Google+ Riddick's Realm: Sergej Lukjanenko: Nočná hliadka

28 novembra 2011

Sergej Lukjanenko: Nočná hliadka

Nočnú hliadku som prečítala za rekordne krátky čas. Zhltla som ju aj s chlpami asi za týždeň - a to sa mi v živote tuctového pracujúceho občana veru často nestáva. S takou hrubou knihou.
V roku 2004 som videla ruský film Nočná hliadka, ktorý na mňa pôsobil trochu chaoticky, ale páčil sa mi ako akčná, výpravná dark fantasy so zaujímavou mytológiou v pozadí, sympatickými hrdinami a celkovo výborným spracovaním.
Čoskoro sa na český trh dostala predloha ruského spisovateľa Sergeja Lukjanenka a získala si mnoho fanúšikov.
Román som vzala do rúk asi o štyri roky neskôr a pár dní po dočítaní vytiahla film, aby som si do svojich predstáv doplnila obrazy i mohla porovnať obe diela.



KNIHA

V úvode sa zoznámime s Antonom Gorodeckým - hlavným hrdinom, sprevádzajúcim čitateľa Moskvou deväťdesiatych rokov vo svete, v ktorom po boku obyčajných ľudí žijú aj Iní - zástupcovia Svetla a Tmy. Bieli mágovia a čarodejnice na strane Svetla, čierni mágovia, upíri či vlkodlaci na strane Tmy. Majú latentné magické schopnosti, ktoré sa učia používať i ovládať a dokážu vstupovať do Šera - akejsi druhej roviny reality, kde sa dá vidieť skrz pevné predmety, rýchlejšie pohybovať i vnímať skutočnú resp. magickú podobu vecí.

Sily dobra a zla, Svetla a Tmy od úsvitu vekov viedli nekonečný boj o nadvládu. Pred tisícročím však uzavreli Dohodu, že nebudú magickými prostriedkami presadzovať svoje záujmy bez vedomia a schválenia druhej strany a budú do istej miery chrániť obyčajných ľudí pred neblahými následkami svojho konania. Jej plné znenie ustanovuje presné pravidlá spolužitia, udržiavania rovnováhy i trestov za jej porušenie. Neboli by však ľudia ľuďmi ani Iní Inými, keby z času na čas nekuli plány ako nepriateľa poraziť a zvíťaziť...


Na vzájomnú kontrolu dodržiavania Dohody preto slúžia Hliadky. Nočnú hliadku vedú Svetlí, aby po nociach dohliadali na slušné správanie Temných a s Dennou hliadkou je to presne naopak. Nad Hliadkami ešte stojí vyšší orgán Inkvizície, ktorá má na starosti súdenie a trestanie previnilcov.

Anton pracuje pre moskovskú Nočnú hliadku - tri roky sedel za počítačom na analytickom oddelení a teraz sa zaúča na operatívca, čiže pravého Hliadkára, vojaka Svetla, ktorý po nociach kontroluje, sleduje a bojuje za záujmy svojej organizácie a dobra.

Román je rozdelený na tri príbehy, každý z nich sa odohráva niekoľko mesiacov po predchádzajúcom. V tom prvom bude mať Anton nezanedbateľný podiel na nájdení a zachraňovaní dvoch potenciálne veľmi silných mágov, ktorí to však zatiaľ o sebe nevedia, i na odhalení zámerov najvyšších predstaviteľov oboch Hliadok.
Nechcem opisovať dej nasledujúcich častí, pretože na seba priamo nadväzujú, všetko tu so všetkým súvisí a každý ďalší detail by prezradil pointu predošlého príbehu.
Všetky tri však spája jedno posolstvo. Rovnako ako nič v živote, tak ani súboj medzi dobrom a zlom nie je čiernobiely. A aj zlo môže byť svojím spôsobom atraktívne a dobro môže kvôli vyšším cieľom plodiť utrpenie.
Čitateľ spolu s Antonom putuje v začarovanom kruhu vzájomných súvzťažností medzi úmyslom a výsledkom, bludisku zložitých plánov v plánoch... Lebo plány mocných mágov, šéfov oboch hliadok, sú ako strategické šachové partie. Každý premýšľa niekoľko ťahov dopredu a dúfa, že výsledok hry je každým krokom istejší...

Alternatívna realita románu je komplexne premyslená, príbeh má mnoho vrstiev, plastické postavy a dôležitú rolu zohráva mudrovanie o úlohách dobra, zla a ich večného boja. Veď aj medzi onakvejšími odborníkmi sa vraví, že Lukjanenko patrí k filozofujúcej vetve fantastiky. Dlhých rozhovorov i úvah na túto tému si naozaj užijete dostatok.
Ale aby ste si nemysleli, že sa celou knihou postavy len prerozprávajú. Ohohó, práve naopak! Akcie aj napätia je tu požehnane. Svetlo a Tma na seba neustále narážajú ako príboj na útesy, vysvetľovačky a filozofovanie sú vždy len predohrou či medzihrou dopĺňajúcou veľmi živé sekvencie. Na šarvátky medzi Inými sú síce najlepšie zaklínadlá, ale päste, zuby ani drápy nie sú zakázané. Na konci každej časti je Anton taký dobitý, že by si zaslúžil dvojtýždňový pobyt v kúpeľoch. Ostatné postavy (ak to prežijú) tiež.

[Anton] "Zavulone!" zvolal jsem ještě jednou. "Ale já viděl tvou skutečnou tvář. Já vím, kdo jsi a co to znamená..."
Černý mág nehybně strnul. Pak se pomalu otočil a přejel si dlaní po tváři - na okamžik se znetvořila, místo kůže se temně zaleskly drobné šupiny a oči se štěrbinovitě zúžili. Pak přelud skončil.
"Jistě. Já vím, žes to viděl," vrátil si znovu lidskou tvář. "Ovšem já viděl tebe. A dovol, abych se ti přiznal, že jsi rozhodně nebyl bílý anděl s planoucím mečem. Vše závisí na úhlu pohledu. Sbohem, Antone, a věř mi, že tě s potěšením zničím někdy v budoucnu. Teď ti ale přeji úspěch. Z celého srdce, které stejně nemám."
(V tejto scéne medzi Svetlým Antonom a Tmavým Zavulonom, šéfom Dennej hliadky, tryská z najväčšieho záporáka okrem povýšeneckého sarkazmu aj charizma a pikantný sexepíl zlého chlapca. Anton je vedľa neho len vzdorovitým, no bezmocným chrobáčikom. Zavulon naopak pôsobí ako mocný symbol, ktorému by s povzdychom rozkoše podľahla každá žena. Presne takto môže byť aj zlo príťažlivé. Alebo to zaberá iba na mňa? ;-)

Antona objavili ako Iného len pred piatimi rokmi, a tak na rozdiel od svojich niekoľko storočných kolegov si ešte stále kladie mnoho otázok a snaží sa pochopiť i prijať veľa odpovedí. Premýšľa, vzpiera sa, búri sa i akceptuje nemenné... tak ako je ľudskej bytosti - hoci s magickými schopnosťami - súdené. Vo všetkých odtieňoch dobra a zla od bielej po čiernu hľadá zmysel svojho boja za blaho obyčajných ľudí. Lebo práve oni sú tou príčinou, cieľom i zrkadlom odvekej vojny Svetlých a Tmavých (Lukjanenkova koncepcia núti čitateľa zamyslieť sa nad vzťahom dvoch svetov, koexistujúcich i parazitujúcich na sebe navzájom).
Ako Iný cíti Anton potrebu stáť nad ľudskými vášňami, mať jasné priority, vyznať sa v krivolakých cestičkách stáročia trénovaných intríg a zároveň túžbu prežívať obyčajné ľudské šťastie, ako to dovoľuje iba nevedomosť - no kniha nám nenásilnou formou pripomína, že touto cestou straty ilúzií a prijatia neprijateľného si každý musí prejsť sám...

[Anton] "Černej mág může léčit stejně dobře jako bílej zabíjet," řekl jsem. "Tak to prostě je. A víš, v čem je rozdíl medzi Světlem a Tmou?"
[Svetlana] "Nevím. To nás nevím proč nikdo neučí. Asi je těžký to zformulovat, co?"
"Vůbec ne. Když myslíš v první řadě na sebe a svý zájmy, tak se ubíráš do Tmy. A když myslíš spíš na jiný, tak ke Světlu."
"A jak dlouho se tam jde? Myslím ke Světlu..."
"Pořád."

Nočná hliadka je čiastočne fantastikou a čiastočne hororom. Ale Moskva hrá v knihe neprehliadnuteľnú rolu a tým pridružuje dielo aj k mestskej fantasy (istú indíciu ponúka aj Antonove priezvisko Gorodeckij. Gorod je po rusky mesto). Mytológia Nočnej hliadky má síce globálnu platnosť, ale v tomto románe je úzko pripútaná práve k hlavnému mestu Ruska. Čitateľa vtiahne do seba, presvedčí ho, že to čo sa deje, deje sa tu a teraz! To ostatné nie je dôležité, Zem sa opäť začne krútiť, keď Anton uzavrie svoj momentálny problém - či už zomrie alebo zvíťazí - a vzrušením paralyzovaná Moskva sa znova nadýchne.

Lukjanenko je rozhodne šikovným literátom aj čo sa týka vytvárania atmosféry. Od temných podchodov a staníc metra plných prievanu, cez magické súboje, burácajúce živly až po obludný činžiak na stračích nôžkach, to všetko vnútorným zrakom vidíte ako živé, prechádzate sa zahmlenými alebo horúcimi ulicami Moskvy... a vôbec nevadí, že ste ju na vlastné oči v živote nevideli. V hlave sa vám odvíja vlastný film a tie najlepšie scény si budete ešte dlho pamätať.

FILM

Filmová adaptácia je samozrejme stručnejšia, rýchlejšia, veľmi akčná, plná skvelých trikov a na moralizovanie v nej veľa času nezostáva.
Mnohé drobnosti scenáristi zmenili a pri krátkej pauze medzi knihou a filmom si určite všimnete každý rozdiel.
Výsledok môjho porovnania hovorí - ako to už býva - jednoznačne v prospech písaného slova. Je to pochopiteľné, veď predloha je vždy obsažnejšia, necháva viac priestoru pre vlastnú fantáziu a tému spracuje do podrobností. Ale nie je pravdivý mýtus, ktorý sa rozšíril, keď bola Nočná hliadka ešte novinkou, že bez knihy nepochopíte film.
Pochopíte - len trochu inak.

Antona Gorodeckého si zahral Konstantin Chabenskij. Sympatický aj uveriteľný mladý muž s takmer chlapčenskou tvárou si ma získal už keď som videla filmy, a tak sa výborne hodil aj pre knižného hrdinu. Ostatných predstaviteľov som si po rokoch pamätala iba matne a vytvárala si vlastné podoby.
Pri opätovnom zhliadnutí mi niektorí sedeli do rolí viac (Boris Ignatievič, šéf Nočnej hliadky, nezaprie svoju kultovosť v obidvoch spracovaniach;-), iní menej.
Najmä Zavulon nezodpovedal mojej predstave - v knihe je to vychudnutý, ale charizmatický a ľadovo chladný bastard. Proste ťažký kaliber. Vo filme skôr pôsobí ako prestárnutý pasák v teplákoch s reťazou na krku. Nemá štýl, chýba mu šmrnc.

Každý priemerný znalec populárnej kultúry, ktorý neprespal nové milénium, si musel všimnúť, že filmová Nočná hliadka (2004) vyvolala senzáciu. Nenadarmo dostala prívlastok ruský Matrix. V domovine trhala rekordy v návštevnosti kín a upútala pozornosť aj za hranicami.
Režisérovi Timurovi Bekmambetovovi priniesla okamžitú slávu a dokonca si ho všimol Hollywood. O dva roky svoju reputáciu drsného Kazacha s čerstvým neokukaným prístupom (nechajme teraz toľko skloňované vykrádačstvo - dnes predsa vykrádajú všetci všetkých a inšpirovať sa je dovolené ;-) potvrdil pokračovaním ságy v podobe Dennej hliadky, ešte nadupanejšej mladšej sestry prvého filmu.
Vybrať človeka, ktorý dovtedy robil iba reklamy a nakrútil dva bohmi zabudnuté filmy plus jeden čistý prepadák bolo pre producentov asi riziko, ale oplatilo sa. Bekmambetov im minul 4 milióny a zarobil 34.

No a dva roky po Dennej hliadke sa už našiel ako nakrúca komiksovú fantasy Wanted s hviezdami Jamesom McAvoyom a Angelinou Jolie pre štúdiá Universal. Wanted mal oveľa väčší úspech určite aj vďaka reklame, veď v Hollywoode majú na všetko viac peňazí, ale myslím si, že celkovo je to zatiaľ najlepší Bekmambetovov film. Timura z Los Angeles len tak nepustia a my uvidíme, aké ďalšie esá má v rukáve.
Momentálne v jeho filmografii nájdete animák Číslo 9, hororové sci-fi Apollo 18 (obe ako producent), a z režisérskej stoličky dohliadal na strašidelnú fantasy so šialeným názvom Abraham Lincoln: Vampire Hunter, ktorá má ísť do kín v júni 2012. Medzitým si pravidelne odskakuje do rodného Ruska, kam si zájde odprodukovať alebo zrežírovať nejakú tú fantasy či romantickú komédiu.

V roku 2008 bola vo fáze predprodukčných príprav tretia časť série, Šerá (či Súmračná) hliadka, ale už ju tam dávno nenájdete. Podľa zvestí kolujúcich internetom sa režisér vyjadril, že by to v danej situácii bol iba ďalší Wanted a takto si veru reputáciu nepokazí. Okrem toho Šerá hliadka mala byť čiastočne v americkej produkcii (po anglicky) a medzi nami Slovanmi, aké by to bolo bez ruštiny?

AUTOR

Sergej Lukjanenko je v posledných rokoch najúspešnejším ruským autorom science-fiction a fantasy. Narodil sa 11. apríla 1968 v kazašskom meste Karatau, vyštudoval Štátny lekársky inštitút a nejaký čas pracoval ako detský psychiater v Alma-Ate. Potom sa uchytil ako zástupca šéfredaktora sci-fi časopisu Miry (Svety).
Píše od útlej mladosti, v devätnástich rokoch mu prvýkrát publikovali poviedku, v roku 1990 napísal prvý román (sci-fi Rytieri štyridsiatich ostrovov) a už o pár rôčkov neskôr sa začal písaním živiť. Tomu sa vraví rýchla kariéra :-)
Žije v Moskve, je ženatý a má dvoch synov.
Zdá sa, že má veľmi dobrý vzťah k internetu, okrem toho, že si vedie oficiálnu stránku (mal aj .com, ale zdá sa, že tá zamrzla v čase) a bloguje ako Doktor Livsy či Doktor Piliulkin, keď v roku 1997 uverejnil na internete román Bludisko odrazov, stiahli si ho desiatky tisíc čitateľov.
Lukjanenko píše 1-2 romány ročne, žánrovo sa orientuje na sci-fi, detskú aj mestskú fantasy, kyberpunk a space operu. Jeho bibliografia zahŕňa poviedky, samostatné romány, dvoj i trojdielne série a Hliadky to dotiahli na tetralógiu (autorsky, tématicky už na pentalógiu).
Začalo to tu opisovanou Nočnou hliadkou (1998), ktorú neskôr doplnila Denná hliadka (s Vladimírom Vasiljevom, 2000), Šerá hliadka (2003) a Posledná hliadka (2006).
Vladimír Vasiljev ešte napísal Temnú hliadku, spadajúcu dejovo medzi dve posledné Lukjanenkove.
Kultom sa stala aj trilógia Hlbina (Bludisko odrazov, Klamlivé zrkadlá + Priezračné vitráže), v češtine vyšli aj ďalšie romány Nanečisto, Načisto, Spektrum a nedávno aj staršia fantasy z roku 1999 Zlá doba pro draky, ktorú napísal s iným úspešným autorom, Nikom Perumovom (čítala som ju, tu je recenzia). Atď., atď...
Dalo by sa toho o ňom napísať ešte veľa, koho to zaujíma, odporúčam obsiahle anglické heslo vo Wikipedii.



Ukážky sú z knihy Sergej Lukjaněnko: Noční hlídka (Argo, 2005)
Ilustračné obrázky sú z filmov Nočná hliadka (2004), Denná hliadka (2006).
Portrét Sergeja Lukjanenka je z wikipedie.
Foto Timura vraj nejaký Kevin Scanlon.


Recenzia vznikla v roku 2008, táto verzia je aktualizovaná


Súvisiace:
China Miéville: Město & Město
Lukjanenko & Perumov: Zlá doba pro draky
Guillermo del Toro & Chuck Hogan: Žihadlá (Upírska trilógia 1)
Guillermo del Toro & Chuck Hogan: Nákaza (Upírska trilógia 2)

12 komentárov:

  1. Ehm, niektoré detaily Lukjanenkovho (ruského?)myslenia spôsobili, že som pri čítaní Hliadok prešiel od počiatočného nadšenia k čiastočnému znechuteniu. Ak Svetlí spáchali také veci ako komunizmus, tak z môjho lokálneho stredoeurópskeho pohľadu nemajú nárok tváriť sa, že stoja na strane Dobra.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja sa otvorene priznám, že som ďalšie časti ešte nečítala (nevylučujem, že budem), takže v tomto netuším... ale mohla by prísť moja sestra do diskusie povedať niečo k veci, pokiaľ viem, v poslednom čase prelúskala všetky :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ale veď Lukjanenko sa nás celý čas snaží presvedčiť, že medzi dobrom a zlom vlastne nie je takmer žiaden rozdiel a každá snaha o dobro môže dopadnúť nahovno a rovnako naopak. Najčastejšie to ukazuje na Geserovi a jeho prostredníctvom naznačuje, že účel svätí prostiedok a dôležité je vyhrať!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. súhlasím s Meave, dojem z prvej časti bol rovnaký. napokon, v článku som to vyjadrila "aj zlo môže byť svojím spôsobom atraktívne a dobro môže kvôli vyšším cieľom plodiť utrpenie".
    predpokladám, že v pokračovaniach sa tento motív opakuje.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ash, Lukjanenko sa len snazil ukazat, ze protiklad dobra a zla je len umela konstrukcia, ze akakolvek jednofarebna ideologia sa zopsuje a padne, ze krestanstvo napriklad svojho casu vyprodukovalo rovnaku masineriu zla ako nacizmus, ze Dobro je len loz prezlecena za Pravdu a ze zlo nie je povodca strasnych cinov, ale ich nasledok.

    Krasna idea komunizmu skoncila v pekle gulagov, to mas pravdu, ale v podobnom pekle skoncia aj dalsie idei. A to nie len z pohladu stredoeuropana.

    Hliadky su jednoducho moralny roman. Neustale stavaju citatela pred dilemy a neponukaju ziadne univerzalne navody.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Velmi sa mi pačil diel, kde zomrela Alica - temna. Pre lasku k svetlemu - ktorý sa je zriekol len preto! Bol to hňup! Najčastejsie sa chovam ako svetla, ale prevychovavam sa :) Je to blbost - zasadovost za kazdu cenu. Este dobre, ze nakoniec na to posiel! zasluzil si to!

    OdpovedaťOdstrániť
  7. pche! keď do teba 10 rokov hučím, aby si bola asertívna a občas aj sviňa, tak mi hovoríš, ako to nejde! a nakoniec sa necháš prevychovať nejakým spisovateľom?! si ma sklamala, cica! :-p

    OdpovedaťOdstrániť
  8. mám rada tie, a to presne kvôli tomu, čo napísal vyššie Joe. žiadna čierno-biela vízia, Svetlí a Temní sa prelínajú, jeden bez druhého tu nemôžu existovať. všetkých päť dielov som zhltla ako malinu, za pár dní, ponocovala som do tretej, hoci som vstávala o pol piatej. vždy sa mi to platilo.
    jediné, čo z radu vyčnieva, je Temná hliadka od Vladimira Vasiljeva - s Lukjanenkom robil Dennú hliadku. Sergej mu dal trochu priestoru v rámci tohto sveta a on spáchal niečo, čo bolo z môjho uhla pohľadu absolútne zbytočné. nuda.
    a bez ohľadu na to, ako sú urobené oba filmy, mám ich rovnako rada - je to trochu iný vesmír, hlavne filmová Denná hliadka. no ale... prečo nie? :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. K filmu. Nocna hliadka dokazala nieco, co maloktora filmova adaptacia dokaze: verne opisat postavy, atmosferu a myslienku predlohy. Ked k tomu pridate "oskarovych" hercov aj epizodnych ulohach, digitalne efekty, ktore nie su len na efekt, tak im z radostou odpustam aj silne upravenu dejovu liniu.

    Mimochodom, vsimli ste si, ze jedny z najlepsich veci v zanroch sci-fi a fantasy robia rusi a poliaci? Nakoniec sa tej "euroatlantickej civilizacii" este zideme... :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  10. cital som vsetky Hliadky a zda sa mi, ze s kvalitou to ide diel po dieli z kopca.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Riddick - nepovedala som, ze sa prevychovavam len na zaklade knih. Iba sa prevychovavam. A ani nevravim, ze to nie je tazke...je to kurva tazke, ale na vlastnych chybach sa uci najlepsie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  12. nevadí, že je to ťažké, ideš na to dobre :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).