Nacizmus a vojna - 1. časť, Nástup nacizmu

spracované podľa knihy Richarda Bessela

Nacizmus a vojna Richarda Bessela nie je žiadny foliant a pre seriózneho historika by bol smiešne krátkym zdrojom na hĺbkovú analýzu. Je to vlastne kniha zložená z troch esejí, ktoré majú spoločnú tému, niečo vyše 200 strán, zvyšok tvoria poznámky, bibliografia a registre.

No ja som iba laik, ktorý si rád študuje zaujímavé témy "po knihách". Vezmem knihu a spracujem jej obsah po svojom. Niečo sa pritom naučím, utriedim si myšlienky, ponamáham závity. Samotný text amatérskej štúdie potom skladám z informácií v diele, z doplnkového prieskumu a vlastných úvah. Na takto dôkladne poprevracané témy už nikdy nezabudnem.

2. svetová vojna

Bez toho, aby sme sa začali naťahovať o pojmy a dojmy, môžeme stručne zhrnúť, že druhá svetová vojna bola (zatiaľ) najmasovejším a najsmrtonosnejším vojenským konfliktom v dejinách ľudstva. Zahynulo v nej okolo 70 miliónov ľudí, celá Európa bola zdevastovaná, mnohé mestá zbombardované, vidiek vydrancovaný...
Začala sa prepadnutím Poľska v septembri 1939 a definitívne skončila až po zvrhnutí dvoch atómových bômb na civilné ciele v Japonsku. Ako povedal jeden pán v dokumente Atómoví filmári, asi by bola skončila, aj keby Američania zhodili Little boya 30 km od pobrežia Tokia a zavolali cisárovi Hirohitovi, aby sa na to pozrel z okna... no spravili to inak a Hirošima a Nagasaki sa stali tou najdokonalejšou pomstou za Pearl a Harbor. Zároveň sa pre tých, čo to majú bližšie do Japonska, stali podobným mementom akým je pre Európu Osvienčim.

Počiatky nacizmu

Zmeny prichádzajúce ako blesk z jasného neba sú po bližšom preskúmaní zriedkavo také nečakané či šokujúce, ako sa na prvý pohľad zdá. Pre historické udalosti to platí dvojnásobne. Majú v pozadí vždy politiku a politika je vecou vypočítavosti, mocenských, územných či ekonomických záujmov a intríg.
Hoci v učebniciach dejepisu nájdete zjednodušene napísané, že nástup Hitlera k moci sa datuje obdobím Veľkej hospodárskej krízy, prípadne jeho vymenovaním za ríšskeho kancelára 30. januára 1933, autor tejto knihy vás hneď na začiatku presvedčí, že sa to všetko začalo oveľa, oveľa skôr...

Najviac hnojiva pre živnú pôdu nacizmu poskytla Nemcom 1. svetová vojna, no najmä jej rýchly a nečakaný koniec, s ktorým sa národ nevedel vyrovnať. Respektíve národ by sa časom určite vyrovnal (prešiel všetkými fázami smútku od popierania po zmierenie), keby mu to nové politické kliky a státisíce frustrovaných vojenských veteránov (akým bol aj Adolf Hitler) dovolili. Politické i vojenské špičky spolu vytvorili a živili "mýtus o vojne", podľa ktorého Nemecko vojnu nikdy neprehralo...
Najprv to znelo, akoby vojna proste skončila proti vôli hrdých Nemcov, potom sa k tomu pridala veľmi nešťastná "urban legend" o tom, že Nemecko bolo zradené:
Uchytilo sa tvrdenie, že nemecké ozbrojené sily na bojisku nikto neporazil. No ak nie na bojisku, tak kde? Onedlho po podpísaní prímeria sa v Nemecku čím ďalej, tým intenzívnejšie ujímalo tvrdenie, že Ríša "dostala ranu od chrbta" od vlastných. (s. 8)

Prejav maršála Hindenburga o tom, že "vlasť nevytrvala vo svojej oddanosti" to všetko iba zaklincoval a krivda bola na svete. Nielenže si úbohý nemecký národ odniesol z Versailles biľag viny za rozpútanie vojny, ponižujúcu demilitarizáciu, stratu území a šialené reparácie... bol navyše aj zradený a všetci ho nenávideli.

Namiesto toho, aby sa zmierili s dôsledkami prehratej vojny, si Nemci zvolili maximálne bezohľadnú politiku, v zmysle ktorej mohli väčšinu svojich ťažkostí pripísať vonkajším činiteľom, vinu zvaliť na cudzincov, na versailleský diktát. (s. 19)
Ak sa zamyslíme nad národnými stereotypmi a mentalitou, málokto by práve od húževnatých Nemcov očakával toľko teatrálnej sebaľútosti. Očividne to však vyhovovalo viacerým "hráčom" - jedni sa mohli nenápadne vyhnúť zodpovednosti za prehratú vojnu a hospodárske zdecimovanie krajiny, druhí už s nádejou hľadeli do politickej budúcnosti a rozdúchavali vášne, aby využili hybnú silu hnevu.
Zúbožené Nemecko a jeho turbulentná politická scéna na pokraji anarchie boli ideálnym bublajúcim kotlom pre ambicióznych vodcov.

Hneď nasledujúcim krokom po vyvolaní sebaľútosti je hľadanie nepriateľa. Je všeobecne známy a históriou overený fakt, že nič lepšie nespojí inak rozhádanú masu ľudí ako spoločný nepriateľ. Najprv poslúžil ten zvonka, na ktorého bolo možno hromžiť a ukazovať päste... neskôr ho bolo treba vymeniť za nepriateľa vnútorného. Ten už je ľahšie dosiahnuteľný než nejaké cudzie veľmoci, a preto vhodnejší na praktické využitie kriku a pästí.
Richard Bessel vyberá konkrétne ukážky a dôkazy toho, že Hitlerova Nemecká národnosocialistická robotnícka strana (NSDAP) bola od počiatku výrazne militantným hnutím. Opisovaná situácia naozaj najviac zo všetkého pripomína anarchiu či filmový Divoký západ (ten reálny zďaleka taký divoký nebol). Autor dokonca viackrát používa termín občianska vojna.
V medzivojnovom Nemecku pôsobilo niekoľko polovojenských organizácií, takmer každá politická strana si zabezpečovala vlastnú "ochranu" a násilné konfrontácie (najmä medzi nacistami a komunistami) i politické vraždy boli na dennom poriadku. NSDAP nebola jediná politická strana, ktorá podnecovala nepokoje a používala tvrdú rétoriku. No darilo sa jej najlepšie rozširovať svoj vplyv a spolu s ukrivdenými veteránmi už v dvadsiatych rokoch šírila výroky predznamenávajúce neutíchajúce vojnové vášne - o "získavaní životného priestoru na východe", o obnovenej vojenskej službe... k tomu sa stále častejšie pridávala téma vznešenej árijskej rasy a jej protikladov, otvorená nenávisť voči Židom a marxistom... inak povedané elitárstvo maskované za egalitárstvo, rasizmus, šovinizmus a xenofóbiu.

Zásluhou mníchovského pivného puču sa Hitler stal národným hrdinom. Nielen pokus o prevrat, vďaka ktorému si Nemci na severe a východe krajiny všimli nacistického agitátora v Bavorsku, ale najmä následný súdny proces (Hitler si z neho urobil rečnícku tribúnu) dostal nacistického vodcu na titulné strany v celej krajine. (s. 16)

Hitler si za vlastizradu odsedel namiesto 5 rokov len 9 mesiacov, počas ktorých napísal Mein Kampf a iste si dôkladne premyslel ďalšiu stratégiu. Z mníchovského puču si vzal ponaučenie, a keď v polovici 20. rokov znovuzakladal NSDAP (po puči bola zakázaná), "už to nebolo hnutie veteránov, ktoré chcelo mať účasť na násilnej mimoparlamentnej akcii. Vyvinulo sa na disciplinovanú politickú stranu, ktorá sa zaviazala, že bude hrať parlamentnú hru, aby zničila parlamentnú demokraciu." (s. 15)

Treba však poznamenať, že k slušnosti mala strana a najmä jej prívrženci stále ďaleko. Záznamy sa naďalej hemžia násilnými incidentami a Bessel nacistov prirovnáva k teroristom - keď po voľbách 1932 do Reichstagu Hitler napriek 37,4% hlasov nezískal od prezidenta povolenie zostaviť vládu, vášniví členovia strany sa predviedli hádzaním bômb, podpaľačstvom a pokusmi o úkladné vraždy.

Romantika mýtu

Kým vojaci prvých línií údajne hrdinsky bojovali až do konca, zbabelé domáce obyvateľstvo - keď ich morálku oslabili nedostatok, útrapy a bezcharakterní ľavicoví agitátori bez vlasti - nevydržalo v podpore vojnového Nemecka. Mýtus hrdinského zápasu sa spájal s mýtom zrady a mýtus možno ľahšie prehltnúť ako nejasnú, chaotickú a nepríjemnú pravdu o tom, ako v skutočnosti Nemecko prehralo vojnu. (s. 7-8)

Že mýty v širšom ponímaní sa nemusia obmedzovať na príbehy s ponaučením a slúžiť len pozitívnym cieľom, vieme dlho - a nacistická propaganda bola v tomto ohľade vzorovým varovaním. V súčasnosti spoločnosť škodlivé mýty nazýva aj poplašnými správami, ktorých šírenie je zakázané. Ako však zastaviť demagógiu, servírovanú ľudu z úst charizmatických vodcov, ktorí využívajú okolnosti vo svoj prospech bez ohľadu na bludárstvo vlastného presvedčenia?

Nacizmus a tretiu ríšu však neformovali iba bojové skúsenosti z prvej svetovej vojny a po nej. Mnohí z tých, čo pomáhali vykonávať najradikálnejšiu nacistickú politiku vrátane genocídy, patrili ku generácii, ktorá zažila vojnu a povojnové nepokoje vo veku adolescentov (väčšina z nich mala otca na fronte). Ich vojna sa odohrávala na domácom fronte, no nebola preto menej dôležitá. Vlastne v tejto generácii, skôr ako v tej "vojnovej", rozlíšil prenikavý pozorovateľ Sebastian Haffner korene nacizmu: "Pravú nacistickú generáciu vytvorili ľudia ročníkov 1900 až 1910, ktorí prežívali vojnu ako veľkú hru, pričom jej pravá skutočnosť ich nezasiahla". (s. 12)

Inými slovami, hra na vojačikov za zvukov "pif-paf" môže byť za určitých okolností nevinnou súčasťou bežného detstva, za iných okolností môže vychovať generáciu chorobných "vlastencov". I keď to by sme "za určitých okolností" mohli asi povedať o ľubovoľnej detskej hre.
Odborníci ako komparatívny mytológ Joseph Campbell sa zaoberali aj dôležitosťou "rituálu" prechodu z detstva do dospelosti pre mladých chlapcov. Pokým v hlbokej minulosti to boli pravé rituály so všetkým, čo k tomu patrí a dnes je to drobná kriminalita, skúšanie drog či členstvo v gangoch, je ľahké si predstaviť, že v/po 1. svetovej vojne to bola detskými očami videná čiernobiela romantika zápasu hrdinských otcov proti zlému nepriateľovi (určite sa strhávali hádky o to, kto bude hrať vojakov Dohody), neskôr šikovne pretavená a inštitucionalizovaná v Hitlerjugend (v tomto kontexte je zaujímavé si pripomenúť, že Hitlerjugend vznikol už v roku 1922). Ešte predtým sa zapálení mladí muži medzi dvoma vojnami mohli uplatniť v už spomínaných polovojenských gardách alebo priamo v Hitlerových úderných jednotkách SA.
Pred SA boli najaktívnejšou skupinou spomedzi nemeckých soldatesiek jednotky Freikorps, ktoré historici označujú ako predvoj nacizmu a v ktorých slúžili aj budúce celebrity Tretej ríše: Rudolf Hess, Martin Bormann, Reinhard Heydrich a ďalší.

Hlboké korene rasizmu

Presvedčenie, že ľudí možno rozdeliť na "rasy" a tieto "rasy" možno usporiadať hierarchicky, podľa ľudskej hodnoty, sa vykryštalizovalo a získalo širokú podporu dávno predtým, než vystrelili kanóny v roku 1914. Nacizmus treba preto chápať ako výraz myšlienkového a názorového systému, ktorý sa stal všeobecne rozšíreným v Európe devätnásteho storočia, nebol teda iba nemeckou špecialitou. Zvláštnosť Nemecka sa prejavila v tom, že banda politických gangstrov, inšpirovaných hrubou rasistickou ideológiou, sa dostala k moci v jednom z najrozvinutejších priemyselných štátov a zo svojich pozícií vyvolala vojnu, ktorá nás ešte aj dnes šokuje svojím rozsahom. Preto sa nacizmus stal najhroznejšou aplikáciou rasizmu, aká sa kedy v dejinách ľudstva vyskytla. (Úvod, s. XI)

Nuž, čo si budeme hovoriť, rasová problematika sprevádza ľudí už celé tisícročia. V Indii sú všetci hnedí, tak si vytvorili kasty, conquistadori nepovažovali juhoamerických Indiánov za ľudí, prisťahovalci osídľujúci Ameriku odsudzovali červenokožcov, s africkými černochmi zaobchádzali ako so zvieratami - civilizovaní belosi vo všeobecnosti neuznávali farebných akéhokoľvek odtieňa - národy kdekoľvek na svete na seba často zazerajú len preto, že "tí druhí" majú iný nos alebo oči... a do náboženských sporov radšej ani nezachádzajme, stačí si pripomenúť, ako sa sekali katolíci s protestantami alebo že pogromy na Židov boli v stredovekej Európe úplne bežné. Tie najstrašnejšie sa odohrávali počas morových epidémií.

Ale s poslednou vetou citátu určite môžeme súhlasiť - nikdy predtým sa otázka "správnej rasy" nepretavila do natoľko systematickej, masovej, dôkladnej a doslova spriemyselnenej genocídy ako za čias Hitlera a jeho kamarátov. Ešte stále som si neprečítala najsilnejšiu hororovú knihu, čo mám doma - Svědkové z továrny na smrt - ale koncentračný tábor Osvienčim som navštívila dvakrát a myslím, že keby mašinéria holokaustu nebola taká príšerná, až človeku tuhne krv v žilách, mohla by byť fascinujúca svojou dokonalou premyslenosťou.

Socializmus po árijsky

Koho teda prilákalo nacistické hnutie počas svojho zápasu o moc? Aké skupiny Nemcov priťahovala táto nedemokratická, antisemitská, agresívna, revanšistická politická strana? Odpoveď znie: každého, okrem nemeckých Židov. (s. 27)

Strašidelný výrok. K tomu Richard Bessel dodáva, že postoje vtedajšej nemeckej spoločnosti, ale aj politikov "poukazujú prinajmenšom na zreteľnú kultúru tolerancie antisemitizmu" a i keď v 30. rokoch Židia neboli témou č. 1 nacistických rečníkov, podľa autora "všeobecné rasistické premisy boli tým tmelom, ktorý držal pohromade ich ideológiu".

Antisemitizmus, podobne ako rozhodné neprijatie Versailleskej zmluvy a neochota uznať "krvácajúcu hranicu" s Poľskom tvorili celkový horizont, široký svetový názor, s ktorým mohlo súhlasiť veľa, ak nie väčšina Nemcov. (s.27) ... Namiesto materiálnych, čiastkových záujmov ponúkal nacizmus Nemcom transcendentálnu vieru v budúce egalitárske rasové spoločenstvo. (s. 29)
Aký teda bol, aký musel byť priemerný nemecký občan, v ktorom ideológia NSDAP vzbudzovala obdiv či dôveru vo svetlé zajtrajšky? Dnes je to ťažko predstaviteľné, pamätníci vymreli a simulovať podmienky, aby sme sa dokázali vžiť do kože ľudí, ktorí sa narodili 100 rokov pred nami nevieme a asi ani nechceme.
Dá sa však predpokladať, že väčšinou to boli ľudia traumatizovaní vojnou i jej koncom, žijúci už dlho v neistote, lebo v krajine bol od roku 1914 permanentný bordel... a podľa toho, čo čítame u Bessela i vieme z dokumentov, aj debilizovaní vymysleným vojnovým mýtom, ktorý jedným dychom zatracoval minulú vojnu a burcoval do ďalšej. Silné slová a veľké sľuby ich mohli očariť.
Ak si pozrieme 25 bodový program NSDAP z roku 1920, národní socialisti inými slovami núkali skoro to isté, čo fičalo aj v Sovietskom zväze od Veľkej októbrovej revolúcie - vznešené rovnostárstvo, ibaže na nemecký spôsob. Lebo marxistov nacisti neznášali rovnako ako Židov. Myšlienka bola podobná (posolená hojným antisemitizmom a šovinizmom), no Nemci si neželali importovanú "diktatúru proletariátu". Diktátor bol už starostlivo určený vopred, proletariát sa učil hajlovať...

Naozaj neviem, či mal ten fúzatý krikľúň takú charizmu, ani to, či bola nemecká spoločnosť sfanatizovaná. Verím, že tak ako vždy a všade, aj v medzivojnovej Weimarskej republike žili občania, ktorí nesúhlasili s nacistami a netúžili po vojne. Ale aj tí to museli a chceli vydržať.
Ale späť k povahe ľudu. Videli ste film Leni Riefenstahlovej Triumf vôle z roku 1935? Pozrela som si ho pred niekoľkými rokmi, vrele odporúčam. Zo zvedavosti, v mene rozširovania obzorov, v rámci základného vzdelania. Vydržala som tie dve hodiny nacistického pátosu, i keď ma niektoré pasáže nudili - no väčšinu času som pozerala úplne ohromená. Adolf dobre vedel, prečo sa tú ženu oplatí zlatom vyvážiť.
Bolo to veľkolepé, strašidelné, hysterické, manipulatívne... naskakovali mi z toho zimomriavky. A predsa - keby mne, vám, nám ako jednoduchým ľuďom pred sedemdesiatimi rokmi za daných okolností pustili takýto film o národnej hrdosti a milovanom vodcovi, ktorý ju prináša, s veľkou pravdepodobnosťou by sme sa naň dívali s úctou a obdivom.

Tému postoja nemeckého národa a masívnej podpory nacistov, ktorá je príliš komplexná a vhodná skôr pre psychohistorikov, uzavriem len výrokom, ktorý mi veľmi silne pripomenul, o čom som čítala v kapitole Nástup nacizmu.
V českom televíznom cykle Co by kdyby v epizóde Únor nebyl vítězný, povedal spisovateľ Pavel Kohout zaujímavú vec, ktorú na tomto mieste môžem použiť ako čiastočnú analógiu: "Já jsem vstoupil do komunistické strany těsně po válce, a tam vstoupilo tenkrát mnoho set tisíc lidí a... protože boj zdaleka nebyl rozhodnut, tam nevstupovali většinou z konjunkturalizmu, ale prostě proto, poněvadž měli strašnou životní zkušenost. Měli zkušenost se světovou hospodářskou krizí, která Československo srazila na kolena a byla tu chápána v podstatě jako totální selhání kapitalizmu. A měli zkušenost s Mnichovskou dohodou, která vydala Československo Hitlerovi a byla chápána jako totální selhání svobodných demokracií. A když nás ještě potom osvobodila sovětská armáda, tak sme měli zaděláno na to, čemu říkám dneska myšlenkový omyl." (Pavel Kohout. In Co by kdyby : Únor nebyl vítězný. Česká televize, 27.3.2012)

Našťastie sme dnes iní (sme? tí, ktorí sa dočítali až sem, snáď áno), videli sme v televízii dokumenty o tom, ako to nakoniec s dobrodružstvom menom Tretia ríša dopadlo a ako na to doplatila polovica zemegule. Videli sme v kine armagedony a videli sme aj všeličo iné. Dostali sme šancu sa poučiť. Nedívať sa teľacími očiskami na "milovaných vodcov", ktorým aj tak nikdy nešlo "o národ". Učíme sa byť skeptickí a používať rozum.

Vedie sa veľa múdrych rečí o tom, ako nás médiá ohlupujú, dezinformujú a zavádzajú. Ale informačná explózia nám dáva aj slobodu - nielen slobodu čítania a vyjadrovania, ale aj slobodu myslenia - slobodu toho, koľko sa z vybratých a prijatých informácií naučíme a ako ich použijeme. Stále však platí, že v niekoho prípade to bude "našťastie" a v niekoho "bohužiaľ". Veď aj ten mladý neonacista má rovnaký prístup k rovnakým informáciám, len si z nich utvorí iný záver - a obaja si pritom myslíme, že ten náš je správny.

Nasledujúca kapitola: Nacistický režim a cesta k vojne

Všetky označené citované časti a výroky sú z knihy BESSEL, Richard. Nacizmus a vojna. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SLOVART, 2006. ISBN 80-8085-156-5. Podobne aj všetky faktografické údaje sú preberané z knihy a názory sú len názory - odvodené, ale moje.
Iné použité zdroje: slovenská, česká a anglická Wikipedia, televízne vysielanie ČT2.

Richard Bessel: Nacizmus a vojna (Slovart, edícia Fakty minulosti, 2006)







Súvisiace:
Nacizmus a vojna: 2. časť: Nacistický režim a cesta k vojne
Nacizmus a vojna: 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna
Nacizmus a vojna: 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Denník Anny Frankovej
Hon na čarodejnice