Google+ Riddick's Realm: Nacizmus a vojna - 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny

21 mája 2012

Nacizmus a vojna - 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny


spracované podľa knihy Richarda Bessela


V troch kapitolách sme si prešli udalosťami asi dvadsiatich rokov od začiatkov nacizmu v Nemecku až po skončenie 2. svetovej vojny. Zostáva nám už len stručne sa pozrieť na to, čo nasledovalo tesne po nej.




Hoci môžeme povedať, že všetky životy stratené vo vojnách boli stratené zbytočne, cynicky sa dá poznamenať aj to, že predsa len sú medzi nimi tie menej zbytočné a viac zbytočné smrti. Do druhej kategórie patrí vlna samovrážd, sprevádzajúca pád nacistického režimu. Neviem, či túto davovú hystériu inšpirovali jeho vrcholní predstavitelia, keď išli príkladom alebo roky pestovaná filozofia "zvíťaziť alebo zomrieť" podporovaná mantinelizmom, podľa ktorého bol nacizmus akousi snovou bublinou, mimo ktorej bola existencia nemožná... Asi z každého rožku trošku.

V každom prípade koniec vojny v Nemecku sprevádzal nebývalý výskyt individuálnych i rodinných samovrážd. Ľudia sa vešali, strieľali, trávili a podrezávali si žily v panike z toho, čo bude, keď k nim dorazí Červená armáda. Nemecká gymnazistka si zapísala do denníka: "V prvý deň [okupácie okresu Červenou armádou] si vo Friedrichshagene zobralo život asi sto ľudí. Ešte šťastie, že nie je plyn, ináč by ich bolo aj viac. Možno by sme ani my nežili." (s. 182)
Nikomu neupieram právo na rozhodovanie o vlastnom živote, ale mnohí z nich mohli ďalej žiť, tak ako väčšina národa, ktorý zostal. Hoci ešte niekoľko rokov v ťažkých podmienkach a s trpkými spomienkami na záverečné utrpenie.

Trpím, trpíš, trpíme


To pochopiteľne prišlo. I keď očakávaná odveta za 6 ročné vyčíňanie fašistov nenaplnila najhoršie vízie obyvateľov, namiesto vraždenia civilistov ju sprevádzalo zatýkanie, no predovšetkým znásilňovanie žien. Tých bolo po vojne výrazne viac ako mužov a okrem toho, že sa triasli od strachu pred "barbarskými hordami", museli denno-denne bojovať o prežitie zabezpečovaním potravy. Na plecia im spadol presne opačný údel, než im maľovala nacistická ideológia.
Áno, vojaci (spomínajú sa predovšetkým ruskí) znásilňovali aj rabovali a celé roky bola táto téma tabu. Ženy ju museli potichu vytrpieť, vyrovnávať sa s následkami a nikdy nezískať odškodnenie. Aj tieto skutočnosti mali vo veľkej miere vplyv na vyrovnávanie sa s vojnou.

V prvej kapitole som spomínala nezdravý spôsob so škodlivými následkami, akým sa Nemci vyrovnávali s 1. svetovou vojnou. Po druhej svetovej vojne bol pocit obetí u Nemcov ešte silnejší, avšak nevyústil do revanšistických tendencií, skôr do akejsi kolektívnej amnézie a nevedomého popierania. "Neopakoval sa verejný kult padlých hrdinov, ako sa to pestovalo po prvej svetovej vojne, ostal iba smútok obetí "osudu". (s. 187)

Z politického života sa po vojne nacizmus vytratil ako mávnutím čarovného prútika. Akoby si národ uvedomil, že dostal hroznú príučku a občania sa nezávisle na sebe zhodli, že skúšať to s revanšizmom po druhýkrát nemá zmysel, viedlo by to len k ešte väčšej skaze.
Kam sa podeli milióny členov NSDAP a ich milovaná rasistická ideológia? Zmizli ako para nad hrncom. Puf, a bolo po nacizme. Nešlo len o jeho zákaz, stíchli aj všetky hlasy. Myslím, že tí praví hnusní fašisti sa rozhodli splynúť s davom, tí bežní mali strach z odplaty a tí najmiernejší sa rozhodli radšej zabudnúť. Napriek tomu, že po vojne teoreticky bol priestor pre neonacistické idey, neujali sa, zostali ignorované. "Po druhej svetovej vojne sa väčšina Nemcov nechcela verejne stotožniť s nacistickou politikou". (s. 191)

Nielen nacizmus sa zneviditeľnil v povojnovom Nemecku, ale aj militarizmus. Síce nie nadlho, ale istú dobu sa zdalo, že holá myšlienka na vojenskú uniformu vyvolávala v ľuďoch odpor a strach. Potvrdzovali to aj prieskumy.

Zametieme pod koberec


Richard Bessel postuluje, že vzťah Nemcov k vojne bol po celú generáciu rozpoltený. Či ide o hrôzostrašné spomienky na druhú polovicu vojny, ktorú sprevádzal nedostatok, bombardovanie, príchod nepriateľských vojsk, každodenný boj o prežitie, utrpenie žien a následná ignorancia znásilňovania, ktoré si vytrpeli... z toho všetkého vyplýval pocit obetí - avšak nijako nespojený s prvou polovicou vojny, kedy Nemecko nepociťovalo jej negatíva, lebo živorili a umierali len menejcenné národy... nijako nespojený s rolou agresora, s Hitlerovým národným socializmom, ktorý v krajine kvitol dve desaťročia, vyprovokoval vojnu, priniesol milióny mŕtvych a genocídu... nijako nespojený so svedomím.

K rozbitiu či znemožneniu komplexného pohľadu na vojnu napomáhal aj postoj ľudí k armáde. Imidž wehrmachtu akoby sa oddelil od hrôz vojny i nacizmu, čo podporovali aj po vojne vydávané memoáre generálov.
Wehrmacht boli proste tí naši chlapci od susedov (veď tam narukoval skoro každý mladý muž), dobrí a statoční vojaci, ktorí bojovali "čistý boj". Pozabudlo sa na to, ako od roku 1941 stúpal ich podiel aj na civilných represáliách. Ľud sa proste rozhodol, že zlí boli len esesáci a gestapáci. To boli nacisti a naši vojaci boli len vojaci ("pani Schusterovej Hans a môj Ulli"). Tieto myšlienky v prejave podporil aj západonemecký kancelár Konrad Adenauer... a ďalší mýtus bol na svete.
"Pozitívny povojnový obraz wehrmachtu sa zvláštnym spôsobom vyvinul ako protiklad k negatívnemu hodnoteniu nacizmu." (s. 194)

K týmto ambivalenciám sa pridružila vec, ktorú poznáme aj z našej nedávnej minulosti. Spomínanie na "zlaté časy". To, že sa Nemci po vojne mali oveľa horšie než my po komunizme, iba znásobilo výsledný efekt. Pri pohľade z povojnového obdobia pôsobili dostatok pracovných príležitostí, podpora rodín, záujmové organizácie či dovolenky ako stratený raj.
Dávno po krvavom zániku tretej ríše Nemci velebili výhody nacistického režimu - zníženie nezamestnanosti, výstavbu siete diaľnic, zavedenie práva a poriadku - akoby tieto záležitosti nesúviseli vôbec s vojnou a genocídou, ktoré režim uskutočňoval. (s. 196-197)

Opäť raz sa národ rozhodol dívať na vojnu z pozície dobitého psa namiesto vinného kajúcnika. Hannah Arendtová, autorka známej reportáže z roku 1950 "pozorovala absenciu smútku za mŕtvymi, ľahostajnosť k osudu utečencov žijúcich medzi nimi a zarytú a neoblomnú neochotu vyrovnať sa s tým, čo sa stalo." (s. 211)
Trvalo celú generáciu, než sa začal pohľad na históriu očisťovať od sebaľútosti, sebestrednosti, rozpoltenosti a krivdy, a než sa nová generácia v 60. rokoch bola schopná pozrieť na vlastnú minulosť zdravo sebakriticky.

Chaos jak sviňa


Avšak koniec kontinentálneho vojnového konfliktu znamená okrem politických konsekvencií ešte jednu vec - všadeprítomný bordel. Netreba príliš bujnú fantáziu, aby aj z faktografických opisov toho, čo sa dialo po vojne, vstávali človeku vlasy dupkom.
Keďže nacizmus operoval s masovými deportáciami a šachoval so stovkami tisíc ľudí sem a tam po mape Európy, po jeho páde nastali presuny zase. Zajatci a cudzinci, ktorí otročili v ríši sa chceli vrátiť domov. Nemci, usídlení na novom životnom priestore boli vyháňaní preč, pričom najmä počas vojny trpiaci Poliaci a Česi sa na nich vyvŕšili, čo to dalo (aj tieto okolnosti znova prispeli k vnímaniu Nemcov seba ako obetí). To sú milióny migrantov, ktorí sa potrebujú presúvať v katastrofálnych podmienkach, keď nie je čo jesť a infraštruktúra je zničená...

Odnáckujeme vás


Okrem slávneho Norimberského procesu, ktorý sa snažil vysporiadať s najhoršími fašistickými zločincami (teda tými, ktorí nespáchali samovraždu alebo neutiekli do Južnej Ameriky), nastala aj plošná "denacifikácia".
Čo s miliónmi bývalých nacistov? Postrieľať ich nemôžete, na jednu vojnu bolo násilia až-až. V krajine by potom skoro nikto nezostal...
A tak 6 miliónov ľudí v Nemecku a pol milióna v Rakúsku vypĺňalo dotazníky, na základe ktorých sa určovala miera ich zúčastnenia na vojnových zločinoch. Denacifikácia riadená v jednom štáte Spojencami, v druhom Sovietmi, mala hlavne zaručiť, aby sa bývalí nacistickí pohlavári nedostali k žiadnym politickým ani verejným či štátnymi funkciám. Treba povedať, že tvrdším Rusom to fungovalo lepšie. V Západnom Nemecku bolo verejným tajomstvom, že mnoho lekárov, právnikov, podnikateľov, akademikov, atď. denacifikovaných so zlým "kádrovým posudkom" v pohode a dokonca úspešne nadviazalo na svoju kariéru.

No úplne najlepšie sa s problémom nacizmu vyrovnalo Rakúsko. Jednoducho z kolotoča viny vystúpilo a problém zmizol. Hoci anšlus v roku 1938 vítali Rakúšania s nadšením, veď Adolf bol navyše ich krajan, po vojne sa k Nemecku neveľmi priznávali. Jeden z bodov Postupimskej konferencie im dokonca nesmierne pomohol, keď im zakázal pripojenie k budúcemu nemeckému štátu. To bolo úplne super, lebo Rakúsko sa mohlo s tichým úsmevom odporúčať do zákulisia a navždy sa tváriť, že s tým kolosálnym prúserom vlastne nemalo nič spoločné.

Adolfovi zo škodoradosti


Neexistuje primeraný trest pre človeka a jeho poskokov, ktorí spolu navarili najväčší vojnový konflikt v dejinách, a potom pozvali na večeru milióny nevinných obetí. S trochou nadsadenia si môžeme pofantazírovať, že najlepšou pomstou Hitlerovi by bolo ukázať mu svet po 2. svetovej vojne a dnes.

Ak by ho netrafil šľak z toho akej časti Európy i sveta vládol červený komunizmus, zaručene by ho porazilo, keby videl súčasnú islamizáciu napr. vo Francúzsku a Veľkej Británii, či hordy "menejcenných" Turkov obývajúcich spolu s Árijcami jeho milovanú Ríšu. Z jeho rasových vízií dnes vo väčšom meradle (okrem skupiniek neonacistov a skínov) nefunguje ani hovno.
Čo je síce super, lebo si myslím, že ľudia majú na svete stále tisíc debilných dôvodov sa zabíjať, takže je dobre, že aspoň tu máme o jeden menej... na druhej strane bola jeho ideológia a krvilačnosť natoľko odstrašujúcim príkladom, že cestou tolerancie sme sa prepracovali k dnešnému stavu, kedy máme celý slovník newspeaku na to, aby sme problémy nemuseli nazývať pravými menami, kedy sa etniká nemôžu nazývať etnikami, lebo je to rasistické, kedy namiesto negatívnej začíname bojovať s pozitívnou diskrimináciou, a kto nie je multi-kulti, ten je nacionalista a to už je skoro nadávka... a kedy masový vrah postrieľa 69 tínedžerov a pôjde za to do väzenia maximálne na 21 rokov. A to bola ešte šanca, že ak ho vyhlásia za duševne nespôsobilého, prežije zvyšok života v pohodlí ústavu. Ale Breivik s jeho výkrikmi "Dnes zomriete, marxisti!" ale aj s tým, ako si zo súdneho procesu robí propagandistické divadlo, by na Adolfa Hitlera zapôsobil, pravdepodobne až tak, že by bol hrdý. Takže jeho by som mu radšej neukazovala.

Záverom


Dalo by sa ešte mnoho popísať o detailoch, súvislostiach, ale aj širších či naopak užších pohľadoch na nacizmus a 2. svetovú vojnu. Ale moja energia je už vyčerpaná a nie som študovaný historik. Verím, že vás tento rýchly výlet do minulosti uspokojil i zaujal.
Držala som sa knihy Richarda Bessela, ktorá ako ste si iste všimli, nezachádza do podrobností hlavných udalostí, pretože predpokladá znalosť míľnikov opisovanej látky. O to viac sa venuje okolnostiam, ktoré sprevádzali notoricky známy vývoj najzásadnejších udalostí pre Európu 20. storočia. Mnoho podrobností som vynechala a snažila sa skôr o sumarizáciu, či esej o eseji - v opačnom prípade by som mohla prepísať rovno celú knihu, ale to by bolo porušovanie autorského zákona ;-)


Predchádzajúca kapitola: Nacizmus a druhá svetová vojna


Všetky označené citované časti a výroky sú z knihy BESSEL, Richard. Nacizmus a vojna. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SLOVART, 2006. ISBN 80-8085-156-5. Podobne aj všetky faktografické údaje sú preberané z knihy a názory sú len názory - odvodené, ale moje.





Richard Bessel: Nacizmus a vojna (Slovart, edícia Fakty minulosti, 2006)






Súvisiace:
Nacizmus a vojna: 1. časť, Nástup nacizmu
Nacizmus a vojna: 2. časť, Nacistický režim a cesta k vojne
Nacizmus a vojna: 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Denník Anny Frankovej
Hon na čarodejnice

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).