Google+ Riddick's Realm: Patrick Rothfuss: Jméno větru

24 mája 2012

Patrick Rothfuss: Jméno větru

Příběh královraha, den první


Hrubá kniha si zaslúži dlhú recenziu ;-)



Čítala som české vydanie knihy v dvoch zväzkoch, no pretože je k dispozícii aj výborný slovenský preklad Michala Jedináka, ktorý čitatelia asi uprednostnia, tam kde je mi známe, uvediem aj slovenské ekvivalenty názvov. Neznamená to, že by český preklad Jany Rečkovej bol zlý (naopak!). Ale je to trochu guláš, keď sa píše slovenská recenzia českej knihy, u nás známejšej v slovenčine.

Na začiatku Mena vetra sa ocitneme v hostinci U pocestného kameňa (slov. Míľnik), oboznámime sa aktuálnymi nepríjemnými udalosťami aj s hostinským menom Kote. Čoskoro sa na scéne zjaví potulný Kronikár. Práve jeho prítomnosť spolu s útokmi čudných obrovských "pavúkov" povzbudí hlavného hrdinu, aby prostredníctvom Kronikára zveril svoj pravdivý príbeh svetu. To ešte neznamená, že poruší svoje inkognito - pre obyvateľov okolitých obcí naďalej zostáva len obyčajným rusovlasým hostinským. No pavúky sú pre zasvätených znamením, že sa blíži niečo veľmi zlé. V rámci prípravy na súdny deň nie je odveci odľahčiť svojej duši a zároveň uviesť legendy na pravú mieru.
Kote, pravým menom Kvothe, už je témou legiend.
Kvothe sám je legenda.
Kvothe Bezkrvný, Kvothe Tajomný, Kvothe Kráľovrah.

Unášel jsem spícím mohylovým králům ukradené princezny. Spálil jsem město Trebon. Strávil jsem noc s Felurian a odešel živý a při smyslech. Byl jsem vyloučen z Univerzity ve věku mladším, než na ni lidé obvykle vstupují. Mluvil jsem s bohy, miloval ženy a skládal písně, při kterých minstrelové vzlykali.
Možná jste o mně slyšeli.

A tak začína rozprávať svoj príbeh. O tom ako prežil nádherné detstvo v kmeni kočovných hercov, ako ho tajomní a smrtonostní Čandríni (slov. Chandriánci) pripravili doslova o všetko; ako sa pretĺkal životom vyhladovaného bezdomovca, odišiel študovať za arkanika, pracoval, učil sa i bojoval v žabomyších vojnách proti nepriateľským študentom; o tom ako zabil draka a zachránil mesto... a ešte o tisícke drobností medzi tým, ktoré zavážia možno viac než samotný dej. Spolu s hrdinom, jeho učeníkom Bastom a Kronikárom si vypočujeme príbeh jedného života plného vzostupov i pádov, aby sme nazreli do zákulisia žijúcej legendy... o ktorej si všetci myslia, že jej nositeľ je dávno mŕtvy.

Začalo to na Univerzitě. Šel jsem tam, abych se naučil magii, o jaké se vypráví v bájích. Jako Taborlin Velký. Chtěl jsem se naučit jméno větru. Chtěl jsem oheň a blesk. Chtěl jsem odpovědi na deset tisíc otázek a přístup do jejich archivů. Ale to, co jsem našel, se velice lišilo od příběhu, a já byl strašně zklamán.

Pojmológia


Veru tak, aj sklamanie je súčasťou ľudského života. Kvothe je veľmi ľudský hrdina, pretože neustále robí chyby. Rothfuss si vybral postavu nie nepodobnú Harrymu Potterovi, avšak trochu menej vyvolenú a ešte o kúsok viac chybujúcu, vychádzajúcu z rôznych súbojov raz dobre, inokedy zle, no v konečnom výsledku víťaznú (inak by nám svoj príbeh nerozprávala). Podobne ako u Rowlingovej je súčasťou posolstva uvedomenie, že víťazstvo nespočíva v pokorení súperov, ale vlastnej pýchy. A trochu aj súperov ;-)

Kvotheho nepriateľ na univerzite, syn mocného grófa Ambrose Jakis je ekvivalentom Draca Malfoya. Bohatý, rozmaznaný a zákerný. S Kvothem od prvej chvíle súperia o prevahu a prestíž. V očiach čitateľa vyhráva Kvothe, lebo napriek sebavedomiu si zachováva potrebnú dávku skromnosti.
V knihe nájdete dokonca aj krehkú obdobu Loony Lovegoodovej. Mohli by sme porovnávať aj profesorov, ale netreba to preháňať.

Netvrdím, že Meno vetra je kópiou Potteroviek. Rothfuss sa vybral cestou porušovania, no častejšie len ohýbania zaužívaných klišé, čím nám signalizuje, že desaťročia ustáleným stereotypom definitívne odzvonilo.
Jeho hrdina je síce sirota (no nie od narodenia a na šťastné detstvo si jasne spomína), ale v žiadnom ohľade nie je prezentovaný ako vyvolený osudom. Šedovlasý radca-čarodejník v príbehu vystupuje v osobe láskavého i prísneho učiteľa Abenthyho, ale vytratí sa hneď po splnení základných úloh a pomerne prozaickým spôsobom (rozhodne sa usadiť). Partiu pomocníkov síce Kvothe získa, ale nie takú, ktorá by zaňho prijímala rany. Svoje prúsery si vylizuje sám.

Základná mágia sa v Mene vetra volá sympatia (slov. sympatika) a funguje na starobylom prírodnom pravidle, ktoré v mnohých fantasy príbehoch nenájdete (zato napr. v Čarodejniciach z Eastwicku áno) - ak chceš niečo z prírody (mágie) získať, musíš jej niečo obetovať. Ak chceš získať energiu, musíš dodať zdroj. Ak chceš naopak energiu odviesť, musíš dodať úložisko.
Okrem toho existuje niekoľko ďalších odnoží mágie, vrátane runovej symboliky a alchýmie. Všetky podliehajú presným pravidlám. Znie to komplikovane? Nič si z toho nerobte, tiež som to lepšie chápala v kombinácii vysvetlenie + praktické príklady. Jedno bez druhého mi to občas nedochádzalo, ale zvykla som si.

Mimochodom, autor to s tou retrospektívou zariadil veľmi šikovne, lebo na začiatku podhodí zopár spoilerov, ktoré vlastne nie sú spoilermi, ale teasermi - nekazia, skôr majú dráždiť. Tým si zabezpečí, že môže bez stresu pokračovať ďalších 1400 strán, kým nás dovedie na koniec.
Poznámku jednej dievčiny, že ju nebaví čítať knihu, keď vie čo sa v nej udeje, považujem za nezrelú. Zaujímalo by ma, ako dlho ju držal v napätí taký Súmrak ;-) Pripravte sa na to, že Meno vetra je iba prvou polovicou Kvotheho rozprávania, na ktorej konci je ledva dospelý... ale dobré knihy predsa čítame, aby sme zistili nielen čo sa stalo, ale najmä ako sa to stalo. (update - časti budú tri a ja som napokon prehrala už pri druhej, prečítajte si prečo)

Dojmológia


Čo povedať na knihu, ktorá očarila tisíce čitateľov, mnohí si pri spomienke na ňu isto vzdychnú od radosti akú pri nej prežívali, no vy ste "to" v nej nenašli? To, čo z nej robí román, na aký sa nezabúda a odporúča sa ďalej?
Poznám ľudí, na ktorých nezapôsobil Jonathan Strange, ktorý mňa načisto dostal. Dokonca aj takých, ktorí sa neboja povedať, že Pán prsteňov ich nudil tak, že ho nikdy nedočítali.

Meno vetra ma nenudilo, ale ani som ho nečítala tak dychtivo, ako by si možno zaslúžilo (keď u toľkých funguje). Nepýtajte sa ma prečo - láska ku knihe či príbehu sa vysvetľuje ľahko, negatívne pocity ešte lepšie - no absencia silných emócií udusí v človeku jasné postoje.
Snáď sa mi to podarí lepšie ilustrovať, keď poviem, že v porovnaní so Susannou Clarkovou nemalo Meno vetra dosť magična, v porovnaní s Tolkienom mu chýbala správna dávka pátosu, Heitz či Harrison majú oveľa viac akcie a takému Powersovi nesiaha Rothfuss ani po členky. Čo za určitých okolností nemusí byť vôbec na škodu - nie že si o mne teraz pomyslíte, že od fantasy vyžadujem aby obsahovala Elfov, rúcajúce sa ríše, cestovanie v čase a boj medzi čiernobielym dobrom a zlom...

Všetko to super funguje, keď to tak akosi, ts-ts-ts, na milimeter zapadá. Aj Meno vetra samo do seba dobre zapadá, len je akési... riedke. Viac melancholické ako vášnivé, viac rozvláčne než hutné...
Nie, nebolo vôbec zlé. Vlastne to bola veľmi príjemná kniha, na ktorej sa mi páčilo mnoho detailov: viaceré postavy, najmä tie vedľajšie, vykreslené veľmi letmo, avšak s o to zaujímavejším pozadím, ktoré som si sama mohla domýšľať; navonok obyčajné, no hlboké slová, ktoré tie postavy hovorili; pevné pravidlá a tvrdý život hlavného hrdinu; smutný a tvrdý život v Tarbeane, ale aj fascinujúce prostredie Univerzity v Imre... a potom tam bolo mnoho detailov, ktoré ma nesmierne iritovali.

Predovšetkým milostný život Kvotheho a jeho vzťah k tajomnej femme fatale Denne. Jeho ohlúpnutie z prvej mladíckej lásky ma otravovalo, jeho naivita zarážala, ich vzájomné tokanie ma nesmierne nudilo, lebo zaberalo strany príšerne romantickým randením, ktoré mi jednoducho pilo krv.
Denna, Diana, Dinnah or whatever je mladé ale skúsené dievča, ktoré cestuje kade-tade, živí sa ktovieako, neustále mení mená a všade sa na ňu lepia chlapi. Má v sebe živočíšny magnetizmus, ktorý má na svedomí, že každý samec v okruhu pol kilometra pri zachytení jej pachového koktejlu upadá do tranzu a chce sa jej minimálne dvoriť. Čo spolu robia ďalej, nevedno. Ale Denna sa netají tým, že žije zo sponzoringu, a ktovie či jej mecenášov zaujíma len jej anjelsky hlas.
16-ročný Kvothe pochopiteľne tiež nie je imúnny, takže na ňu nevie prestať myslieť. V priebehu knihy sa mu podarí stratenú bohyňu znova nájsť a dokonca s ňou stráviť nejaký čas. Spriatelia sa, no mám pocit, že Kvothe je akurát ten chudák, ktorý bude vždy dôverníkom, no nikdy milencom. Čiastočne si za to môže sám, okrem nesmelosti mu isto bráni aj to, že si úbohú fascinujúcu krásku postavil na piedestál.
Ešte neviem, ako ich vzťah skončí, ale mám zopár teórií, ktoré vychádzajú z obvyklých koncov podobných príbehov. Najskôr to bude tak, že ona skončí tragicky, prípadne definitívne zmizne, a on bude do smrti milovať iba ju. Uch.

A potom je tu ten objem. Knihy neznalý čitateľ by si predstavoval, čo všetko sa muselo do tých dvoch hrubočizných dielov popchať. Ale Meno vetra, povedzme si úprimne, klame telom.
Je poplatné aktuálnym trendom mládežníckej fantastiky ich-formou aj denníkovým rozpísaním takmer každého prdu. I keď uznávam, že je v tom v porovnaní s bežnou YA fantasy o 2 triedy lepší, stále je to nafukovacia technika.
Vyšší level si Rothfuss zaslúži len preto, že išiel ďalej než väčšina young-adult literatúry v otázkach hĺbky, témy a záberu. V konečnom dôsledku je to však to, čo sa počíta :-)

Pokúsil sa skĺbiť modernosť s klasikou a vytvoriť vysokú fantasy bez prílišnej naivity a bublajúcej heroickosti. Na formálnu stránku pre mladých navrúbľoval slušne vystavanú mytológiu fiktívnej civilizácie aj s kultúrnymi rozdielmi, legendami a históriou; k tomu pomerne realistické a dospelé posolstvá. Vznikol z toho mix, ktorý uchvátil tisícky čitateľov - tých mladších bezo zvyšku, tých skúsenejších s rizikom, že museli chlípať chutnú, no trošku riedku polievočku. A chlípali ju asi 3x dlhšie, než býva obvyklé. Nenadarmo by ste dvoma zväzkami Rothfussa utĺkli aj priemerného vola - niekde ten objem musel nabrať... a v akčných scénach alebo ságe troch generácií to veru nebolo.
Pre násťročného čitateľa je však Rothfuss vynikajúcim začiatkom, prípadne cestou k vyšším métam, ak sa dosiaľ venovali povedzme len nízkotučnej rýchloobrátkovej produkcii amerických mega-vydavateľstiev.

Okrem toho, že nie je čiernobiely, k Rothfussovi prilákal starších čitateľov aj jeho štýl. Je taký melancholický, no zároveň teplý. Plynie v rozprávaní o bežných veciach i menej bežných dobrodružstvách hrdinu, ktorého autor poskladal z radosti i utrpenia, aby vznikol premýšľavý mladý muž. Získa si vaše sympatie, aj keby ste sa bránili. Pred Kvotheho charizmou - tvorenou sčasti šarmom, intelektom, sčasti hereckým umením a štipkou tej prefíkanej vypočítavosti, ktorá žiadnemu šikovnému človeku nechýba - sa ubrániť nedá.
Buď ho budete milovať, alebo skončíte s mierne rozporuplnými dojmami ako ja.

Na konci plieska bitch


Mám osobné motto, že každá kniha má svoj správny čas. Ak sa trafíte a prečítate si ju v tej pravej chvíli, zapôsobí silno a zasiahne vás pravdepodobne natrvalo. Ak nie, smola. Na Meno vetra bol správny čas oveľa skôr, v mladšom veku. No keďže nemám ani stroj času, ani už nebudem mladšia, ten "správny čas" som asi premeškala.

Začala som už čítať - pre zmenu slovenské - pokračovanie s názvom Strach múdreho muža. Zvykám si na náš preklad, ktorý so sebou pocitovo prináša akoby mäkšiu atmosféru než realistická čeština. Je to zvláštne, na češtinu som si tak zvykla, že v knihách na mňa pôsobí prirodzenejšie, akosi menej umelo. Často mám problém s tým, že slovenský jazyk mi v knihách evokuje rozprávkovosť... akoby som počúvala nedeľnú chvíľku poézie v podaní Dušana Jamricha. Ibaže nemám rada básnický prednes. Naozaj za to nemôžem.

Dojem umocňujú použité archaizmy ako háv alebo ta namiesto tam. Nie je to prvý a asi ani poslednýkrát, keď v slovenských prekladoch pozorujem príklon k tradicionalizmu namiesto súčasného jazyka. Chvalabohu, extrémov typu nenazdajky, akomak alebo garazda a badkať som sa zatiaľ nedočkala.
No so skloňovaním Kvotheho mena v tvaroch Kvotheovi či Kvothea sa zmieriť nedokážem. Keď meno končí na -e a aj ho tak čítam, zdá sa mi prirodzené, že to má byť komu čomu Kvothemu, koho čo Kvotheho, s kým čím s Kvothem. Ale s redaktormi, korektormi a slovníkmi sa neoplatí hádať. Nedá sa nič robiť, len zakaždým škrípať zubami.

Ako to dopadne s Kvothem a so mnou po dokončení jeho príbehu (už len 730 strán!) vám dám vedieť v ďalšej recenzii.

Slova jsou bledé stíny zapomenutých jmen. Jak mají moc jména, mají moc i slova. Slova dokážou zažehnout ohně v myslích lidí. Slova můžou vynutit slzy i z těch nejtvrdších srdcí. Existuje sedm slov, která mohou způsobit, že tě bude druhý milovat. Existuje deset slov, ktorá zlomí vůli silného muže. Ale slovo není nic víc než obraz ohně. Jméno je oheň sám. (majster Elodin)





Patrick Rothfuss: Jméno větru, kniha první (Argo+Triton, 2008) 
Patrick Rothfuss: Jméno větru, kniha druhá (Argo+Triton, 2008)
Patrick Rothfuss: Meno vetra (Ikar, 2008)




Súvisiace:
Patrick Rothfuss: Strach múdreho muža (namiesto recenzie vysvetlenie, prečo som ho nedočítala)
Susanna Clarková: Dámy z Grace Adieu a jiné povídky
Markus Heitz: Trpaslíci
Harry Potter and the Deathly Hallows
Ich forma a literárny fastfood
Fantasy pre "mladých dospelých"
Kami Garciová & Margaret Stohlová: Nádherné tvory
Tim Powers: Stáčení temného piva
Tim Powers: Brány Anubisovy
Justin Cronin: Priechod
S.J. Parrisová: Kacír
John Updike: Čarodejnice z Eastwicku
Ambrose Bierce: Mníh a katova dcéra
Sergej Lukjanenko & Nik Perumov: Zlá doba pro draky

4 komentáre:

  1. Výborná recenzia Riddick- ostatne ako vždy. ALE dovolím si s niektorými vecami nesúhlasiť. Dopredu oznamujem, že budem možno zaujatá, lebo patrím k tým, ktorých Meno vetra očarilo a nadchlo. Aj keď priznávam, že cez prvých asi 50 strán som sa prehrýzala ťažko a dokonca som chcela knihu odložiť - čo som teda nakoniec rada, že som nespravila :-) Knihu som čítala v slovenskom preklade Michala Jedináka a myslím, že preklad bol skvelý, archaizmy, ktoré mi inak robia tiky v prekladoch - viď Priechod napríklad, mi tu nevadili, myslím, že to sedelo k deju a prostrediu.
    Daľším prekvapením v tvojej recke bolo pre mňa mňa prirovnanie k HP - Harry Pottera mi to nepripomínalo fakt ani trochu, ja nemám pocit, že by Rothfuss vytvoril čo len trochu podobné dielo.
    No teším sa daľšie pokračovanie tvojej recenzie :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, Kami... a ako decentne mi odporuješ :-)

      S tým HP, neber to prosím doslova. Bolo to skôr zamýšľanie sa nad archetypmi, ktoré sa používajú už dávno, len HP je ich najznámejší a najnovší zástupca. Keďže je to s tou originalitou dnes už dosť ťažké, lebo bolo už napísaných strašne veľa vecí a obrovské množstvo variácií na dané archetypy, tak moje slová na margo Mena vetra sú akýmsi nešikovným poukázaním na to, že tie archetypy do určitej miery musia zostávať rovnaké... alebo aspoň ich základ. Lebo to je to, z čoho vzniká zápletka, konflikt, sujet, atď. Každý príbeh potrebuje krízu, je súčasťou dejového oblúka, takže aj hrdina musí mať nejaké krízy, slabé miesta a podobne. A aj niečo, čo ho spraví NEOBYČAJNÝM. Kto by už len písal román o mne? :-)
      No a tie motívy, prečo alebo v čom je hrdina neobyčajný, sa notoricky opakujú. To si nemusíme dokazovať. Preto mi niektoré knihy pripomínajú iné knihy. Ale myslím, že je to normálne. Navyše to Meno vetra čítam ako Meno vetra, nie ako niečo, v čom som našla zopár spoločných čŕt s HP... ak mi rozumieš :-) Takže žiadny problém, šlo naozaj len o uvažovanie nad podobnosťami. Okrem tých detailov je to úplne iný príbeh.

      Odstrániť
    2. Ešte dodám, že som sa hneď po podobnostiach s HP vyjadrila v zmysle "desaťročia ustáleným stereotypom definitívne odzvonilo" a potom som vypísala, v čom je Kvothe iný :-)

      Odstrániť
  2. Hej decentne odporujem, ja som stále decentná :-D :-D
    s tým Potterom mi je jasné ako si to myslela, mňa to prekvapilo skôr v tom zmysle, že ťa ten Potter vôbec napadol, lebo hoci som ho čítala niekoľkokrát, tak ja by som to s Menom vetra nespájala. Ale to je asi o tom, že ja recky nepíšem, takže sa nad takýmto niečím zamýšľam jedine ak mi to vyslovene bachne medzi oči :-)
    práve preto tvoje poukázanie na tie archetypy neboli nešikovné, ale viem o knihách , ktoré boli potterovkám podobné výraznejšie, takže som si to všimla dokonca aj ja :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).