Nacizmus a vojna - 2. časť, Nacistický režim a cesta k vojne

spracované podľa knihy Richarda Bessela

Následkom vojenského fiaska a vládnej revolúcie sa demokratická politika spájala so zmätkom a vojna sa následkom mýtov, ktoré okolo nej vznikali, začala spájať s prísľubom prekonania zmätku. ... Pre Nemcov však možno nebolo také dôležité, ako v skutočnosti prežívali čas bezprostredne po vojne, dôležité bolo to, ako si predstavovali, že ho prežívali - a bol to efekt prevráteného obrazu, že sa vojna mohla v ich očiach premeniť na niečo také pozitívne. Ich neúspešný pokus uniknúť v roku 1918 z tieňa prvej svetovej vojny dovolil, aby agresívne, rasistické politické hnutie, riadené bandou politických gangstrov, ktoré bolo dovtedy mimo tradičnej politickej elity, získalo také postavenie, že majitelia kľúčov od ríšskeho kancelárstva v januári 1933 vyzvali jeho vodcu, aby vytvoril vládu - a tak odsúdili prvú nemeckú demokraciu na zánik a Európu na ďalšiu svetovú vojnu.

(Nacizmus a vojna, záver 1. kapitoly Nástup nacizmu, s. 30)

Prvú časť eseje sme ukončili v januári 1933, keď sa Adolf Hitler stáva ríšskym kancelárom. A čo bolo jeho prvým oficiálnym posolstvom? Dva a pol hodinový prejav, v ktorom "načrtol, v čom vidí úlohu ozbrojených síl v nacistickom režime" (s.33).
Hitler sa už dávno netajil zámerom "získať životný priestor" a program NSDAP z februára 1920, ktorý som spomínala v minulej časti, je alarmujúco úprimný, pokiaľ ide o radikálne opatrenia pre blaho Veľkého Nemecka...

Hitler-kancelár už otvorene hovorí o dosiahnutí rozšírenia životného priestoru vojenskou cestou, o plánovanom smere na východ i o deportáciách "zopár miliónov ľudí" (s. 34). Geopolitické súvislosti jeho blúznenia ho očividne nezaujímali alebo ich nepovažoval za podstatné. Ďalej v prejave označil demokraciu za škodlivú a každý pokus o velezradu chcel trestať smrťou. Ešteže v čase tej jeho velezrady sa za ňu iba sedelo v pohodlnom väzení...
Nemeckí armádni velitelia, ktorí tento prejav počúvali, si od radosti určite cvrkli do gatí. Ako píše Bessel, od skončenia prvej svetovej vojny len hľadali spôsoby ako obísť versailleskú zmluvu a znovu sa vyzbrojiť. Hitler bol ich splneným snom - sľúbil, že Nemecko sa obráti chrbtom k celému svetu, čiže nebude rešpektovať nijaké smiešne zdrapy papiera, nech sú aj medzinárodné.
I keď to všetko narozprával pred "zelenými mozgami", vzhľadom na predchádzajúci i budúci vývoj nemôžme jeho slová ospravedlniť oportunizmom, čo je u politika bežná vlastnosť. Pretože on patril medzi tú hŕstku politikov, ktorí svoje sľuby naozaj plnia.
Bohužiaľ.

WHAT IF?

Keby Franz von Papen nebol strávil január 1933 intrigami, ktorých plodom bolo vyhlásenie Hitlerovej vlády 30. januára; keby Kurt von Schleicher bol rozhodnejšie bránil nacistickému vodcovi, aby ho vystriedal; keby starnúci ríšsky prezident Paul von Hindenburg nebol pristúpil na vymenovanie muža, ktorého predtým odmietol ako "českého kaprála", neschopného viesť vládu, za ríšskeho kancelára; keby tradičné elity neboli definitívne prejavili vôľu "obchodovať" s nacistickým vodcom - tak by asi nebola vznikla tretia ríša. (s. 37-38)

Už sa to začína

Ešte než rozjarení stúpenci NSDAP po celej krajine stihli vytriezvieť z opojenia víťazstvom, ich vodca nelenil a začal zavádzať zmeny. Mimoriadna legislatíva viedla Nemecko k diktatúre rýchlejšie, než dnešný politológ zostaví analýzu aktuálneho diania pre televízne vysielanie.
Utrpeli najmä osobné slobody občanov, čo je nielen v diktatúrach a nielen v minulosti prezentované ako malá osobná obeť na oltár bezpečnosti, suverenity a integrity národa, či ako ochrana pred terorizmom... v tomto prípade sa výnosy nazývali "Na ochranu nemeckého národa" a "Na ochranu národa a štátu". Obmedzovala sa nimi sloboda tlače, zhromažďovania, listové tajomstvo a rušila povinnosť vykonávať domové prehliadky len na základe oprávnenia.
To poskytlo inšpiráciu najmä nacistickým aktivistom, ktorí uplatňovali vlastnú verziu víťaznej odvety na ľavicových protivníkoch nepretržite niekoľko mesiacov. Terorizovali nielen politických protivníkov, ale aj úrady samosprávy, kde strhávali republikánske čierno-červeno-zlaté zástavy a vymieňali ich za hákové kríže. Terčom bojkotu a vandalizmu sa stali zahraničné podniky a aj Židia.

V marci 1933 po ďalšom úspechu vo voľbách do ríšskeho snemu začalo aj známe propagandistické divadlo pod vedením nového ministra pre propagandu a osvetu, Josefa Goebbelsa. Po nej nasledovalo vydávanie zákonov, ten z 24. marca napríklad zrušil parlamentnú vládu. Zmocňovací zákon "poskytoval nacistickej diktatúre legálnu bázu". Nasledovali politické čistky v štátnej správe, ktorých obete poslali do improvizovaných koncentračných táborov vybudovaných jednotkami SA.

Všetky politické strany okrem NSDAP boli rozpustené a vydaním Zákona zakazujúceho zakladať strany zo 14. júla 1933 (...) sa Nemecko formálne stalo štátom jednej strany. (s. 44)

Noc dlhých nožov

V prvej časti eseje som spomínala jednotky Sturmabteilung, SA. V dvadsiatych rokoch boli "hnedé košele" najaktívnejšou polovojenskou organizáciou priamo napojenou na Hitlerovu stranu NSDAP. Podľa toho čo som čítala, môžeme SA nazvať Hitlerovými obľúbenými vagabundami.
Avšak prestali byť obľúbení, keď mu po nástupe k moci prerástli cez hlavu.

V januári 1933 nabrali SA stotisíce nových členov a počtom prevýšili vojakov oficiálnej nemeckej armády, reichswehru, ktorá bola stále do istej miery obmedzená Versailleskou zmluvou. Zriaďovali vlastné koncentračné tábory pre nepohodlných oponentov a zakladateľ i vodca SA, Ernst Röhm, začal byť pre führera hrozbou. Príliš rýchlo kariérne postupoval, podriadení ho milovali, bol priveľmi ambiciózny (túžil sa stať ministrom obrany), veril v socialistickú revolúciu a súčasťou jeho plánov bolo vybudovanie novej nemeckej armády z jednotiek SA.
To už sa zdalo byť príliš silnou kávou aj Adolfovi samotnému, rovnako ako vojenským veliteľom, ktorí si rozhodne nepredstavovali armádu zloženú z nedisciplinovaných výtržníkov. Okrem toho novému kancelárovi kazili imidž.
A tak prišlo na rad radikálne riešenie. No a keďže podvratné živly a zradcovia sa rozmnožili aj vnútri strany, nie je odveci vziať to jedným vrzom. Nová metla dobre metie, takže ju Hitler vzal do ruky a v noci 30. júna 1934 vehementne pozametal všetky kúty. Razom z povrchu zemského zmizli nepohodlní šéfovia SA, vrátane Röhma samozrejme, asi tisícka vlastných z NSDAP a ešte nejakí tí zostávajúci politickí protivníci, ktorí trochu zavadzali.
A bolo upratané. Odteraz mohlo Nemecko kráčať po ceste vernosti a lásky k führerovi. Vierolomných hnedokošeliarov nahradili čierne SS blesky a Gestapo v kožákoch, ktoré mali zatýkanie a popravy Noci dlhých nožov na starosti.

Nacisti "Operáciu kolibrík" ospravedlňovali tým, že Ernst Röhm chystal puč a bolo potrebné mu zabrániť. Ale nemuseli sa príliš snažiť. To, čo by v demokratickom štáte bolo nemysliteľné a neprijateľné, v čerstvo zrodenej totalite vodcovi naopak prinieslo viac sympatií, dôvery a všeobecný súhlas. Aj obyčajní ľudia, ktorí barbarstvá SA dlho trpeli, považovali toto krvavé divadielko za zmenu k lepšiemu:
Vražda nepohodlných, nebezpečných a v niektorých prípadoch otvorene homosexuálnych čelných predstaviteľov SA aj Hitlerovo verejné stavanie sa do pózy rozhodného vodcu, konajúceho v záujme opätovného nastolenia poriadku a morálky, ukazovali, že išlo, ako povedal Ian Kershaw, o "propagandistický ťah par excellence". (s. 46)

Nemecký zázrak

Ani potom si bežný občan na režim nemohol sťažovať. Nacistická vláda prostredníctvom štátom sponzorovaných verejných prác stvorila hospodársky zázrak. A prekvapivo - aspoň prvé dva roky - nebol prioritou zbrojársky priemysel. "Stotisíce ľudí bez zamestnania začali pracovať na poli alebo sa zapojili do projektov verejných prác - vrátane zúrodňovania pôdy, stavby a opravy ciest a zdokonaľovania poštovej a železničnej infraštruktúry." (s. 47)
Zo šiestich miliónov nezamestnaných sa v priebehu piatich rokov podarilo spraviť nielen nulu, ale aj všeobecný nedostatok pracovných síl, čo vykrýval prílev zo zahraničia. Ako však Bessel hovorí, cieľom hospodárskeho oživenia nebolo zvýšenie životnej úrovne a vytváranie bohatstva, ale zaobstarávanie zbraní na vojenské výboje.
Že historici tieto názory neťahajú z päty, sa ukázalo čoskoro...

Cieľom nacistickej ekonomiky nebolo vyrábať peniaze, ale vyrobiť vojnu. (s. 51)

Rok 1936 považujú historici za prelomový. Po zavedení brannej povinnosti v 1935 sa Hitler po troch rokoch vlády a štátom riadeného hospodárskeho zázraku dostáva k vysnívanej remilitarizácii - a začne oblasťou, ktorá vonkajším politickým autoritám najviac zdvihne mandle - Porýním, ktoré podľa versailleskej zmluvy malo byť demilitarizovanou zónou.
Spoločenstvo národov krok odsúdilo, ale to bolo asi tak všetko. Napokon, na rôzne rezolúcie a stanoviská OSN sme zvyknutí aj dnes a denne, no nezdá sa, že by to nejakému diktátorovi hrýzlo svedomie. Hitler, pre ktorého bolo ignorovanie zmlúv i spoločenstiev súčasťou vlastnej ideológie, určite ani nepohol brvou. Naopak, muselo ho potešiť, ako všetkých nasral a oni aj tak nič neurobili.
Napriek tomu, že sa vynárajú ďalšie "keby" a "podľa slov Michaela Geyera to bol "strategický bod, od ktorého záviseli všetky ďalšie kroky remilitarizácie a plánovania vojenských akcií" (s. 52)... tak Hitlerovi všetko vyšlo a mohol to považovať za ďalší úspech.

V lete 1936 hrozil ekonomike krach kvôli enormným výdavkom na zbrojenie a nedostatku zahraničnej meny, no Hitlerove ciele už boli stanovené; "premeniť Wehrmacht na prvú armádu sveta", ktorá bude do štyroch rokov akcieschopná a pripravená na vojnu (s. 53). Všetko fungovanie štátu sa malo podriadiť týmto zámerom. Aj preto bola krajina hospodársky maximálne izolovaná, čo síce vyzerá výhodne, keď sa totalitný režim chce vyzbrojiť bez toho, aby mu do toho okolité krajiny kafrali či ho nebodaj trestali hospodárskymi sankciami, no nie je to výhodné pre štát a jeho vývoj. V novembri 1937 odstúpil minister financií, lebo ho už nebavilo presviedčať politické špičky, že hospodárska izolácia a masívna remilitarizácia nejdú dohromady. Vojenské výdavky ďalej stúpali.

Limity nemeckého hospodárstva - či už išlo o výrobnú kapacitu, prísun pracovných síl, rezervy zahraničnej meny alebo finančné zdroje - znamenali, že takýto vyzbrojovací program dlho nevydrží. Pravda, ak sa zbrane nepoužijú. (s. 56)

Ale vláda nebola hlúpa. Nacisti vedeli veľmi dobre, že situácia bude po čase neúnosná a zostanú dve možnosti: redukovať požiadavky na pripravenosť armády alebo nasadiť wehrmacht do akcie. Nemusíme dvakrát hádať, ktorú si vybrali už dávno predtým. Bessel tak na základe všetkých príznakov vyvracia staršie úvahy historikov o tom, že Nemecko plánovalo sériu bleskových vojen. Intenzívne a maximalistické vyzbrojovanie svedčí o pravom opaku.

Árijský zázrak

Jedným zo stredobodov pozornosti nacistickej vlády bolo aj poľnohospodárstvo, zabezpečenie dostatku potravín pre preľudnené Nemecko a s tým súvisiace získanie "životného priestoru" pre národ a rasu (robili si zálusk na pôdu na východe, za Poľskom, na slovanských územiach ovládaných Sovietskym zväzom). Napokon, už NSDAP mala veľkú oporu v roľníkoch a po víťazstve ich tiež podporovala a chránila.
S kultom rozširovania árijskej rasy a predstavami bukolického vidieka súviselo aj podporovanie čo najvyššej pôrodnosti (budúcich vojakov) a podpora rodiny a manželstiev. Ženy boli motivované aby opustili zamestnanie a venovali sa deťom a domácnosti (rodinná pôžička čerstvo zosobášenému páru, z ktorej sa pri narodení dieťaťa odpustilo 25% bola so štyrmi potomkami vlastne nenávratná).
Po počiatočnej obnove hospodárstva a počas remilitarizácie sa však karta obrátila. Opäť bolo treba pracovné sily a rola žien sa mala zmeniť... Plodiť deti mali naďalej, ale aj pracovať.
Avšak to plodenie detí sa nemalo realizovať spontánne a živelne, ako je na to ľudstvo zvyknuté. Nacisti postupne od roku 1933 zákonmi upravovali inštitúciu manželstva, až sa z neho stala rodinná fabrika na výrobu rasovo čistých detí. Naopak nevhodní potenciálni rodičia mali zákonmi zakázané nielen zväzky, ale aj sex (s. 61). Idylka začiatku 30. rokov teda netrvala dlho. "Nacistický režim čím ďalej, tým hlbšie zasahoval do každodenného života Nemcov". (s. 62)

Obmedzenia čoraz viac zasahujúce do súkromia ľudí museli byť nejako vykúpené. Nacizmus pripomína náš bývalý socializmus aj v organizovaní záujmov a voľného času občanov. Okrem jedinej politickej strany bola možnosť (dobrovoľne-povinne?) vstúpiť do mnohých iných spolkov, zväzov, organizácií a krúžkov. Vládna garnitúra mala aj túto časť pozdvihovania ducha národa a upevňovania lojality skvele premyslenú. Najväčší vplyv mali pochopiteľne mládežnícke organizácie ako Hitlerjugend a Zväz nemeckých dievčat (Bund Deutscher Mädel), ktoré pracovali s najtvárnejším materiálom - adolescentami. Po dovŕšení dospelosti na nich čakali ďalšie stupne.
Nacisti síce zrušili odbory, zato vytvorili Nemecký front práce, niečo ako naše ROH. A vôbec, paralel s komunistickým režimom nájdete v tejto oblasti snáď až priveľa.
Bola tu síce časť obyvateľstva, ktorá sa ďalej vojny obávala a aj takí, ktorí si všímali dôsledky prioritizácie zbrojenia na úkor stúpajúcich cien, nedostatku či aroganciu úradníkov a korupciu. Boli však v menšine a režim nijako vážne neohrozovali. Napokon, s tými najhubatejšími si ľahko poradil policajný aparát.

Medzitým sa Adolfovi pomaličky plnil jeho mokrý sen. V novembri 1937 predstavil svojim ministrom a veliteľom konkrétny vojnový plán - už zhruba podobný reálnemu výsledku, ktorý poznáme z učebníc dejepisu. V roku 1938 vyčistil politické pole od posledných "konzervatívnych elít" a celú krajinu prakticky ovládali už iba jeho ľudia.

V mene rasy

"Len čo Hitler upevnil svoje postavenie, prijali sa diskriminačné opatrenia proti Židom." (s. 73) A šlo to veru rýchlo - v januári 1933 sa stal kancelárom, v apríli už vznikali prvé antisemitské zákony. Najprv sa mali odpratať všetci neárijskí zamestnanci zo štátnej správy. Nasledoval zákaz práce v médiách a kultúre, potom právnické zamestnania, vylúčenie z armády. November 1935 znamenal zavedenie norimberských rasových zákonov, ktoré zbavili Židov ríšskeho občianstva, zakázali manželstvo i pohlavný styk medzi Židmi a nežidmi, používanie ríšskych farieb a vztyčovanie vlajok aj zamestnávanie nemeckých žien mladších ako 45 rokov. "Zrušil sa základný princíp rovnosti všetkých občanov pred zákonom." (s. 73)
Norimberské zákony a ich definície Židov, neárijcov a rasových miešancov síce ešte neboli úplne sebaisté a dokonale domyslené, ale dodali solídny základ do budúcnosti. "Norimberské zákony ako také poskytli legálny rámec diskriminácii, prenasledovaniu a nakoniec aj vražde." (s. 74)

Čas plynul a štátom podporovaný antisemitizmus bujnel. Ako píše Richard Bessel "mestá a dediny súťažili, komu sa podarí lepšie zastrašiť Židov" (s. 75). Kým sa dalo, utieklo z Nemecka okolo 300 tisíc Židov, najviac do USA. Tí zostávajúci zatiaľ netušili, že trpia rôzne príkoria len preto, aby neskôr skončili v koncentrákoch.
Situácia sa radikálne zhoršila v roku 1938. Nadšenie, s akým Rakúšania privítali uzurpovanie vlastnej krajiny, zalievalo Hitlera vlnami eufórie. Viedeň sa stala Petriho miskou na pokus otvoreného terorizovania židovskej komunity. Židov napádali, ponižovali, okrádali nelegálne aj "legálne", zatýkali, doháňali k emigrácii i samovraždám.

Krištáľová noc

V novembri 1938 nasledovala tzv. Krištáľová noc, celonemecký pogrom. Cesta k nemu viedla cez atentát. Stručne prerozprávané: v októbri 1938 Nemci vyhostili 17 tisíc poľských Židov, Poliaci ich odmietli všetkých prijať, na čo niektorí zostali trčať v pohraničnom Zbaszyne. 17-ročný Herschel Grynszpan, žijúci v tom čase u strýka v Paríži, mal medzi nimi rodičov. Keď sa dozvedel o udalostiach, kúpil si revolver a 7. novembra nakráčal na nemecké veľvyslanectvo, kde zastrelil prvého diplomata, ktorý mu vošiel do cesty.

Goebbelsova reakcia bola rýchla. V zúrivom prejave ohlásil, že už prebiehajú "spontánne" akcie proti synagógam po celej krajine a vyzval k ďalším. Polícia dostala pokyn nezasahovať. Zapaľovali sa modlitebne, plienili cintoríny a rozbíjali židovské obchody. Údaje hovoria o necelej stovke zabitých, ale ďalších 30 tisíc bolo zatknutých a odvlečených do koncentračných táborov. A ešte za to museli zaplatiť pokutu! Konkrétne milión ríšskych mariek za náhradu škôd na majetkoch (vraj kvôli poisťovniam, aby tie neutrpeli škodu).
Obyvateľstvo síce reagovalo negatívne (na uliciach bol neporiadok) a väčšina ľudí vraj odsúdila nepokoje... ale nič vážnejšie sa nestalo. Diskriminácia sa naďalej stupňovala a represie sa odteraz mali len zhoršovať.

Jeseň 1938 bola v znamení Hitlerových úspechov - anšlus Rakúska, Krištáľová noc a Mníchovská dohoda, ktorou získal Sudety (a s nimi pohraničné opevnenia) takpovediac "mierovou" cestou. Lenže pre správneho nacistu je mier nudný a führer z nejakého dôvodu strašne túžil po úplnom zničení Československa. (Človeku je to až čudné - nebodaj ho v predvojnových časoch počas pobytu vo Viedni sexuálne ponížila nejaká Slovenka alebo Češka? Čo bolo príčinou takej silnej fixácie na našu likvidáciu? Aj Poľsko síce nenávidel "do krvi", ale za tým mohla byť strata území po 1. svetovej.)

Ideme do finále

To, čo narozprával Hitler 10. novembra 1938 novinárom, by bolo definitívnym dôkazom, že vojna bude a bude čoskoro, aj keby medzinárodná špionáž dovtedy 15 rokov prespala. Ponúka sa teda otázka, prečo nikto nič neurobil a Hitlerovi nejakým spôsobom nezhatil plány.
Počula som kedysi hypotézu, že predsa ani Winston Churchill nemohol byť taký hlupák, aby nevidel čo sa deje - ale predsa moc Hitlera a nacistov bagatelizoval. Tieto veci naštudované nemám, navyše by som sa vybrala na tenký ľad konšpirácií, čo ľudia nemajú radi - môžem teda len hádať. Ale je určite absurdná myšlienka, aby zvyšok Európy nevedel a nevidel, o čo ide. Vedeli a videli. Otázkou zostáva, prečo spoločne nezasiahli. Trpezlivosť stratili až v roku 1939, po pripojení Protektorátu Čechy a Morava a odstúpení litovského prístavu Memel, keď "sa tempo nacistickej agresie ešte zrýchlilo" (s. 83).

Od apríla 1939 sa plán na prepadnutie Poľska začal pripravovať na realizáciu. Až v auguste sa prefláklo, že po dlhých rokovaniach Nemci podpísali so Sovietmi Pakt o neútočení, čo bol pre Západ poriadny šok. Adolf Hitler bol na vrchole a nič už nebránilo jeho ambíciám na rozpútanie vojenského konfliktu v mene získavania "lebensraumu" a pomsty za staré krivdy...

Tak už jdeme do finále a poslední tóny zní,
to všechno se chystá spousty dní.
A najednou už jen pár taktů se skrývá.
Tak my už jdeme do finále a za všechno vážně dík,
zas přijdem a možná i kouzelník.

Predchádzajúca kapitola: Nástup nacizmu
Nasledujúca kapitola: Nacizmus a druhá svetová vojna

Všetky označené citované časti a výroky sú z knihy BESSEL, Richard. Nacizmus a vojna. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SLOVART, 2006. ISBN 80-8085-156-5. Podobne aj všetky faktografické údaje sú preberané z knihy prípadne z linkovaných zdrojov. Názory sú len názory - odvodené, ale moje.
Citovaná pieseň je z programu Možná přijde i kouzelník, autora sa mi nepodarilo zistiť..

Richard Bessel: Nacizmus a vojna (Slovart, edícia Fakty minulosti, 2006)





Súvisiace:
Nacizmus a vojna: 1. časť, Nástup nacizmu
Nacizmus a vojna: 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna
Nacizmus a vojna: 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Denník Anny Frankovej
Hon na čarodejnice