Google+ Riddick's Realm: Ľubomíra Romanová: Vlasy dupkom

25 júla 2012

Ľubomíra Romanová: Vlasy dupkom


Túto knihu asi nebudete mať chuť čítať pri dobrej nálade a určite si ju neberte na dovolenku. Je plná smutných príbehov o smutných veciach, s trochou smiechu cez slzy na správnych miestach. Ale asi polovica z nich skončí dobre a ak v sebe nájdete silu, oplatí sa ich prečítať všetky.




Ak ste fanúšikmi seriálov z medicínskeho prostredia ako Pohotovosť alebo Grey's Anatomy, Romanovú budete milovať. Je minimálne taká dobrá, ak nie lepšia než akčné televízne inscenácie z amerických nemocníc.

Vzhľadom na dramatický obsah sa Vlasy dupkom nečítajú ľahko, ale zato veľmi rýchlo. Kým si pozriete jednu epizódu Chicago Hope, od Ľuby Romanovej zhltnete na jeden dúšok aj 20 poviedok, jednu napínavejšiu ako druhú. Možno knihu ani nepustíte z rúk, kým neskončí.

Lekári a sestry v týchto skutočných príbehoch sú naozaj obdivuhodní. Obetaví, zodpovední, pracujú v plnom nasadení. Občas sa nájde výnimka, ako keď treba bleskovo riešiť situáciu za opitého ošetrovateľa, ktorý oslavoval narodenie potomka, no jeho zlyhanie našťastie v poslednej chvíli zachráni iný kolega. No ani tí najlepší nie sú všemocní a nevedia robiť zázraky. Urobia čo môžu, ale nie sú bohovia. V prvom rade sú to ľudia, ktorí majú rovnako ako my ostatní svoje súkromie, potrebujú spať, chodiť na záchod, bývajú stresovaní, nešťastní aj na smrť unavení...

Mýtus o všemohúcnosti medicíny nad chorobami a infekciami je skutočne mýtus. Veľa toho vieme, ale máme veľmi málo toho, čo by nám pomohlo chorých zachrániť. Chceli by sme toho viac.

Pritom z pohľadu laika na mňa všetky tie postupy, prístroje, vedomosti a grífy lekárov pôsobili presne opačne. Bola som ohromená, koľko toho vedia a dokážu. Všetká česť.

Pacienti a ich príbuzní sú samostatná kapitola. Okrem tých čo sa správajú v prijateľných medziach šoku, obáv a smútku, sa nájde slušná kôpka neurotikov, ktorí kričia a vyhrážajú sa ešte skôr, než sa vôbec niečo stane. Nedajú si povedať po dobrotky a inak na nich nemôžete.
Medzi príbehmi sa nájdu aj také, pri ktorých vám budú naozaj stáť vlasy dupkom, a nie vždy to bude vinou strašných diagnóz. Ako ten horor s názvom Kyselina sírová alebo poviedka Darovať smrť, o príbuzných, za ktorých by sa pani P. isto strašne hanbila. Ešteže to neprežila.

- Snáď mi nechcete povedať, že zomiera! Snáď nechcete tvrdiť, že už je jej čas! V našej dedine žijú aj starší ľudia ako ona, - jačali na nás príbuzní.
- Mamko, neumieraj! Vieme, že ťa oco volá a čaká hore už päť rokov, ale ešte musíš žiť.
Občas sa to robí. Hovorí sa tomu bičovanie zdochýnajúceho koňa. Všetky lieky a liečebné metódy sú extrémne zosilnené, aby organizmus ešte chvíľu žil. Napriek prognóze, ale len dočasne. Pochopiteľne. Robí sa to preto, že zúfalstvo blízkych a myšlienka na stratu potrebuje čas.
...
Do poslednej chvíle pri nej hliadkovali. Nie, nelúčili sa, nechlácholili ju, neutešovali a nepovzbudzovali, neďakovali. Nerobili to tak ako to robia tí, ktorí síce strácajú, ale milujú. Žiadne posledné slová, len krik a vyhrážky.

Aby ste si nemysleli, že Vlasy dupkom sú knižka skrz-naskrz depresívna, chvíľami je aj veselo. Hlavne keď sa niečo podarí alebo si pobláznený pacient vytrhá hadičky :-) Najčastejšie však z Ľuby Romanovej okrem zodpovednej profesionality vyžaruje teplá ľudskosť a ozajstná starosť o blaho bezmocných chorých. Pracuje v Prešove ako anestéziologička, prešla si oddelením intenzívnej medicíny aj AROm, v čom je istý rozdiel, ako zistíte v knihe.

- No, ako sa bude volať chlapec? - rázne sa opýtala pôrodná asistentka.
- Ta, znam ja?
- No, veď ste museli rozmýšľať o mene.
- Ta, vy povice, śestričko.
- Peter alebo Pavol.
- Petra i Pavla mam.
- Jozef.
- Teho tiž mam.
- Tak dajte exotické. Nejaké sa vám isto páčia.
- Pačia. Povice dajake, śestričko.
- Čo Charlie?
- I Čarleho mam... Ta, dajce po doktorovi. Pan doktor, jak śe volace?
- Chovanec.
- Ta, naj budze Chovanec.

Autorkin talent sa prejavuje aj v tom, ako šikovne dokáže podať odborné vedomosti bez toho, aby skĺzla do niektorého z extrémov - vysvetľovaniu pomocou infantilných metafor alebo zamoreniu textu nezrozumiteľnými termínmi. Aj v tom spočíva časť jej úspechu. Jej špecifický vecný štýl si čitateľa získa svojou úprimnosťou a otvorenosťou. Na začiatku poviedok často veľmi sugestívne opisuje udalosti vedúce k zraneniu či diagnóze z pohľadu pacienta alebo rodiny. Presne ako píše Jozef Karika v článku, pod ktorým nájdete videorozhovor s autorkou, "jej texty sú napísané emotívne, avšak bez štipky sentimentu".

Korene tejto knihy vedú na autorkin blog, kde mali jej krátke príbehy z praxe anestéziológa veľký úspech. Mnohé z nich tam stále sú, takže ak sa vám nechce kupovať mačku vo vreci, môžete si ich prečítať. Niektoré sú aj navyše. Práve na blogu si ju všimol iný úspešný bloger, spisovateľ a vydavateľ, Pavol Hirax Baričák. Zbierka mikropoviedok Vlasy dupkom vyšla v roku 2011 v jeho vydavateľstve Hladohlas.






Ľubomíra Romanová: Vlasy dupkom (Hladohlas, 2011)





Súvisiace:
Stephen King: Dýchací metoda
Zdeněk Hanka: Partitura pro srdce
Rado Ondřejíček: Homo asapiens

3 komentáre:

  1. k tejto teme odporucam precitat http://www.martinus.sk/?uItem=85358

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vďaka za tip, i keď je kniha vypredaná a priznám sa, že anotácia ma príliš neláka. Už aj Romanová bola miestami dosť náročná na psychiku, ale aspoň to boli krátke príbehy a každý o inom. Obávam sa, že na túto knihu by bolo treba oveľa viac citového masochizmu :-)

      Odstrániť
    2. Nanestatie tato kniha Do jesene bude vsetko v poriadku je realna... mozem pozicat v pripade zaujmu. Uvedomit si cenu zivota niekedy za ten masochizmus stoji...

      Odstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).