Nekonečný príbeh múdreho muža

Druhú časť Mena vetra s názvom Strach múdreho muža od Patricka Rothfussa som dostala ako reading copy, čiže pracovný recenzný výtlačok ešte pred vydaním samotnej knihy.




Síce som notorický nestíhač termínov, ale som aj zodpovedný čmáral, preto som si pred recenzovaním druhej časti prečítala aj tú prvú. Nech som v obraze.
640-stranovú tehlu som zvládla a napokon vyšiel článok koncom mája.
Nebol taký nadšený, akoby sa dalo očakávať od bestselleru, ktorý si podmanil tisíce čitateľov. Dojmy boli skôr rozpačité a na ich čiastočné ospravedlnenie som použila výhovorku, že na knihu nebol správny čas - v tomto prípade to znamená, že som na ňu príliš stará a cynická.

Už v čase keď článok vyšiel, som začínala čítať jej 840 stranové pokračovanie. Máj skončil, prišiel jún a zistila som, že sa v knihe takmer neposúvam. Okolo strany 100 cez môj pancier zámernej ignorancie prenikla informácia, že druhá časť príbehu nie je posledná a bude nasledovať ešte tretia (podľa Rothfussovho vzorca bude mať 1040 strán). Bolo odo mňa nebotyčne naivné dúfať, že v ére sériových ság by sa úspešný autor uspokojil s dvoma zväzkami...
(Update: tu musím poopraviť svoj neuvážený súd nad čistotou spisovateľovej duše. Prekladateľ Patricka Rothfussa do slovenčiny, Michal Jedinák, ma upozornil na fakt, že "Knihu písal dvanásť rokov a je to uzavretý príbeh. Keď ju následne ponúkol vydavateľovi, rozhodli o rozdelení na tri zväzky (to ešte netušili, že bude trhák) kvôli rozsahu. Následne postupne upravuje jeden diel po druhom, ale nemá to nič spoločné s úspechom a nenásytným nastavovaním kaše." Nuž, Patrick Rothfuss teda nie je komerčne zameraný grafoman, je iba... grafoman :-)

Od tej chvíle to šlo ešte ťažšie. Pri tom obrovskom objeme boli pokroky v čítaní takmer nebadateľné a situácia čoraz viac deprimujúca. Prichytila som sa pri tom, že pomedzi Strach múdreho muža s chuťou čítam iné knihy a k nemu sa vraciam raz za týždeň z povinnosti.
V sobotu večer som prečítala 30 strán, už mi ani nevadilo, že pri nadviazaní si nepamätám čo sa presne udialo predtým. Príliš na tom nezáležalo, lebo Kvothe stále žil na univerzite v Imre, stále sa pretĺkal s peniazmi, hľadal i nachádzal svoju Dennu, bojoval s Ambrosom a hral na lutne.
Prezradím vám nervy drásajúci spoiler - na strane 273 je Kvothe ešte stále na univerzite (z ktorej má byť vylúčený, ako sme sa dozvedeli v úvode príbehu) a ešte stále robí tie isté veci, ktoré robil na začiatku knihy.

Čoskoro som si uvedomila, že všetky tieto znaky poukazujú na vzrastajúci nezáujem a ľahostajnosť. Pri čítaní knihy neexistuje nič horšie, lebo aj hnev je lepší ako príšerná nuda. Naštvaná sama na seba som uvažovala, že týmto tempom budem tú buchlu čítať dva roky. V júli mi začalo byť jasné, že to nemá význam. Keby mala tretinovú hrúbku, dala by som ju aj so zaťatými zubami, ale toto sa zvrhlo na čitateľskú agóniu.

Jasné, že som zvedavá, čo za vojnu to Kvothe rozpútal, aké magické dobrodružstvá ešte zažil, či si to rozdal s Chandriáncami, čo sa stalo s Dennou a ako skončil sám a inkognito v nejakom zapadákove. A čo za bytosť je ten záhadný elfoidný Bast. Ale už nemám silu... vzdávam sa.
Dej románov sa tak zúfalo vlečie, že ma presne v duchu hesla "čoho je veľa, toho je príliš" omrzel Rothfussov pedantický štýl a prestali ma očarovať aj vedľajšie postavy, lebo žiadne nepribúdajú.

V recenzii na Meno vetra som v blaženej nevedomosti hovorila o dvoch zväzkoch a čítanie prvého vtedy ešte nevyčerpalo všetkú moju energiu, preto som skritizovala internetový komentár, ktorý Rothfussovi nedal ani šancu:
Poznámku jednej dievčiny, že ju nebaví čítať knihu, keď vie čo sa v nej udeje, považujem za nezrelú. Pripravte sa na to, že Meno vetra je iba prvou polovicou Kvotheho rozprávania, na ktorej konci je ledva dospelý... ale dobré knihy predsa čítame, aby sme zistili nielen čo sa stalo, ale najmä ako sa to stalo.
Bitku som síce prehrala, ale na rozdiel od spomenutej mladej dámy som aspoň zabojovala. Mám zárez na pažbe kritikovej brokovnice a zvyšok príbehu si nechám vyrozprávať od nejakej ochotnej kamarátky. So long and thanks for all the fish.

V internetových kníhkupectvách sa stále uvádza, že dva diely sú "komplet" alebo že Meno vetra je prvý diel z celkových dvoch. V komentároch od čitateľov nájdete prívlastky ako "hlboký zážitok" a "najlepšia kniha, čo som kedy čítal". Moje názory na knihy sú subjektívne. Ak prečítané dielo nevyvolá búrlivé emócie (pozitívne alebo negatívne), píšem miernejšie a snažím sa v ňom nájsť okrem múch aj čerešničky. Takto som zaobchádzala aj s Menom vetra.
Na Strachu múdreho muža som si vylámala zuby, ale je len na vás, či môj názor vezmete do úvahy. Ak si napriek kritike myslíte, že toto je príbeh pre vás, len do toho.

P.S.: V Strachu múdreho muža sa Kvothe vyjadrí, že jeho meno sa číta Kvout. Skloňovanie, ktoré sa mne zdá neprirodzené, tak dostáva zmysel nielen po stránke spisovnosti. Ak ho stále čítate Kvout, potom vám Kvotheovi či Kvothea bude sedieť. Mne nie.

Patrick Rothfuss: Strach múdreho muža (Ikar, 2012)






Súvisiace:
Patrick Rothfuss: Meno vetra
Markus Heitz: Trpaslíci
Tim Powers: Stáčení temného piva
Tim Powers: Brány Anubisovy
Neil Gaiman: Anansiho chlapci
Justin Cronin: Priechod