Google+ Riddick's Realm: Nekonečný príbeh múdreho muža

12 júla 2012

Nekonečný príbeh múdreho muža


Druhú časť Mena vetra s názvom Strach múdreho muža od Patricka Rothfussa som dostala ako reading copy, čiže pracovný recenzný výtlačok ešte pred vydaním samotnej knihy.




Síce som notorický nestíhač termínov, ale som aj zodpovedný čmáral, preto som si pred recenzovaním druhej časti prečítala aj tú prvú. Nech som v obraze.
640-stranovú tehlu som zvládla a napokon vyšiel článok koncom mája.
Nebol taký nadšený, akoby sa dalo očakávať od bestselleru, ktorý si podmanil tisíce čitateľov. Dojmy boli skôr rozpačité a na ich čiastočné ospravedlnenie som použila výhovorku, že na knihu nebol správny čas - v tomto prípade to znamená, že som na ňu príliš stará a cynická.

Už v čase keď článok vyšiel, som začínala čítať jej 840 stranové pokračovanie. Máj skončil, prišiel jún a zistila som, že sa v knihe takmer neposúvam. Okolo strany 100 cez môj pancier zámernej ignorancie prenikla informácia, že druhá časť príbehu nie je posledná a bude nasledovať ešte tretia (podľa Rothfussovho vzorca bude mať 1040 strán). Bolo odo mňa nebotyčne naivné dúfať, že v ére sériových ság by sa úspešný autor uspokojil s dvoma zväzkami...
(Update: tu musím poopraviť svoj neuvážený súd nad čistotou spisovateľovej duše. Prekladateľ Patricka Rothfussa do slovenčiny, Michal Jedinák, ma upozornil na fakt, že "Knihu písal dvanásť rokov a je to uzavretý príbeh. Keď ju následne ponúkol vydavateľovi, rozhodli o rozdelení na tri zväzky (to ešte netušili, že bude trhák) kvôli rozsahu. Následne postupne upravuje jeden diel po druhom, ale nemá to nič spoločné s úspechom a nenásytným nastavovaním kaše." Nuž, Patrick Rothfuss teda nie je komerčne zameraný grafoman, je iba... grafoman :-)

Od tej chvíle to šlo ešte ťažšie. Pri tom obrovskom objeme boli pokroky v čítaní takmer nebadateľné a situácia čoraz viac deprimujúca. Prichytila som sa pri tom, že pomedzi Strach múdreho muža s chuťou čítam iné knihy a k nemu sa vraciam raz za týždeň z povinnosti.
V sobotu večer som prečítala 30 strán, už mi ani nevadilo, že pri nadviazaní si nepamätám čo sa presne udialo predtým. Príliš na tom nezáležalo, lebo Kvothe stále žil na univerzite v Imre, stále sa pretĺkal s peniazmi, hľadal i nachádzal svoju Dennu, bojoval s Ambrosom a hral na lutne.
Prezradím vám nervy drásajúci spoiler - na strane 273 je Kvothe ešte stále na univerzite (z ktorej má byť vylúčený, ako sme sa dozvedeli v úvode príbehu) a ešte stále robí tie isté veci, ktoré robil na začiatku knihy.

Čoskoro som si uvedomila, že všetky tieto znaky poukazujú na vzrastajúci nezáujem a ľahostajnosť. Pri čítaní knihy neexistuje nič horšie, lebo aj hnev je lepší ako príšerná nuda. Naštvaná sama na seba som uvažovala, že týmto tempom budem tú buchlu čítať dva roky. V júli mi začalo byť jasné, že to nemá význam. Keby mala tretinovú hrúbku, dala by som ju aj so zaťatými zubami, ale toto sa zvrhlo na čitateľskú agóniu.

Jasné, že som zvedavá, čo za vojnu to Kvothe rozpútal, aké magické dobrodružstvá ešte zažil, či si to rozdal s Chandriáncami, čo sa stalo s Dennou a ako skončil sám a inkognito v nejakom zapadákove. A čo za bytosť je ten záhadný elfoidný Bast. Ale už nemám silu... vzdávam sa.
Dej románov sa tak zúfalo vlečie, že ma presne v duchu hesla "čoho je veľa, toho je príliš" omrzel Rothfussov pedantický štýl a prestali ma očarovať aj vedľajšie postavy, lebo žiadne nepribúdajú.

V recenzii na Meno vetra som v blaženej nevedomosti hovorila o dvoch zväzkoch a čítanie prvého vtedy ešte nevyčerpalo všetkú moju energiu, preto som skritizovala internetový komentár, ktorý Rothfussovi nedal ani šancu:
Poznámku jednej dievčiny, že ju nebaví čítať knihu, keď vie čo sa v nej udeje, považujem za nezrelú. Pripravte sa na to, že Meno vetra je iba prvou polovicou Kvotheho rozprávania, na ktorej konci je ledva dospelý... ale dobré knihy predsa čítame, aby sme zistili nielen čo sa stalo, ale najmä ako sa to stalo.
Bitku som síce prehrala, ale na rozdiel od spomenutej mladej dámy som aspoň zabojovala. Mám zárez na pažbe kritikovej brokovnice a zvyšok príbehu si nechám vyrozprávať od nejakej ochotnej kamarátky. So long and thanks for all the fish.

V internetových kníhkupectvách sa stále uvádza, že dva diely sú "komplet" alebo že Meno vetra je prvý diel z celkových dvoch. V komentároch od čitateľov nájdete prívlastky ako "hlboký zážitok" a "najlepšia kniha, čo som kedy čítal". Moje názory na knihy sú subjektívne. Ak prečítané dielo nevyvolá búrlivé emócie (pozitívne alebo negatívne), píšem miernejšie a snažím sa v ňom nájsť okrem múch aj čerešničky. Takto som zaobchádzala aj s Menom vetra.
Na Strachu múdreho muža som si vylámala zuby, ale je len na vás, či môj názor vezmete do úvahy. Ak si napriek kritike myslíte, že toto je príbeh pre vás, len do toho.

P.S.: V Strachu múdreho muža sa Kvothe vyjadrí, že jeho meno sa číta Kvout. Skloňovanie, ktoré sa mne zdá neprirodzené, tak dostáva zmysel nielen po stránke spisovnosti. Ak ho stále čítate Kvout, potom vám Kvotheovi či Kvothea bude sedieť. Mne nie.





Patrick Rothfuss: Strach múdreho muža (Ikar, 2012)






Súvisiace:
Patrick Rothfuss: Meno vetra
Markus Heitz: Trpaslíci
Tim Powers: Stáčení temného piva
Tim Powers: Brány Anubisovy
Neil Gaiman: Anansiho chlapci
Justin Cronin: Priechod

23 komentárov:

  1. Autori imúnni voči škrtom editorov sú pliagou dnešnej literatúry. Ja osobne by som 800-stranovú prózu nikdy nečítal. Ak autor nevie gro príbehu rozvinúť na 200-300 stranách, je to neschopák a jeho kniha je jednoducho zlá.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Keby 800, uňho bude ten jeden príbeh mať tak 2500...

      Odstrániť
    2. No neviem, teraz čítam piaty diel ságy "A Song of Ice and Fire", ktorý má vyše 1000 strán a užívam si to. Dohromady tie knihy majú okolo 4000 strán a majú mať ešte dve pokračovania. Čiže tým, že reagujem na tento príspevok som, dúfam, len nepochopil iróniu v ňom.

      Odstrániť
    3. Gandy, podľa toho čo som počula, sa toho u GRRM deje o dosť viac ako u Rothfussa :-)
      Mňa extrémne hrubé a mnohodielne ságy tiež odrádzajú. Nemám problém prečítať dlhé dielo, ale záleží aj na obsahu. Príkladom pre zbytočne nafúknutú knihu je mi odteraz Kvotheho trilógia. Podobne zúfalý zážitok som mala s Anne McCaffrey a jej Delfínmi z Pernu. Možno tá 30-dielna sága má nejaké čaro pre skalných fanúšikov a tých, ktorí radi oddychujú pri riedkych fantasy rozprávočkách, ale ja som myslela, že zomriem nudou... na konci som skonštatovala, že to stejne bolo o hovne. Ako čitateľ som sa proste vyvinula inak, oddychujem pri humore, ale aj od neho vyžadujem niečo ako dejový oblúk, vyvrcholenie, pointu... takže McCaffreyová má rozčuľovala a Rothfuss nudil - obaja síce pekne píšu, ale na to sa môžem vykašľať, keď z meter krát meter krabice plnej vaty vytiahnem vrecko orieškov. If you catch my drift :-)

      Odstrániť
    4. Zabudla som doplniť, že z pernskej ságy som čítala iba tú jednu knihu. Ale nadobro mi McCaffreyovú znechutila. Je to science-fantasy pre deti.

      Odstrániť
    5. A pokiaľ ide o Križiakovu poznámku, zastanem sa ho, aby nenastala chyba v interpretácii. Povedať, že "800-stranovú prózu by som nikdy nečítal" je trochu úzkoprsé a Križiakovi tak môže uniknúť hromada skvelých diel, ktoré proste majú viac než povedzme 400 strán a sú skvelé. Takí Trpaslíci ma napr. nenudili ani 4 diely a tiež mali každá cca 600 strán. Ale bola to akčná fantasy s košatým príbehom a hromadou postáv (niečo podobné je GRRM). A príkladov by sa našlo dosť.
      Predpokladám, že aj Križiak už nejaké tie tučné knihy čítal, ibaže ho bavili a preto napísal: "Ak autor nevie gro príbehu rozvinúť na 200-300 stranách" - a to je podľa mňa tá podstatná vec. Autor sa nemusí nutne do tých 300 strán zmestiť (veď vo väčšine žánrov je to skoro niečo ako spodná hranica románu), ale je dôležité, aby si toho čitateľa chytil. Existuje viacero spôsobov, ako si ho má chytiť (dejom, atmosférou, štýlom, atď. a najlepšie súhrou viacerých) a môžme sa dohadovať ako dlho mu to má trvať - či záleží na prvej vete, strane, 50 stranách alebo 100.
      Medzi mnou a Rothfussom zohralo rolu, že ma spočiatku chytil štýlom a atmosférou, ale nedokázal si ma udržať. Načrtol niečo zaujímavé, lenže potom pokračoval 300 strán v prvej knihe v tom istom a 300 v pokračovaní zase o tom istom... vtedy som sa zlomila. Predpokladám, Gandy, že s GRRM tento problém nemáš, preto ťa drží :-)

      Odstrániť
    6. Ja som reagoval len na vyhláseniach o tom, že knihy nad určitý počet strán sú apriori zlé.

      Odstrániť
    7. Ako, ja strácam záujem o knihu rýchlejšie, stačí mi na to 50 strán :), ak ma dovtedy nezaujme, tak ju odkladám.

      Odstrániť
    8. Ja viem, na čo si reagoval, ale mala som chuť sa zapojiť :-) Preto som pripomenula že formulácia "Ak autor nevie gro príbehu rozvinúť na 200-300 stranách" nejde jednoznačne proti všetkým hrubým knihám, iba proti tým, ktoré sa tých 300 strán potácajú dookola :-)
      Ale čakám, že príde ešte aj Križiak a vyjadrí sa on, ako to presne myslel.

      Odstrániť
    9. No a pokiaľ ide o stratu záujmu, vydržala som prvú knihu, aby som teda bola v obraze, keď už je to ten bestseller a kam sa pozriem, tam ľudia chvály pejú. S druhou to už išlo naozaj zle, ale ešte som chvíľu skúšala, lebo to bol recenzný výtlačok. Skúsenosť bohužiaľ hovorí, že práve recenzáky bývajú najväčší problém, lebo si ich nevyberám sama... a toto je iba druhý, ktorý som nedokončila. Preto som v článku napísala, že keby mal tých 300 strán, dám ho aj so zaťatými zubami - to by sa ešte dalo premôcť. Na druhej strane, keby mal každý diel Rothfussa 300 strán a nie 600 a 800, bolo by to veru lepšie čítanie.

      Odstrániť
    10. Podľa mňa, keď je niečo zle napísané, nepomôže tomu ani rozsekanie na menšie časti.

      Odstrániť
    11. Ja som to myslela tak, že keby sa na tých 300 strán zredukoval, vykrátil. Vtedy by to malo zmysel. Pochopiteľne iba samotné rozsekanie 2500 stranovej ságy na 10 dielov by bolo figu platné :-)

      Odstrániť
    12. Anet, Tvoj blog uz citam velmi dlho a vacsinou nadsene prikyvujem Tvojim riadkom, neda mi vsak nereagovat na to, ze v jednom z komentarov prirovnavas Heitzovych trpaslikov k Pisni ledu a ohne od GRRM. Tu musim naozaj zaprotestovat - tieto dve serie su daleko viac odlisne ako podobne. Zatial co Trpaslici su plni humoru, akcie, deja a klasickej fantastiky (trpaslik, elf, temny elf...), GRRM to s tou fantastikou a humorom nijako neprehana. Je daleko viac dospely, zaobera sa intrigami, politikarcenim, teoretizovanim, zatial co pribeh v Trpaslikoch plynie neuveritelne rychlo.

      Odstrániť
    13. ak nepočítam vetu: "podľa toho čo som počula, sa toho u GRRM deje o dosť viac ako u Rothfussa", ktorá je úplne neutrálna, tak sa samozrejme ospravedlňujem za tú zmienku "(niečo podobné je GRRM)" - moja chyba, o GRRM viem dosť málo, vnímam hlavne jeho úspech a komplexnosť, nevedela som, koľko je v ňom fantastiky. a humoru zase v Trpaslíkoch toľko nie je ;-) sú viac vážni a s postupom kníh stále vážnejší.
      detaily o GRRM ságe nezisťujem zámerne, lebo by som ju chcela čítať (ale ako to u mňa chodí, musím počkať, kým opadne hype, len ten ma podvedome odrádza)
      takže ešte raz, pardonnez moi, už nebudem porovnávať to, čo nepoznám :-)

      Odstrániť
    14. Ja som citala obidve serie, preto som si dovolila ozvat sa :-) Mas pravdu s tymi Trpaslikmi (toto je zas otazka mojej selektivnej pamate, ze si najlepsie z nich pamatam to, na com som sa smiala :-) a ostatne postupom casu mierne vybledne). Ale pripustam, ze postupne Trapslici temneli a vazneli. Zacala si citat uz aj Legendy alfu? Mna celkom prijemne prekvapili :)
      A co sa tyka GRRM, ospravedlnujem sa za spoiler, uz budem na tuto temu obozretna, aby si si ho mohla vychutnat podla svojich predstav, ked dozrie cas :)

      Odstrániť
    15. nie, po Trpaslikoch som si dala od Heitza pauzu :-) este stale pauzujem. ale nelakali ma alfovia (brr, v Trpaljzloch boli teda riadne hnusni), skor Ulldart.

      Odstrániť
  2. Pripomína mi to Vonnegutove Galapágy: Zle napísaná, stále sa dookola točiaca a o vlastnej výnimočnosti presvedčená kniha.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Vieš PRD o GRRM tak načo to porovnávaš ? Keď niečo nečítam tak neporovnávam na základe toho čo som počula . To si aký recenzent potom ? Vyhlasuješ že dôležitá je subjektivita - ale porovnávaš na základe objektívnych názorov, čo si kdesi začula. Oháňaš sa stále Trpaslíkmi, to je asi samojediná fantasy na svete, čo? Ak miluješ fantasy, tak GRRM si už dávo mala mať prečítanú. Daj si tú námahu, prečítaj GRRM a potom si rád prečítam tvoje porovnanie.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hmm, tento komentár pribudol 9 minút po tom, čo rovnako podráždený komentár k Edwardovmu komiksu... budem teda predpokladať, že je to rovnaký anonymný diskutér. Hejt za hejt, máš na to právo. Len je to trochu priehľadné.

      Na obsahovú stránku príspevku ani neviem ako reagovať :-) Nespomínam si, že by som sa niekedy vyjadrila v zmysle, že "subjektivita je dôležitá" a už vôbec nie v kontexte, ktorý mi vkladáš do úst (či klávesnice). Kto povedal, že názory na GRRM boli objektívne? Kde sa tam vzalo to slovo? Ja vravím, že o neutralitu či objektivitu sa človek môže pokúšať, ale názory objektívne nie sú a nebudú. Preto sú to názory a každý čitateľ aj recenzent ich používa.
      Trpaslíkmi sa neoháňam a vety ako "ak miluješ X, tak Y si už mala mať dávno prečítané" sú mi smiešne. Každý číta čo chce, kedy chce a čo sa mu páči. Niektorí sa za to dokonca ani nehanbíme (to je ale hriech, čo?). Ty asi ľudí, ktorí nečítali Pána prsteňov alebo sa im nepáčil, asi ani nepovažuješ za normálnych. Preniesť sa cez takéto malicherné útoky chce asi trochu zrelosti. Good luck.

      Odstrániť
  4. A tak isto chce trochu zrelosti dočítať knihu, ktorú recenzujem, alebo ju potom radšej nerecenzujem vôbec. Tento blog upadá, kedysi som tu hľadal tipy na zaujímavé čtivo, ale momentálne je tu hlucho a nič čo by stálo za zmienku.
    Radšej pokračuj v cpaní sa slovenským a českým autorom do zadnej časti tela, to ti ide dobre. Celému fandomu si na smiech.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A máš gule na to, aby si sa predstavil? Aby som vedela, ako hlboko si v tom fandome ty, keď sa už hráš na jeho hovorcu.

      Odstrániť
    2. Lebo na anonymy urážajúce slušných recenzentov vykonštruovanými obvineniami je fandom právom hrdý, čo ? Hihihi... A keby na ne aj bol hrdý - fandom nemá posledné slovo medzi slovenskými priaznivcami žánrov, ktoré pokrýva. Fandom je bez nich nič, len nadstavba. Ľudia sú fandom, nie naopak. A ľudia sú predovšetkým ľudia. A čitatelia/diváci/atď. Dajte si preto prosím pohov a nemláťte slamou vypchané figuríny. Ďakujeme pekne.

      Odstrániť
  5. niečo hrozné, som znechutená z týchto komentárov a článku! ja patrím medzi fanúšikov Rothfussa a myslím si, že meno vetra a strach múdreho muža sú veľmi dobré knihy! viem, že sa nemôže páčiť všetko všetkým rovnako, ale keď sa mi kniha nepáči nečítam ju dokonca a potom nepíšem ako pri tom trpím, alebo aspoň píšem komentáre k veci. myslím, že som na tejto stránke poslednýkrát keďže ľudia, ktorí napíšu že kniha má mať do 300 strán inak je na zahodenie, si očividne nevedia literatúru vychutnať a nepochopili ani myšlienku k čomu literatúra slúži (to nie je nástroj na mučenie). ale nedbám, nie je každá kniha pre každého:) aby ste si nemysleli že som anonymný ten istý čo hore tak nie som, som baba, meno nepíšem:D

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov problémy. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).