Google+ Riddick's Realm: Čarodějnice, hvězdlháři a zlatodějové

18 decembra 2012

Čarodějnice, hvězdlháři a zlatodějové

Ak vás zaujíma obdobie raného novoveku, témy ako hon na čarodejnice, alchýmia alebo astrológia, táto kniha sa osvedčí ako pútavý sprievodca slasťami a častejšie strasťami života v 15.-17. storočí v Strednej Európe.
Kombinovaním historických faktov širokého významu s osobnými príbehmi sa pokúša o ucelený obraz doby, kedy mysle ľudí ovládali predstavy o rohatých diabloch i zázračných elixíroch, ich telá patrili ich pánom a duše cirkvi.



Doba to bola stále temná, hoci koniec stredoveku datujeme objavením Ameriky. Je to trochu škoda, keď človek rozmýšľa napríklad o čarodejníckych procesoch a ani ich nemôže zaradiť, kam by si zaslúžili. No podobným prípadom je holokaust, ktorý sa odohral len nedávno. Tiež to bola doba temnoty, pritom stredoveku dávno odzvonilo. Takže pomenovanie je iba nálepka a genocídy sa nepýtajú, ktoré je storočie.

Burn, baby, burn

O hone na čarodejnice som už písala, na základe inej knihy, a táto oblasť ma neprestala zaujímať. Iste aj preto som si kúpila v Levných knihách Pavla Toufara.
Zdá sa, že nech čítam o čarodejníckych procesoch hocikoľko, objavujú sa v nich stále nové príbehy príšerne nespravodlivých a krutých osudov so zlým koncom.

Autor nezabudol až bolestne presne zrekapitulovať tú najslávnejšiu, slušne povedané "nešťastnú" aféru Jindřicha Františka Bobliga z Edelstadtu, ktorá takpovediac navždy dostala českú krajinu na mapu čarodejníckych procesov. Začalo to roku 1678 na zámku vo Velkých Losinách. Z toho, čo nasledovalo, sa každému súdnemu človeku zakrúti hlava aj obráti žalúdok. Ostatne je to príbeh dobre známy, románovo ho výborne spracoval Václav Kaplický a aj filmová adaptácia Kladivo na čarodějnice v hlavných úlohách s Elom Romančíkom a mladučkou Soňou Valentovou dnes patrí medzi klasiku.

Kto napísal Malleus maleficarum?

Od Pavla Toufara som sa však dozvedela zaujímavosť, o ktorej som dosiaľ nemala tušenia. Že autorstvo nechvalne známeho Kladiva na čarodejnice (Malleus maleficarum) z roku 1487, pripisované Heinrichovi Kramerovi a Jacobovi Sprengerovi, je sporné (teraz nie je podstatné, že autori sa v knihách neuvádzali a Kramer aj Sprenger sa menovite ocitli až na 11. vydaní Kladiva, obaja vtedy už po smrti).

Sporné v tom zmysle, že inkvizítor Kramer napísal knihu sám, ale oháňal sa spoluautorstvom Sprengera, aby zvýšil jej prestíž. Kramer bol v tom čase už aj v očiach nadriadených známym fanatikom posadnutým sexuálnymi aspektami domnelého čarodejníctva, čo si mnohí všimli. Nebyť bezvýhradnosti cirkevnej ochrany smerom k svojim členom, na ktorej sa ani po piatich storočiach nič nezmenilo, človek ako Kramer by mal dávno utrum, niekto by mu ako-sa-patrí vyprášil kožuch, alebo by ho boli priamo odsúdili.
Namiesto toho si ho pohadzovali ako horúci zemiak, a vždy keď naliehanie ambiciózneho sadistu aktuálneho pápeža dostatočne otrávilo, splnil mu želanie a venoval funkciu. Stručne povedané, na "diabolského dominikána" Kramera sa väčšina kolegov dívala skrz prsty, prípadne priamo s opovrhnutím. Jeho údajný spoluautor Jacob Sprenger mal povesť presne opačnú, voči čarodejníctvu bol skeptický a možno medzi týmito dvoma vládlo dokonca nepriateľstvo.
To už síce nie je potvrdené a celkovo sa s rozdielom 500 rokov čokoľvek ťažko dokazuje, ale tento scenár znie dobre. O úchylných sklonoch i ambiciách Kramera sa vedelo, a ak bol Sprenger osobnosťou úplne iného typu, je oveľa pravdepodobnejšia možnosť, že krivák Heinrich knihu len pocukroval Jacobovým autorstvom, než že by ju spolu v bratskej láske a kooperácii boli napísali.

Astroklamológovia, hvezdoluhári

Druhá časť knihy, útla v porovnaní s prvou a poslednou, sa venuje téme "hvězdlhářov". Hanlivé pomenovanie je modernou verziou slova "zvězdlháři", ktorým podvodných astrológov nazval Ján Ámos Komenský.
V tejto časti si autor na preskúmanie témy hvezdárstva vybral predovšetkým dvorného astrológa cisára Rudolfa II:, Johannesa Keplera, hoci s rôznymi odbočkami, v ktorých padne mnoho slávnych mien.
V 21. storočí trochu prekvapí, že rozhľadený Pavel Toufar sa zdržal vyjadrenia na adresu vierohodnosti astrológie, namiesto toho ponúkol pokus o akýsi neutrálny rozbor dôkazových materiálov, okrem iného aj na základe horoskopu, ktorý vypracoval Kepler pre Albrechta z Valdštejna. Najmä s ohľadom na údajnú Keplerovu neochotu vypracovať Valdštejnovi horoskop na dobu po roku 1634 (25. februára toho roku bol Valdštejn zavraždený).

Keď úzkostlivá beznázorovosť čitateľa unaví, presunie sa k tretej časti knihy s názvom
Zlatodějové a touhy marné volání

Po hororovom úvode a nemastno-neslanom pokračovaní nastupuje veselší koniec. V najhrubšej časti knihy sa zoznámime s rozkvetom alchýmie, ktorý bol vlastne počiatkom chémie, s bludnými predstavami o premene čohokoľvek na čokoľvek, hlavne nech je to zlato... a s dobrodružnými, no často tragickými osudmi alchymistov, ktorí herectvom a šarlatánstvom dokázali zo svojich mecenášov vycicať neskutočné peniaze.

Prax chvíľami vážne musela pripomínať komediálnu rozprávku Císařův pekař a pekařův císař, keď bestsellery vtedajšej doby, čiže milovaná okultná literatúra, ponúkali šialené recepty na výrobu kameňa mudrcov a niektorí "podnikatelia" si ešte prilepšovali vlastnými patentmi - napr. ten, ktorý presvedčil pána, aby do záhonu zasadil zlaté mince, z ktorých naisto vyrastú stromčeky, rodiace zase mince. Či by vyrástli, sa už nikto nedozvedel, lebo milý alchymista nepočkal na úrodu, pod rúškou tmy ich vykopal a zdrhol.

Toto však bol veľmi riskantný spôsob, ako krátkodobo prísť k peniazom (aj toho kreatívneho záhradníka tuším chytili). Raný novovek sa nekašľal s postihmi pre podvodníkov, trest smrti bol skoro za všetko, veď kto by živil naničhodných väzňov? Najmä takých, čo oklamali vplyvných ľudí.
A tak tí najšikovnejší alchymisti mali dlhodobých sponzorov, obvykle nejakého zazobaného vedychtivého šľachtica. Neviem ako to robili, ale naozaj boli schopní pracovať v dielni, študovať a žiť aj s celou rodinou na účet mecenáša celé desaťročia.
Samozrejme métou najvyššou bola alchymistická dielňa Rudolfa II. Každý herec tam chcel ísť, ako dnes do Hollywoodu. No každý alchymista, ktorý to chcel dotiahnuť ďalej ako na najbližšiu šibenicu alebo hraničný prechod, musel počítať s tým, že bude pod drobnohľadom. Samozrejme, že cisársky bol najprísnejší. Ľahko sa mohlo stať, že aj etablovaný alchymista upadol do nemilosti a bol ešte rád, ak stihol zdupkať z krajiny.

To sa stalo aj známemu Edwardovi Kelleymu, alchymistovi anglického pôvodu, ktorý prišiel do Čiech spolu so svojím majstrom Johnom Deem. Aj Dee si zažil svoje vzlety a pády, našťastie vždy vedel, kedy je najvyšší čas sa zdekovať... prípadne sa zaňho prihovorila kráľovná Alžbeta I. (stále sa špekuluje, či bol špiónom jej veličenstva). Lenže Kelley bol oveľa menej prezieravý, pyšný a chamtivý. Kde a kedy zomrel, sa presne nevie, ale hovorí to samo za seba.

Podľa autora sa dajú relatívne spoľahlivo rozlišovať poctiví alchymisti od podvodníkov, ktorí len robili šou v štýle dym a zrkadlá. Vzhľadom na to, že dnes sa na alchýmiu pozeráme ako na (ne)vydarený vtip (samozrejme okrem zásluh na rozvoji chémie), sa ťažko zamýšľa nad tým, kto bol "poctivý" alchymista. Naozaj sa snažil vyrobiť kameň mudrcov?
Povedzme teda, že poctivý alchymista (Dee), pracoval v dielni, skúšal objaviť modré z neba, ale i keď sa mu (pochopiteľne) nedarilo, popri tom robil iné pokusy, všeličo nové o "podstate matérie" sa naučil, možno pritom ešte zízal na hviezdy - a toto všetko dokázal svojmu pánovi pútavo prezentovať, tak aby si zabezpečil živobytie a podporu na ďalší čas.

Naopak podvodný alchymista, "zlatoděj", sa flákal, v dielni nepracoval, okázalo vystupoval, mámil na sponzoroch veľa peňazí, ktoré rád míňal, a na oplátku poskytol len nabubrelé reči a herecké predstavenia. Ak aj rozumel chémii a niektorým reakciám, využíval ich na kúzelnícke triky, ktoré síce boli efektné, ale stále to boli len triky. Každý rozumnejší aristokrat takéto "umenie" časom odhalil, záležalo už len na tom, ako rýchlo a ako rázne sa rozhodol dotyčného cirkusanta zbaviť.
Samostatnou kapitolou dobrodružstiev alchýmie bola aj výroba perpetua mobile. Nechce sa mi o nej rozpisovať, no tak ako v alchýmii a astrológii, aj táto oblasť poskytla živnú pôdu pre rafinovaných podvodníkov.

Informatívna zložka v rámci porozumenia terminológii: v tejto knihe som pochopila, alebo bolo mi vysvetlené na základe pôvodu termínov, že kameň mudrcov = elixír večného života či mladosti. V podstate je to to isté, čiže to druhé nie je tekutina. Kameň aj elixír (kameň aj kameň) je jedna a tá istá vec, ktorá má toľko zázračných vlastností, až to nie je zdravé. Dokáže transmutovať iné kovy na zlato, ak som správne pochopila, tak v niektorých variantách ho aj rozmnožovať (to je asi efekt snehovej gule - keď chceli byť alchymisti cool a stíhať trendy, pridali niečo navyše) a ešte zvládne omladzovať a poskytnúť život večný. S poslednými reklamnými sloganmi sa však muselo opatrne, lebo tie už citeľne zasahovali do kompetencií náboženstva. Medzi klérom bolo tiež dosť nadšencov alchýmie, čo je asi jeden z dôvodov, prečo cirkev proti alchymistickej móde nezakročila.

* * *

Ak vás článok zaujal, odporúčam knihu si kúpiť, prípadne sa porozhliadnuť po tejto tematike na internete alebo v iných knižných zdrojoch. Aj na tomto blogu nájdete články, ktoré s ňou úzkou súvisia: 4-dielna séria S mágiou storočiami i 2-dielny Hon na čarodejnice.

Pavel Toufar je už štyridsať rokov spisovateľom, publicistom, novinárom a dokonca známym propagátorom kozmonautiky. Z jeho písania sú cítiť skúsenosti aj ľahké pero, ktoré sa nezaoberá príliš štylistickými manierami, ale vyrovnaným vecným štýlom sleduje líniu. Odbočky sú osviežením, nerušia a nie je problém sa zorientovať v texte. Kniha sa čítala veľmi príjemne a rada som sa k nej vracala.
Zamrzí však častý výskyt preklepov - to som vydavateľstvu Moba vyčítala už kedysi dávno pri čítaní islandských detektívok. Keďže tu nejde o prekladovú literatúru, človek si povie, že keď ušetrili na preklade, mohli zainvestovať aspoň do jednej redakcie. Táto kniha vyzerá, že nemala žiadnu, toľko chýb v nej zostalo - a možno ich pre Mobu schválne robia v tlačiarni ;-)

Pána Toufara som teda spoznala cez historickú tému, a na konci knihy ma zaujali ďalšie tituly s populárno-náučnými námetmi z českej histórie - už to mi dávalo tušiť, že nejde o hocijakého zelenáča. Keď som si pozrela jeho autorský medailón a videla bibliografiu, spadla mi sánka. Literatúra faktu, beletria, scenáre, publicistika... desiatky kníh, tisíce článkov. Kozmonautika, história, sci-fi. Ak nejakú knihu od neho ešte uvidím (povedzme v Levných knihách) kúpim si ju bez váhania.






Pavel Toufar: Čarodějnice, hvězdlháři a zlatodějové (MOBA, 2009)





Súvisiace:
S mágiou storočiami (1. časť) Čarodejníci, čarodejnice a čarodejníčatá
S mágiou storočiami (2. časť) Alchymisti a stredovek
S mágiou storočiami (3. časť) Obrodenie mágie
S mágiou storočiami (4. časť) Moderná mágia a Aleister Crowley
Hon na čarodejnice, 1. časť
Hon na čarodejnice, 2. časť
Denník morového roku 1665
a rubrika história

3 komentáre:

  1. Veľmi si mi pripomenula Císařuv pekař, pekařuv císař :) Magistr Kelley :)

    Kniha znie pútavo, informatívne, čo je super.

    Ale vezmi si Anet, že ono sa toho od tých čias v tom svete až tak veľa nezmenilo - koľko dnes nájdeš šarlatánov, zaručených veštcov, psychopatov, veriacich fundamentalistov a hlavne obrovskú hromadu filištínov, ktorí ponúkajú zaručené návody "ako schudnúť", "ako žiť spokojný život", "ako sa spojiť s Bohom", apod. Najhoršie na tom je, že im stále verí veľmi veľa ľudí (keďže ľudí je stále viac a viac, je logicky aj viac týchto pošetilcov a naivných rozum-nepoužívavcov) a davy sú stále rovnako hlúpe, ako predtým.

    A o psychickom zdraví v našom politickom sektore hlboko pochybujem ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Samozrejme, že sa toho veľa nezmenilo, ak vôbec niečo :-D Najmä pokiaľ ide o ľudí. Výhoda je, že aspoň v civilizovanom svete máme šancu byť rozhľadenejší a menej naivní, lebo máme lepší prístup k vzdelaniu. Čo samozrejme nezaručuje želaný výsledok (inteligenciu, kritické myslenie, chápanie súvislostí, atď.), ale dáva aspoň šancu tomu, kto má záujem. To by bolo na väčšiu debatu a najlepšie osobne niekde pri malinovom šejku ;-)

      Odstrániť
    2. To áno, pri dobrom pive a jedle ;)

      Odstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).