Boris Filan: Dole vodou

alebo Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami

(sľúbená štvrtá a posledná recenzia z letnej dávky čítania)



Milujem tie (ne)obyčajné príbehy (ne)obyčajných ľudí a Boris ich vie napísať tak, až sa ti srdce v hrudi hýbe.
Tak keby ti tí nafúkaní západniari niekedy liezli na nervy, maj vždy v batohu kúsok jedinečnej filanovskej poetiky, v tomto prípade aj RUMANTIKY :-)

Toto som napísala ako venovanie pre kamarátku, ktorej som v lete kúpila Dole vodou k narodeninám. Práve uzavrela tretiu zahraničnú kapitolu svojho života a chystala sa opäť vymeniť štát. Konkrétne Maďarsko za Francúzsko, kde to už tiež pozná :-)
Knihu som kúpila aj sebe. Nedalo sa odolať.
Zlákal ma na ňu autor sám, keď počas letných sobôt čítal na Slovenskom rozhlase v rámci Pálenice úryvky. Aj keď táto motivácia nebola úplne nevyhnutná. Borisove knihy mám rada. Kedysi som prečítala všetky jeho cestopisy, myslím, že som zanedbala iba posledný Nočný tam-tam. Románom sa zatiaľ vyhýbam a počula som, že nie sú žiaden zázrak.
Ale cestopisy, to je iné.

Jeho cestopisy sú ako živé prechádzky s ľuďmi z iných častí zemegule - takými odlišnými, takými podobnými. Lebo ak ma stovky jeho zážitkov z cestovania po celom svete niečo naučili, je to poznanie, že ľudia sú takí rôzni, akí sú rovnakí. Všade stretnete dobrých, zlých aj prefíkaných, veselých, spokojných aj utrápených životom.

Všetky tieto typy stretol Boris aj na svojom poslednom veľkom výlete - plavbe po dunajskej delte. Falošného Ioana, hovoriaceho dolnozemskou slovenčinou, akú používa aj moja babka, vypočítavého kapitána Mihaila, záhadného popa aj nesympatickú babu jagu na recepcii penziónu a mnoho iných. Vyskúšal si na vlastnej koži rumunskú pohostinnosť aj rumunské komáre. Videl "more tretej cenovej skupiny" aj uzavreté spoločenstvo ruskej sekty bogomilov, krásne výhľady i veľké dunajské pelikány.
Spolu s dlhoročným kamarátom Jožom Rážom a manželkami bojoval s rumunskými podnikateľmi o slušné ubytovanie, kvalitné jedlo, o peniaze a dosť často o vlastnú dôstojnosť :-)
Ako to sám najlepšie vyjadril, "dobré cestopisy sa ťažko prežívajú, o príjemných cestách sa ťažko rozpráva. Fakt je ten, že pani Rážová si na ceste aspoň sedemkrát denne vzdychla a povedala: "Nuž, aspoň budeš mať o čom písať." - To sa teda nemýlila."

V inom článku o iných veciach som nedávno napísala, že "Boris rozhadzuje dojímavé a poučné príbehy plnou hrsťou. Ale nezabúda byť pri tom vtipný, odľahčený a taký... slovenský. Neberie sa až tak vážne a to je mi sympatické."
Stále to platí.

Pretože:
Boris Filan dokáže byť láskavo poetický:
Dobre znášam psov. Jedného pudlíka som mal tak rád, až to bolelo. Hovorieval som mu, že je chlpatý anjel. Mne sa na psoch páči, že sa potia jazykom a smejú chvostom.

...múdro kritický:
Bolo by zložité zabíjať a jesť tvory, o ktorých vieme, že medzi sebou komunikujú ako my, ktoré majú svoju reč, myslenie, názory. Odsúdili sme zvieratá do úlohy pohybujúcich sa kusov mäsa, ktoré sa rozmnožuje, žerie, vylučuje. Prisúdili sme im iba schopnosť vydávať zvuky v súvise so sexom. Ale dokázali by sa kravy alebo kone baviť celý večer len o sexe? Ťažko, to dokážu len ľudia.

...šarmantne uštipačný:
Ako v každej dedine je v Mile 23 hlavný kostol a krčma. A pri krčme obchod, v ktorom majú Stellu Artois, naše milované pivo, čisté a rovné ako studený krištáľ. Dopijem, niečo mi v chuti nesedí, ako keď kedysi v časopisom rozostrene tlačili farebné fotografie. Obzerám si plechovicu, či to náhodou nie je iba desiatka. Na spodku je drobučkým písmom umiestnená informácia, že tá Stella je vyrobená v Bulharsku. Au. To neprežijem. To je presne ono, keď sme túžili byť v Európskej únii, tak sme si mysleli, že vstúpime do tej starej, voňavej. S pravidlami, s hladkými čokoládami a iskrivými pivami. A teraz sme v únii so švajčiarskymi čokoládami vyrábanými v Poľsku a belgickým pivom vareným v Bulharsku. Podozrievam tých bohatých západných sviniarov, že si už tajne vytvorili celkom iný exkluzívny klub a nám nechali vybývanú, unavenú, bezradnú Európsku úniu. Neverím, že by aj oni pili bulharské pivo.

...aj skeptický:
Moja manželka je pesimistka. A pesimisti sú nudní, lebo nakoniec majú vždy pravdu.

Aj ja som pesimista. Ale nie z toho druhu, ktorý s víťazným úškrnom po prehratom boji zahlási "Ja som to hovorila!" Skôr sa preventívne obávam toho zlého, aby som si v prípade dobrého konca mohla spokojne vydýchnuť... a v prípade toho zlého si smutne zamrmlať "typické".

Cestopisy Borisa Filana majú osobitú pečať. Nie je to uhladený Michael Palin ani poučný Nicolas Hulot. On je taký... vášnivý, ľudský... niečo ako mix Craiga Nelsona a Emira Kusturicu v písanej podobe. Niekedy mám pocit, že každý Slovák by mohol čítať Filana a rozumel by mu.
Samozrejme to nie je celkom pravda, nikomu nemôžu rozumieť všetci.
Ale ja si rada myslím, že poetický filanizmus do hĺbky chápem, i keď občas hraničí s pózou a nie vždy sa s ním musím stotožniť. Ale možno je to iba môj pohľad a Boris aj v afekte všetko myslí vážne a prežíva naplno ;-)
Z času na čas je dobré prežiť to s ním.


Ukážky sú z knihy Boris Filan: Dole vodou alebo Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami (Ikar, 2009)