Google+ Riddick's Realm: Leo Rosten: Jidiš pro radost

24 februára 2011

Leo Rosten: Jidiš pro radost


Mám taký pocit, že snáď každý človek so zmyslom pre humor jednoducho musí mať rád židovské anekdoty. Vyznačujú sa špecifickou sebairóniou, aká sa nevyskytuje v žiadnom inom žánri humoru.
Vtipy o Škótoch sú dookola len o lakomstve a tie o blondínkach akcentujú ľudskú hlúposť či prostoduchosť. Tie židovské však odrážajú čosi viac. Zrkadlí sa v nich história národa, prístup k životu, postoje k vlastným i k cudzím, občas bizarná logika, no najmä obrovský nadhľad pokiaľ ide o charakteristické rysy "židovskej" povahy.



Americký spisovateľ poľsko-židovského pôvodu Leo Rosten, u nás preslávený predovšetkým humoristickým románom Pan Kaplan má stále třídu rád, napísal v roku 1968 knihu The Joys of Yiddish, ktorá mala taký úspech, že nasledovali dve "voľné pokračovania". Dielko v sebe spája výkladový slovník a akúsi stručnú rukoväť k židovskej anekdote.
K vybraným slovám z jazyka jidiš je pripojený ich etymologický pôvod a rôzne významy. Zaujímavé je to hlavne pri univerzálnych výrazoch, ktorých myšlienkový obsah možno odvodiť z ich konkrétneho použitia. Neplatí to len pre okrídlené židovské citoslovcia Oj, Nu či Aha, ale aj niektoré podstatné mená a prívlastky osôb. Po osvetlení formálnej stránky nasledujú príklady slov v kontexte krátkych žartovných príbehov.

Výklady jednotlivých výrazov jidiš (hlavne viacvýznamových) sú pomerne obsiahle, v ukážkach vyberiem z textu len to podstatné.

Židovské anekdoty sa väčšinou zameriavajú na vlastnú komunitu a zriedkavejšie na stret kultúr, keď prostoreký žid pohotovo vráti diskriminačnú poznámku späť jej pôvodcovi. Tu máme príklad ľudového hrdinu zasadeného do historického kontextu, ktorý je pre židov veľmi citlivou témou - a teda dobrou príležitosťou pre vyrovnávanie sa s nespravodlivosťou prostredníctvom humoru. Tento patafyzický mechanizmus napokon fungoval počas ťažkých období vždy a všade, zďaleka nie iba v židovských kruhoch:
ejnredeniš
2. Klam, podvod, utkvělá představa. "Ejnredeniš je horší než nemoc", praví lidové rčení, které anticipovalo Freuda a vyjadřuje hluboký lidový pohled na skutečnost, že fyzické nemoci lze mnohem snadněji vyléčit než nemoci psychické.
-------
Na masovém shromáždění v Berlíně řval na celé kolo Adolf Hitler, oběť nejúděsnějšího ejnredeniš: "A kdo zavinil všechnu naši bídu?"
Ben Cohen vykřikl: "Cyklisti!"
Hitler užasle vzhlédl: "Proč cyklisti?"
"A proč Židé?" odpověděl Cohen.
(s. 45-46)

Samostatnou kategóriou je rabínska múdrosť v príhodách o riešení najrôznejších sporov medzi rozhádanými stranami. V týchto mikropríbehoch sa snúbi vtipná pointa s absurditou a šalamúnskym rozhodnutím:
farbisen, farbisener
Farbisener je zarputilý, podlý, odporný člověk.
-------
Farbisener lékaře povolali do chalupy místního ševce, jehož manželka vážně onemocněla.
"Prosím vás, pane doktore, zachraňte mi ji," křičel manžel, "zaplatím vám jakoukoli sumu, i kdybych měl prodat všechno co mám."
"A co když se mi ji nepodaří vyléčit?" zeptal se lékař mazaně.
"Zaplatím vám, ať ji vyléčíte, nebo zabijete!" křičel zoufalý muž.
Za týden na to žena zemřela. Lékař poslal ševci tučný účet. Chudák švec navrhl, aby šli za rabínem a projednali s ním lékařův nárok.
Rabín, který věděl, jakou má lékař pověst, se zeptal: "Na čem jste se s ševcem dohodli?"
"Souhlasil, že zaplatí za mou lékařskou péči, ať ji uzdravím, nebo zabiju."
"Uzdravil jsi ji?"
"Ne."
"A zabij jsi ji?"
"Ovšemže ne!"
"Pak tedy," řekl rabín, "na základě jaké smlouvy vymáháš svůj honorář?"
(s. 51)

Ešte viac irónie nájdeme v krásnej ilustrácii, ako používať a zároveň nepoužívať spojenie mazl-tov! (pre nás známe najmä z amerických filmov):
mazl-tov!
Blahopřeji! nebo Díky Bohu! též Všechno nejlepší! Odstíny jsou různé, ale velice jemné.
Neříkejte mazl-tov! nikomu, kdo si jde lehnout do nemocnice, řekněte mu to, když se vyléčen vrací domů. Za všech slavnostních příležitostí, o svatbě, při narození dítěte, při promoci, používají Židé mazl-tov!, které tam vždycky bzučí jako včely v úlu.
-------
Do pohřebního ústavu se dostavil zkormoucený pan Lefkovič. "Přicházím zařídit pohřební obřad pro svou drahou ženu."
Užaslý úředník se ptá: "Ale pane Lefkoviči, tu jsme přece pohřbili loni."
"To byla má první žena," vzdychl si pan Lefkovič truchlivě. "Mluvím o své druhé ženě."
"Aha, to já nevěděl, že jste se znovu oženil. Mazl-tov!"
(s. 100-101)

Avšak najkrajší zo všetkých výrazov, ktoré som v tomto "výkladovom slovníku" jidiš našla, je mame-lošn. Znamená to jazyk jidiš, ale aj "materinský jazyk" (v protiklade k hebrejčine, ktorá je "jazykom otcov"). Hovoriť mame-lošn znamená nielen hovoriť v jidiš, ale aj otvorene, od srdca. Ešte zaujímavejšia a taká emotívna je súvislosť, ktorú nachádzame v predhovore od autora: ...Stal se židovským jazykem díky židovské mámě, které, jelikož nebyla mužem, bylo odepřeno hebrejské vzdělání.
A spojenie mame-lošn tak mäkko a materinsky aj znie - ako to najkrajšie pomenovanie pre rodný jazyk, ktorý milujeme so všetkými jeho nuansami, nárečovými skomoleninami, aj krásnymi archaizmami zdedenými po našich láskavých babičkách a tradovanými z pokolenia na pokolenie...

V predhovore od autora, prekladateľovom epilógu, no aj v rámci hlavného textu nájdeme mnoho ďalších pikošiek, ktoré pomáhajú vidieť veci vzdialené i blízke našim kultúram spojeným sčasti rovnakým náboženstvom a rozdeleným storočiami útlaku židovskej obce, ktorá väčšinových kresťanov vždy desila svojou uzavretosťou a vernosťou tradíciám.
Dozvedáme sa napríklad, že židovskí chlapci sa vzdelávali od troch rokov, a to platilo aj v časoch, kedy väčšina populácie Európy bola negramotná. Alebo že pred príchodom Hitlera sa na svete jazykom jidiš dorozumievalo 11 miliónov ľudí. Že rabín vôbec nie je obdobou kresťanského kňaza, a Talmud sa nečíta, ale študuje :-)

Prozaickú podobu židovského humoru nájdete napríklad u Woodyho Allena, ktorého poviedky vám vrele odporúčam. Pokiaľ ide o humor v podobe anekdot, podobne prepracované a uštipačné vtipy ako sú tie židovské, vznikali predovšetkým v čase druhej svetovej vojny, a boli to tie s protifašistickou tematikou či politickým podtextom. Všimla som si to kedysi v "učebnici vtipológie a žartizmu" Tisíc a jeden vtip od Jána Kalinu. Dnes ju zoženiete asi už len v knižnici, ale je to najlepšia tematická monografia, s ktorou sa môžete zasmiať a zároveň sledovať vznik, vývoj a podoby ľudového humoru.






Leo Rosten: Jidiš pro radost (Academia, 1998)





Súvisiace:

4 komentáre:

  1. Veľmi pekné, vtipné a zaujímavé. Zasmiala som sa najmä na tom Hitlerovi a cyklistoch :D

    Odkiaľ si prišla na takúto knižku Anet?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. odtiaľ, že Leo Rostena mám rada odkedy sa ku mne dostal Pan Kaplan. no a okrem Kaplana je toto asi jedna z mála kníh, čo u nás vyšli. no a na záver - v Lacných knihách ju teraz mali za pár korún :-) Je to vydanie z roku 1998. Rýchlo som ju zhltla, aby som ju mohla podarovať sestričke.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dik za recenziu. Velmi dobra - až na tie pikošky. To slovo sa mi tam nehodilo. Je take surove a vobec nie košer...toto moderné výrazivo by som ponechala do textov, kde sa nevyzdvihuje hodnota mame-lošn :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. :-D nuž, keby si ma upozornila vopred, mohla som ho vymeniť za nejaké kóšer :-) ale teraz už nemôžem, keď je napísané a bola som upozornená - už by to nebolo kóšer ;-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).