Z ľudí, ktorí poznajú názov Rosemary má dieťatko, väčšina asi videla film Romana Polanského s mladou Miou Farrow v hlavnej úlohe. Dielo dnes patrí medzi legendy hororového žánru, i keď so súčasnými horormi nemá veľa spoločné. Jeho sila spočíva v budovaní napätia a atmosféry strachu.
Inšpiráciou filmu je však knižná predloha Iru Levina, ktorou sa tu budem zaoberať predovšetkým.
Nestáva sa často, že režisér prevedie knižnú predlohu do filmovej podoby natoľko verne, aby sa zachoval obsah i duch diela. Rosemary má dieťatko je svetlou výnimkou a tak tých, čo videli filmovú adaptáciu možno román zaujímať nebude.
No každá kniha má v sebe viac než film a Ira Levin je skvelý rozprávač.
Rosemary a Guy Woodhousoví sú mladí manželia. On je herec, stále ešte v štádiu budovania základov kariéry, ona v duchu 60. rokov ženuška v domácnosti, starajúca sa o manželove blaho. Splní sa im sen a presťahujú sa do starého a bohvie prečo extrémne žiadaného bytového bloku zvaného Bramford. Rosemarin starý priateľ Hutch ich síce varuje, že sídlo je nechvalne známe nadmerným počtom samovrážd i pestrou vzorkou bývalých obyvateľov - od kanibalov po satanistov - no oni tomu nepripisujú dôležitosť.
Nasťahujú sa celí šťastní do uvoľneného bytu po zosnulej starenke a začnú sa udomácňovať. Všetko je v najlepšom poriadku, kým zo siedmeho poschodia nevyskočí mladá Terry - dievča od susedov Castevetových, ktoré Rosemary spoznala pár dní predtým.
Vzápätí sa susedia začnú s Woodhousovcami zbližovať, pretože sa naraz cítia osamelí. Stará Minnie každú chvíľu zvoní u Rosemary a čo je prekvapivejšie, Guy začne čoraz častejšie chodiť večer na návštevy k nim. V práci sa mu začne dariť, a na manželku mu veľa času ani dobrej nálady nezostáva. Tá sa zatiaľ nenápadne, no márne snaží otehotnieť aj proti vôli svojho muža.
Zlom nastane, keď Guy o stoosemdesiat stupňov zmení názor na deti a odrazu je ochotný mať dieťa ihneď. Dokonca okamžite stanoví vhodný dátum na "pokus".
V ten dôležitý deň si urobia chutnú večeru, namiešajú koktejly... a Minnie Castevetová im ako na zavolanie prinesie na koštovku čokoládovú penu. Rosemary pena nechutí, ale Guy nalieha, aby ju zjedla, no podarí sa jej nebadane väčšinu vyhodiť. Chvíľu na to pociťuje nevoľnosť a ospalosť a manžel ju nežne uloží do postele. V noci má však Rosemary bizarné i strašidelné sny - o sixtínskej kaplnke, nahých ľuďoch okolo postele, horiacom kostole i pápežovi. Aj o súloži s Guyom, ktorý má na sebe drsné kožené brnenie, žlté zvieracie oči a príliš veľký penis. Manžel ju na druhý deň ráno šokuje priznaním, že sa s ňou miloval, kým spala.
Pár týždňov na to zistí, že je konečne tehotná...
Od Iru Levina som už čítala Stepfordské paničky, ktoré su takisto všeobecne známym fenoménom (nové filmové spracovanie neberte do úvahy) a páčili sa mi. Preto som si zaobstarala aj Rosemary a opäť som nebola sklamaná.
Ira je veľmi šikovný spisovateľ, ktorý presne vie, ako pomaličky stupňovať napätie a zároveň nevyložiť všetky karty na stôl. Na rozdiel od Stepfordských paničiek, kde hlavná hrdinka Joanna je bystrá až príliš, v prípade Rosemary padol (zámerne) výber na neskúsenú mladú ženu, ktorej síce v ťažkých chvíľach nechýba zdravý rozum, no inokedy to skôr vyzerá, akoby si ho odkladala do zásuvky...
Čitateľovi je jasné, že niečo nie je v poriadku, ktoré slová a náznaky by si Rosemary mala všímať a popremýšľať o nich. Niekedy by mal chuť na ňu zakričať "dievča preber sa už a nenechaj so sebou neustále manipulovať!"
Popri neskúsenosti je aj ľahko ovplyvniteľná a submisívna, až to niekedy hraničí s hlúposťou. No odsudzovať ju za to nemôžme. Za prvé sme v rokoch šesťdesiatych a ona presne zapadá do vzorca poslušnej manželky zo starej školy, akú by si každý muž mohol priať. Za druhé, aj keď ide o literárnu postavu, nedá sa povedať, že by len plnila zámery spisovateľa a bola bezduchou bábkou. Všetky jej vlastnosti i chybné kroky sú ľudské a tak autor krásne čerpá zápletku z potenciálnej reality namiesto aby vymýšľal nereálne postavy do za vlasy pritiahnutého deja (ale to by asi nevyčnieval z radu tisícov rodokapsových pisálkov).
Aj jeho štýl písania je hutný, dej ubieha plynule bez zbytočného zdržiavania viac-menej svižným tempom. Z dialógov sa dá vycítiť nálada postáv i skryté pohnútky. Svet jeho postáv nebýva plochý, naopak, pulzuje prirodzeným životom a možno práve Levinove scenáristické skúsenosti majú vplyv na bohatú obraznosť jeho románov. Aj keď ide len o oddychovú literatúru, ktorá nemá vyššie ambície, než pobaviť či vyprovokovať k zamysleniu, vďaka atraktívnym námetom i kvalitnému spracovaniu dostala autora medzi svetoznámych spisovateľov.
Ira Levin sa narodil v roku 1929, promoval z filozofie a angličtiny na Newyorskej univerzite a potom sa stal spisovateľom z povolania. Začínal televíznymi scenármi, vo veku 22 rokov napísal svoj prvý román A kiss before dying (Bozk pred smrťou) a odvtedy ho sprevádza úspech. Všetky jeho knihy sa stali populárne, niekoľko ich bolo aj sfilmovaných (okrem Rosemary má dieťatko aj Stepfordské paničky, Chlapci z Brazílie a Niekto sa pozerá) a na Broadwayi má dokonca jeden rekord - jeho divadelná hra Deathtrap (Osídla smrti) je najdlhšie hraným kusom v histórii. Vraj je výborný aj v komediálnom žánri, ale to som ešte nemala možnosť zistiť. V každom prípade stojí za to si ho všimnúť i prečítať.
Ira Levin: Rosemary má děťátko (Levné knihy KMa, 2001)
iné vydania tu
recenzia vyšla pôvodne v roku 2006
Súvisiace:
mám chuť kričať "Ako sa to skončilo???!" :) nevidela som ani film, ani nečítala knihu, ale toto ma nesmierne namotalo. To musím mať :)
OdpovedaťOdstrániťkričím: "TO TI NEMÔŽEM PREZRADIŤ!" :-D ale je to taká známa story, že sa radšej nikoho ani nepýtaj a nikam nepozeraj, ak to nechceš zistiť skôr :-)
OdpovedaťOdstrániťono by to zase tak nevadilo, ten príbeh má svoje čaro aj so spoilerom. ide viac o atmosféru ako o výsledok - ten je až úplne na konci.