Arnaldur Indriđason: Mrazivá noc

Knihám známeho islandského detektívkára som venovala už niekoľko článkov. Možno keby som to spočítala, je to u mňa najčastejšie recenzovaný autor. Čo je trochu zvláštne, ale aj príznačné - pokým v iných žánroch si vyberám zo širokého spektra, pri detektívkach sa namiesto prieskumu vraciam k overeným zdrojom.
Tentoraz to urobím trochu inak: nepotrebujeme piatu recenziu na ďalšiu indridasonovku a vlastne sa mi ju vôbec nechcelo písať :-) Ale mám v knihe poznačených zopár krátkych úryvkov, pri ktorých sa môžem zamyslieť nad islandskou mentalitou, ako nám ju prezentuje autor. Aj nad inými vecami - napríklad prečo jedno vydavateľstvo už roky zanedbáva redakčnú prácu...



Keď moja sestra recenzovala prvú česky vydanú indridasonovku Severní blata (pekne sfilmovaná v 2006), vybrala si z nej jednu podstatnú informáciu: Podľa Erlendura – vyšetrovateľa islandskej polície – je tradičná islandská vražda nedbanlivá a nezmyselná. (zdroj). Mrazivá noc je klasickou detektívkou o hľadaní vraha. Ak poviem, že aj v nej sa citovaný výrok nakoniec potvrdí, je to spoiler, ale zase neprezrádza tak veľa. Pri tomto autorovi sme to napokon mohli aj čakať.

Výsledok nijako nenarušuje atmosféru knihy, kde sa z rôznych hľadísk preberá rasová diskriminácia a imigrácia. Obeťou smutnej vraždy bol totiž malý chlapec, ktorého otcom je Islanďan a matkou Thajka. Vyšetrovatelia na čele s Erlendurom musia vypočuť všetkých známych malého Elíasa, pozorne si všímať súvislosti a púšťať sa za každou hoci nenápadnou stopou. Island je malý a Reykjavík ešte menší, no vypátrať páchateľa vraždy, ktorú nikto nevidel a nemal dôvod spáchať, nie je jednoduché. Navyše v multikultúrnej spoločnosti, ktorej neduhy neobchádzajú ani ostrovný štátik, pod povrchom bublú xenofóbne vášne nielen v domácich patriotoch, ale aj prisťahovalcoch, ktorí majú problém sa prispôsobiť a naučiť reč chladných severanov. Ani chlapcova matka Sunee to polícii neuľahčuje, keď schová staršieho syna Nirana. Sfetovaný recidivista zase rozpráva o neodhalenom pedofilovi žijúcom v susedstve, ale odmieta vyzradiť čokoľvek iné...
To ostatné si už v podaní vecného Indriđasonovho štýlu môžete prečítať sami.

╬═ Zamýšľanie nad dušou knihy a dušou Islanďana ╬═

Erlendur a islandsko-thajská tlmočníčka Gudný spolu hovoria o Thajke Sunee a lžiach v jej manželstve s Islanďanom:

"On to už jednou udělal," řekla Gudný.

"Udělal co?"

"Obstaral si ženu z Thajska."

"To že už jednou udělal?"

"Mnozí muži to dělají jěště častěji."

"A je to... je to legální?"

"Není to zakázané."

Keď žijete na ostrove, ktorý má dohromady niečo cez 300 tisíc obyvateľov, skoro každý je s každým rodina, všetci majú bledé tváre a sklony k zimným depresiám, nečudo, že pri surfovaní pornostránok niektorí dostanú chuť na kakaové krásky z teplých krajín. Ak sú aspoň sčasti pravdivé klebety o zbujačenej islandskej mládeži, ktorá sa od skorej puberty vyburuje koľko to dá, nečudo, že konzervatívnejší muži zatúžia po importovaných manželkách, ktoré budú skromné, tiché, budú rodiť deti a starať sa o teplo rodinného krbu. Niekedy to klapne a idylka sa podarí, inokedy nie. Na Islande žije len 7% prisťahovalcov a domorodci sú vo všeobecnosti tolerantní. No aj medzi nimi sa nájdu ľudia, ktorým môže prekážať iná národnosť alebo neochota imigrantov naučiť sa islandsky, hoci pilne pracujú a hovorí sa, že berú aj profesie, ktoré domácim príliš nevoňajú...

Tlmočníčka Gudný hovorí o Thajsku:

Takové nádherné teplé podnebí, lidé jsou tam hodně venku. My naproti tomu trávíme největší část roku v našich čtyřech stěnách a našem vlastním světě. Tady všude narážíš na zavřené dveře, vezmi si jen tento vchod. Neříkám, že je to dobré nebo špatné, ale je to jiné, to jsou dva zcela rozdílné světy.

Každý, kto nejaký čas žije na Islande, hovorí o tom, ako sa islandská spoločnosť navonok tvári otvorene, ale v zákulisí funguje silné rodinkárstvo. Každá minca má dve strany. A tak kto nemá správne konexie, môže silnejšie pociťovať uzavretosť, izoláciu, ktorú celé stáročia podporovala nehostinná krajina a chladné podnebie. Obyvatelia sa do práce a z práce presúvajú v autách, potom zalezú do svojich domovov a žijú svoj súkromný život. Do ktorého nikoho nič.

Izoláciu nielen fyzickú ale aj citovú veľmi silno ilustruje aj úryvok zo stretnutia otca Erlendura s jeho dcérou Evou Lind:

"Se Sindrim jsme také hodně mluvili o tvém bratrovi, který zemřel," řekla Eva, zatímco si zapalovala další cigaretu.

Řekla to tak nenuceně, jako by se jednalo o libovolné hlášení v novinách. V Erlendurovi na okamžik vzplála zlost na dceru. Co se do toho míchá! Od smrti jeho bratra uplynul celý lidský věk, ale vzpomínka na ni ho stále ještě drásala. Nikdy předtím s nikým o svém bratrovi nemluvil, až Eva z něj jednou vytáhla podrobnosti. Někdy toho litoval, činilo ho to zranitelným.

Uzavretosť sa dedí, nikto nič nezdieľa. V citlivých otázkach Erlendur neprijíma náznak spolupatričnosti od nikoho, ani od vlastnej dcéry, s ktorou má napokon tiež rozporuplný vzťah. Smrť jeho brata, ktorý sa stal v detstve obeťou snehovej búrky, v ňom rezonuje po celý život. Tej udalosti sa zúčastnili obaja, no staršieho Erlendura našli a zachránili. Bratovo telo sa nikdy nenašlo. Spomienky na incident sú preňho hlboko intímne, často sa k nim vracia a utrpenie si kompenzuje čítaním kníh o podobných nehodách, ktoré sú na Islande pomerne bežné. Každý rok zmizne niekoľko ľudí a nikdy sa nenájdu. Turistickí sprievodcovia neustále apelujú, aby ľudia boli opatrní a dodržiavali bezpečnostné pravidlá pre pobyt v drsnej islandskej prírode, no tá je nevyspytateľná i krutá. Erlendur pravidelne navštevuje bývalý rodičovský dom a prechádza sa na miestach, ktoré nenávratne poznamenali jeho dušu:

Vychutnával si to, když se tak toulal sám a poznenáhlu pociťoval hlubokou samotu, jež na něho padla na jeho domovských pláních, kde byl obklopen starými známými místy a časy, které ho stále ještě podmaňovaly svým kouzlem a které postrádal. Věděl, že existují už jen v jeho vzpomínkách. Až tam už nebude, nezbude z minulosti nic. Až on už nebude, bude všechno tak, jako by to nikdy nebylo.

Tieto slová v sebe nesú hlbokú melanchóliu, uvedomenie pominuteľnosti a jej prijatie. Erlendur je zmierený, no bolesť sa nestratila, on ju v sebe pestuje a hýčka. Zachováva trpké spomienky, no netúži ich posúvať ďalej. Stačí mu, že zostávajú v jeho vedomí, ktoré sa na konci života vyparí... Na jednej strane možno sebectvo, na druhej odvaha a vnútorná sila, akú mnohí ľudia nie sú schopní prejaviť.

V tomto románe navyše zomiera Erlendurov bývalý šéf a dlhoročný poradca Marian Briem. Zomiera sám, bez príbuzných a priateľov. Erlendur si uvedomí, že bol jeho jediným priateľom a aj táto smrť umocňuje myšlienky na osamelú smrť brata i malého Elíasa...

Ale poďme na trochu veselšiu tému.
Narážky na angličtinu sú v Mrazivej noci running joke. Erlendura opakovane konsternujú či priam vytáčajú anglické slovíčka, ktoré jeho mladší kolegovia len tak primiešavajú do bežného rozhovoru:

"Sigurdur Óli o tomto muži nic nezjistil," řekla Elínborg, (...) "V tuto chvíli porovnává fotografii s našimi fajly. Posílá krásne pozdravy."

"Proč říkáš 'fajly'," pravil Erlendur, "z toho dostávám vyrážku. Co takhle 's naším obrazovým archivem'? Proč tak mluvíš?"

Tento dialóg ma rozosmial, ale rovnako ako ostatné zmienky nie je samoúčelný. Symbolizuje globalizáciu prenikajúcu aj do Islanďanmi milovaného a chráneného jazyka, Erlendurov tradicionalizmus či konzervativizmus, intímny vzťah k svojej krajine i jej jazyku, a zároveň nadväzuje na tému prisťahovalectva, otvárania sa Islandu svetu s nie vždy ľahko stráviteľnými dôsledkami. Avšak odpovede na otázky autor neposkytuje, tie si musí každý objasniť sám.

 ╬═ Priekaky na pokračovanie  ╬═

Na to, že české preklady Indriđasona od vydavateľstva Moravská Bastei sú hojne posolené chybami, som sa sťažovala už v roku 2006, potom znova v 2008 kde dokonca jedna postava románu Jezero nepredvídateľne menila pohlavie. Ani v roku 2011, respektíve 2009, kedy bola Mrazivá noc vydaná, sa nič nezmenilo.
Je ťažko uveriteľné, že vydavateľ s roky etablovanou samostatnou edíciou pre severské krimi má opakovane a dlhodobo problémy s odfláknutou redakčnou prácou. K preklepom v českých slovách (tých je asi najmenej) pripočítajme iritujúcu neschopnosť písať mená Islanďanov stále rovnako (a zároveň správne). V rozpätí piatich riadkov je pôvodná Sigrídur skomolená najprv na Sigírdur a potom dokonca na Sigírdhur. Erlednur namieto Erlendur sa objavil niekoľkokrát ako kométa, ostrovy Vestmannaeyjar boli napísané s W a z Agnes sa občas stala Agens. Technicolorové a občas mimózne fotky na obálkach indridasonoviek ani nebudem kritizovať, dojem z knihy kazia najmenej, veď ide o obsah. V tej záplave kiksov som nakoniec bola rada, že aspoň ten Marian Briem bol definitívne mužom :-)

Na záver článku o melancholickej knihe pridám posledný melancholický úryvok:

Erlendur stál v té zimě u hrobu a přemýšlel o smyslu všeho - o smyslu života a smrti. Odpovědi nenašel, jako vždy. Na celoživotní samotu osoby, jejíž ostatky se nacházely v urně, nebyla žádná konečná odpověď. Nebo na smrt jeho vlastního bratra před mnoha lety. Nebo na to, proč je Erlendur takový, jaký je, a proč byl Elías zavražděn. Život byl neuspořádaná změť náhod a ty náhody určovaly lidské osudy, stejně jako bouře, které se přiženou nenadále a přinášejí s sebou zkázu a smrt.

Arnaldur Indriđason: Mrazivá noc (Moravská Bastei MOBA, 2009)






Keby ste predsa mali chuť prečítať si niektorú z "normálnych" recenzií, tu ich nájdete:
Codex Regius
Hrob v ledovci
Dech smrti
Smrtící intriky
Jezero
Severní blata

Iné severské krimi:

Lars Kepler: Hypnotizér
Matti Rönkä: Muž s tvárou zabijaka
Viktor Ingólfsson: Záhada ostrova Flatey