Google+ Riddick's Realm: Harry Harrison: Místo, místo! Více místa!

18 januára 2012

Harry Harrison: Místo, místo! Více místa!



"Kdysi nám patřil svět, ale my jsme ho projedli a propálili a teď je to pryč."





S americkým spisovateľom Harry Harrisonom som mala väčšinou veselé skúsenosti, napríklad pri čítaní výborného humoristického románu Stroj času zn. Hollywood, ľahkej zábavnej série Ocelová krysa, či ešte ľahšieho galaktického hrdinu Billa. Preto vo mne titul knihy vyvolal dojem, že pôjde opäť o humorné dielo. Chyba...
Místo, místo! Více místa! je jedna z najdepresívnejších kníh, aké som kedy čítala.

Spisovatelia, ako vieme, sú tvory veľmi tvorivé. A tak v roku 1966, kedy tento román vznikol, mohla ako inšpirácia Harrisonovi poslúžiť hoci aj alarmujúca vedecká štúdia o populačnej explózii. Fantázia zapracovala a s prihladnutím na ďalšie ekologické a spoločenské faktory vytvorila komplexný obrázok o tom, ako by vyzerala Zem obťažkaná ľuďmi ako strapec hrozna.
V rámci tejto línie ide autor do bolestivých podrobností a celý román vyznieva ako jedno veľké varovanie a apel na ľudstvo. Ani sa nesnaží maskovať svoj jasný odkaz, že oveľa horšie ako biblický armagedon môže byť peklo na Zemi v podobe pomalej skazy zapríčinenej najinteligentnejším a najničivejším živočíchom na planéte...

Ropa ani uhlie už nie sú, takže automobilová doprava neexistuje. Elektriny je málo, pitnej vody ešte menej, papier žiadny. Chlieb sa vyrába z morských rias, polievka sa varí z instantného vitamínového prášku, v podstate akékoľvek "normálne" jedlo je luxus. Mäso, káva, tabak a podobné pôžitky sú dostupné len najbohatšej elite tvoriacej mizivé percento populácie. Rovnako sprchovanie, alkohol či súkromie.
Šťastlivci majú strechu nad hlavou alebo aspoň zhrdzavené auto. Tí ostatní žijú pod mostami, v metre, na ulici... Málokto pracuje a potravu na prežitie zabezpečujú ľuďom nie platy, ale prídely, ktoré sa môžu kedykoľvek znížiť alebo dočasne zastaviť. Deti v kedysi vyspelých krajinách trpia na choroby z podvýživy, dospelí žijú ako zvieratká.

Preto je táto kniha taká depresívna, bezútešná. Predstava nekončiacej agónie je horšia než všetky ostatné katastrofické scenáre vedúce k vyhubeniu ľudstva. Cez to všetko postavy Harrisonovho románu sa v takej realite narodili a dokážu ju žiť, zakladať rodiny a množiť sa. Ako sa vraví, človek si aj na šibenicu zvykne.
Samotný dej sa tak stáva len nástrojom na dotvorenie úplného obrazu antiutópie. Píše sa rok 1999, prírodné zdroje sú vyčerpané a New York v podobe 35 miliónovej megapoly je paralyzovaný vlastnou preľudnenosťou rovnako ako zvyšok planéty. Príbeh splieta osudy detektíva Andyho Ruscha, vyšetrujúceho vraždu mafiána O'Briena, čínskeho chlapca Billyho Čanga, ktorý sa nechtiac stal jeho vrahom a následne utečencom, atraktívnej O'Brienovej spoločníčky Shirl a Andyho spolubývajúceho Sola.
Fungovanie veľkomesta i sveta je za vykreslených podmienok diskutabilné a pripúšťam, že v Harrisonovej vízii som postrehla viaceré logické diery. Ale je to román, je to sci-fi a teda treba najprv pristúpiť na spisovateľovu hru, jeho pravidlá.

Na charakteristiku hlavných postáv autor nepoužíva opisy. Nie je to ani potrebné. V konkrétnych situáciách sú hrdinovia determinovaní svojím pôvodom, sociálnym pozadím, reakciami na dianie, slovami, činmi i myšlienkami. Je to jedno z pozitív inak nijako svetoborného románu. Nechcem tým povedať, že ide o zlú knihu. Snáď najväčším sklamaním, ale možno i autorovým zámerom je záver. Aj keď gradujúci dej môže v čitateľovi vyvolať dojem, že všetky udalosti povedú k zásadnému zvratu, dramatickému "všetko-v-jednom" finále či obligátnemu happy-endu (alebo aspoň hope-endu), nakoniec sa tak nestane. Pravdepodobne to Harry Harrison urobil schválne. Z určitého uhla pohľadu aj otvorený koniec svojím spôsobom uzaviera kruh príbehu. Veci sa vracajú na počiatok a všetko pokračuje... Scéna sa zatmieva, ale ľudia žijú svoj mizerný život ďalej.

Tento záver-nezáver veľmi poľahky a typicky hollywoodsky vyriešilo filmové spracovanie z roku 1973, Soylent Green. Čiastočne ponechalo pozadie príbehu, posunulo budúcnosť o 23 rokov, zmenilo hlavnú postavu z melancholického muža na drsného "poldu" a vybralo si jeden element, z ktorého vyťažilo dramatický oblúk s predvídateľnou strašidelnou pointou. Samozrejme v napínavom vyvrcholení zatlačilo na pílu o to viac, o koľko sa román naopak držal pri zemi a pôsobil tak prirodzenejšie. Film som na ČSFD ohodnotila podpriemerne. Trpí viacerými hollywoodskymi neduhmi, ktoré ho vzdaľujú jednak od predlohy, jednak od kvalitnej kinematrografie. I keď vo svojej dobe mohlo heslo "Soylent green is people" vyvolávať znepokojujúce emócie (dôkazom nech je, že preniklo do popkultúry napríklad v podobe nápisov na tričkách).

Harry Harrison napísal svoju knihu pred viac ako štyridsiatimi rokmi, vychádzal zo súdobých pomerov (dôležité miesto v knihe má aj diskusia o antikoncepcii, kontrole pôrodnosti a katolíckom náboženstve) a dej sa odohráva pre nás už v minulosti, takže vieme, že spisovateľova vízia sa nesplnila - to však vôbec neznamená, že k tomu v budúcnosti nemôže dôjsť.
Aj keď Európa začína vymierať a naši politici by mali každého novorodenca (čiže budúceho pracujúceho a daňového poplatníka) na rukách nosiť a viac sa starať o vhodné podmienky na zakladanie rodín, stále je na svete dosť ľudí, ktorí bilanciu populačného prírastku vylepšia o dvesto percent. Možno raz bude Harry Harrison považovaný za proroka. Ak aj zvládneme narastajúcu populáciu, čas vyčerpania prírodných surovín nie je ďaleko a ak sa nenaučíme využívať alternatívne zdroje energie i potravy, povedie to k podobnému svetu, aký Harrison opísal. Al Gore by o tom určite vedel porozprávať lepšie ;-)






Harry Harrison: Místo, místo! Více místa! (vyd. Návrat, 1995)



Recenzia pôvodne vyšla v roku 2007


Súvisiace:
Harry Harrison: Kladivo a kříž
P.G. Wodehouse a Galaktický hrdina Bill
Walter M. Miller jr.: Chvalozpěv na Leibowitze
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice
Robert A. Heinlein: Cizinec v cizí zemi
Deň, keď sa zastavila Zem

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte ANONYMNE a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).