Trable s detektívmi

Mám práve rozčítanú severskú kriminálku Spasiteľ od známeho Joa Nesba. Zároveň je to moje prvé stretnutie s jeho ikonickým detektívom Harry Holem (je to Nór, preto ho čítam Hóle a nie Houl, čiže po anglicky dierka;-). A hneď ma inšpiroval k premýšľaniu...
Teda, nie že by som to predtým nerobila, alebo že som si predtým nevšimla typické znaky, o ktorých sa chystám písať, ale poznáte to - čoho je veľa, toho je príliš.


Nemáte pocit, že každý poriadny kriminalista musí byť tak trochu nespoločenský outsider? Takmer všetci sú vlci samotári, majú nejakú tú jazvu na povesti, prípadne aj na osobnosti. Alkoholici, introverti, závisláci... Nezriedka majú temnú minulosť, prípadne kontroverznú súčasnosť. Bez výnimky sú to drsniaci, tvrďáci. Títo "šedí vlci" na poli kriminalistiky sú takí rozšírení a populárni, až sa z nich stáva klišé.
Musia byť takí, aby perfektne vykonávali svoju prácu a stávali sa hrdinami? Alebo je to ich povolanie, ktoré z nich robí samotárskych mrzútov?
Vo výsledku sa stávajú odľudmi a čudákmi, ktorí si však získavajú sympatie čitateľov.

Harry Hole mal predtým frajerku, v Spasiteľovi je s ňou už rozídený. Síce aktuálne nepije, ale väčšina jeho problémov v partnerstve i v práci pochádza z alkoholizmu. Podobne ako iní románoví či filmoví kolegovia je zaznávaný spolupracovníkmi, ale nadriadení si cenia jeho inštinkty policajného "psa" a intuitívne smerovanie k správnemu riešeniu prípadov. Preto istým spôsobom bránia jeho existenciu v policajnom zbore v mene jeho profesionality. To som pochopila už z prvých kapitol, ktoré mu Nesbø venoval.

Indriđasonov hlavný vyšetrovateľ Erlendur nie je úplne imidžový vlk samotár, ale z archetypu si hojne požičiava. Dlhé roky rozvedený otec dvoch dospelých detí, z ktorých ani jedno sa príliš nevydarilo (syn je nanič a dcéra narkomanka). V práci suchý pragmatik má bordel v byte, fajčí ako turek, aby odbúral stres a jeho obľúbeným jedlom je varená ovčia hlava. Pocity prázdnoty naňho mimo práce ťažko doliehajú a nezaprie typicky islandský sklon k depresiám.

Taký Sherlock Holmes máva pre zmenu záchvaty apatie, a síce nie je notorik, zato si občas pichá morfium. Jediný raz v živote prejavil niečo ako obdiv zmiešaný s platonickou láskou k žene (Škandál v Čechách) a ani ten nebol naplnený ako si to ľudia klasicky predstavujú. Pokiaľ môžeme z celého Doylovho diela súdiť, Holmes bol večný panic a úplný asexuál. Niečo také prízemné ako potenciál vzťahu medzi ním a nejakou ženou nikdy nepodráždilo jeho geniálny mozog.

Šedé bunky Hercula Poirota takisto nie.
Polovojenské charaktery ako Mike Martin alebo Viktor Kärppä na záväzky tiež nemajú čas a priestor.

Nech už zlozvyky, psychické poruchy či iné špecifiká hrdinov variujú ako chcú, jeden znak zostáva spoločný - takmer bez výnimky sú sami. Je to asi znak, ktorý vhodne ilustruje ich celkový obraz, či skôr podvedome podporuje ich auru samostatne rozhodujúcich, nezávislých, tvrdých chlapov, jednajúcich na základe skalných princípov spravodlivosti, bez výčitiek svedomia.
Slobodný či rozvedený muž nemusí večer pozerať na manželku a deti a konfrontovať svoje videnie sveta s tým, čo má doma. Zároveň je nevydierateľný, lebo čím menej môže stratiť, tým zbytočnejšia je snaha.

Z iného uhla pohľadu je samota alebo aspoň stav bez záväzkov dobrou fintou na ženské čitateľky. Tipujem, že idol charizmatického kriminalistu sa ľahšie vytvára z muža, ktorý je nezadaný a teda prístupnejší ako objekt túžob ;-) Hoci len tých vyfantazírovaných.

Myslím, že takto nejako fungoval celých 9 sezón televízneho seriálu Fox Mulder. Keby ho scenáristi boli oženili, prišli by o diváčky.
Keď už nebolo kam z konopí, skončil "len" ako manžel najbližšej spolupracovníčky Scullyovej. Aj to iba v zákulisí a po skončení seriálu, v poslednom filmovom pokuse o reinkarnáciu Aktov X, kde je ich manželstvo v troskách.

Fox bol po stránke sexuálnej prezentovaný podobne ako Sherlock, i keď prejavoval výrazne viac emócií, no nebol sukničkár ani lev salónov (vlastne bol to, čo sa neskôr začalo volať geek). A čo taký Batman? ;-)

Dostávame sa k ďalšej kategórii, a to sú opäť samotári bez záväzkov, ale s neodolateľným sexapílom i sex-apetítom. Kraľuje im samozrejme James Bond. No čo by už len zostalo z imidžu chlastajúceho kurevníka s právom na zabíjanie, keby ho niektorá bond-girl dostala do chomúta?!
Dirk Pitt detto. "Indiana Jones na mori" by ťažko vysvetľoval nejakej ženuške a chumlu detí, že bývajú v lietadlovom hangári a otecko je neustále na cestách.
Mimochodom, ten pôvodný Indiana Jones sa tiež neoženil a nájdeného syna mu prišili až v poslednom filme.

Ale možno to samotárstvo má čosi do seba aj v osobnej rovine - koniec koncov, ak porovnáme takého Obi-wana Kenobiho s Anakinom Skywalkerom, rytieri jedi to s celibátom a citovou nezainteresovanosťou mysleli dobre ;-)

Uvedomujem si, že som v tejto úvahe použila málo príkladov (sčasti preto, že ma durila náhla inšpirácia) a dojmológia neohúri. Očakávam, že mi trochu pomôžete v diskusii a pridáte zoznam ďalších podobných postáv z popkultúry, ktoré vyhovujú vzorcu. Môžete aj výnimky - ale nezabúdajme, že tie len potvrdzujú pravidlo ;-)

foto v perexe © Sxc.hu, Marija Gjurgjan

Súvisiace:
zainteresovaní sú už linkovaní v článku,
ale odporúčam aj
Vraždu ako spoločenskú udalosť (fakt sranda!),
Nesbovu ultra-rýchlu jednohubku,
uhrančivú new weird noir detektívku majstra Miévilla,
konšpiračný napínák zo studeného Islandu,
prípadne nezaslúžene slávny rozťahaný triler
alebo parádneho stredovekého mnícha-detektíva,
ktorý je oveľa lepší ako mizerný stredoveký triler