Maja Lidia Kossakowská: Grilbar Galaxie

Základem je vařit a podávat jídla tak, aby to byla sranda

Grilbar Galaxie som si chcela prečítať, odkedy som sa o ňom dopočula, lebo v porovnaní s vážnou sci-fi a parodickou fantasy je tej humoristickej sci-fi ako šafranu. A keďže v nej mám záľubu, rada si prečítam takmer každú, ku ktorej sa dostanem.

Nášho hlavného hrdinu, Hermosa Madrida Ivena, stretávame vo chvíli, keď je šéfkuchárom najprestížnejšej reštaurácie celého známeho vesmíru, kde vymýšľa inovatívne jedlá, šéfuje obrovskej kuchyni, riadi malú armádu špecializovaných kuchárov a pomocníkov, občas zlikviduje nejakého nedopatrením privezeného votrelca a z facehuggerov spraví nový originálny chod...
No bohužiaľ sa ho rozhodne zničiť inšpektor intergalaktickej potravinovej komisie. Netrvá dlho, kým Iven pochopí, že nejde (len) o osobné nesympatie, ale spiknutie omnoho väčších rozmerov. Darmo však vie, odkiaľ vesmírny vietor fúka, keď nemá dôkazy. Situácia sa zhorší natoľko, že je nútený narýchlo zmiznúť nielen zo svojej reštaurácie, ale aj z planéty.
Trochu zaspoilerujem, keď prezradím, že mu potrvá roky, kým bude môcť vôbec začať bojovať o navrátenie svojho dobrého mena i majetku. Čas medzitým bude vyplnený najrôznejšími, často smrteľne nebezpečnými dobrodružstvami, cestovaním po galaxii, získavaním nových skúseností a spoznávaním nových bytostí.

Knižka sa čítala dobre, hoci to napokon nebol až taký zázrak a uragán zábavy, ako som očakávala. Ani čo sa týka vtipnosti ani dejového oblúka, no nemôžem sa ani sťažovať. Je v tom fíling z Červeného trpaslíka, Ivenove avantúry mi pripomenuli galaktického hrdinu Billa, prípadne Oceľovú krysu - a dohromady to bolo celkom fajn čítanie.
Dunajom už pretieklo dosť vody, odkedy som knihu dočítala, no to nie je príčinou, prečo ťažko hľadám ďalšie slová.
Ono vymyslieť bizarné názvy jedál, použiť fantáziu na vytvorenie rôznorodých vesmírnych rás, zopár vtipných popkultúrnych narážok, čiže tie drobnosti, ktoré ľahučké humorné sci-fi obsahuje, nie je dnes už žiadna veľká zásluha, a to ostatné vlastne tiež nie. Hoci netreba zabúdať, že knihy od susedných slovanských národov sa dnes cenia trochu inak, už len preto, že vzniknú. Ale celkovo myslím, že máme do činenia s priemerným humoristickým sci-fi románom a kriticky povedané, bol by si vystačil s menším počtom strán. Ale ak ho ako také príjmete, nevidím dôvod, prečo by ste si ho nemohli užiť.

Opravdu nechápu, proč najednou vypuklo šílenství spojené s tou pekelnou kejdou, pocházející asi opravdu z pekla plného nepřátelských, cynicky se chechtajících ďáblů. Samozrějmě mluvím o kaši. O zelené klihovité pastě nazývané euforisticky krmě. Posledním hitu prozdravotní módy. Ohavném tragickém produktu hromadného šílenství.
Dobrá, chápu, že ve vesmíru existují zmrzačené zaostalé bytosti se srdci studenými a zvadlými jako včerejší bufetový salát, které nerady jedí. Prohlašují všem a všude, že by se nejraději úplně obešly bez jídla nebo se ukojily špetkou klihovité výživné pasty z tuby. Ti, kteří neustále hořekují, že ještě nebyla nalezena pilulka, která spolknutá jednou týdně zajistí organismu příslušnou dávku energie.
Ale proč, k sakru, své odporné patologické zvyky hodlají násilím vnucovat ostatním? Navíc údajně ve jménu ochrany jejich cenného zdraví. Těžko najít bezohlednější a arogantnejší projev pokrytectví.
Vždycky mi připadalo, že vědomá dospělá bytost se o sebe dokáže postarat sama. Ale ne. Vyskytují se chytráci, kteří vědí všechno lépe. Jsou uvědomělejší, prozdravotnejší, ekologičtější, nafoukanější a svatouškovatější než každý z nás.
(s. 107)

Maja Lidia Kossakowská: Grilbar Galaxie (Triton, 2014)