Google+ Riddick's Realm

10 novembra 2021

Finálové poviedky Ceny Fantázie 2021

Ďalší ročník Ceny Fantázie a mne sa opäť podarilo prečítať finálovú päťku, hlasovať za jednu poviedku aj spísať svoje dojmy. 
Bolo to tesné, a pomohlo iba to, že som sa zaťala. V posledný deň hlasovania som čítala ešte dve poviedky a formulár vypĺňala pol hodinu pred polnocou. O zlomenie tohto rekordu veru nestojím. Dúfam, že o rok si to zorganizujem lepšie.

Na dokončenie článku som potrebovala ďalších 10 dní. Lebo som sa nenudila, presne ako sa mater dvoch malých deciek nikdy nenudí, a v zábleskoch voľného času (čo sú predovšetkým chvíle tesne pred spaním) som si vyberala menej náročný relax.
Zase je to prudko subjektívne, laické, rádoby sarkastické a môže obsahovať občasné vulgarizmy. Dobrú chuť.


Hmm, na konci som sa v tej krajine paradoxov trochu stratila, ale musíte mi odpustiť. Som dvojitá matka na materskej, už roky bez vyšších ambícií než je kľudná noc, iba dva výbuchy vzdoru denne a občas trochu ukradnutého času pre Netflix & chill.
Predtým to však bola slušná jazda (myslím poviedku, nie osobný život), napínavá, surová a naturalistická, a som si skoro istá, že niektoré detaily tej drsnosti boli myslené ako čierny humor. Kecám, viem to. 
Mimoriadne ma zaujala myšlienka, že prakticky každý, kto v paralelných vesmíroch objavil cestovanie časom, išiel zabiť Hitlera. Lebo tak to naozaj je, skúšali to ešte aj chlapci z Červeného trpaslíka!

Takže na úvod tu máme solídnu kombináciu HuHo (humor & horor) a sci-fi, s dobrými nápadmi a dobre napísanú. Lenže niektoré veci som proste nepochopila, a podľa môjho manžela preto, lebo to celé nemalo hlavu a pätu, zato hromadu logických dier. A nepovedal to aby som sa lepšie cítila, verte mi, to by mu ani nenapadlo. Môže to však znamenať, že nemám v komore úplne vymetené a nie som jediná, kto našiel viac otázok než odpovedí. Zaváňa to pochybnosťami o vlastnom úsudku? V poriadku, tie ja mám neustále. Preto ponúkam subjektívne názory a nie objektívne pravdy.


Náklad buddy movie klišé na mňa zaútočil hneď na začiatku. Scény, dialógy, všetko ako by som sledovala dvestodvanástu variáciu na Policajta z Beverly Hills a Smrtonosnú zbraň, umocnenú o romantické iskrenie. Taký krvavejší Brooklyn 99. 
Moje prvotné podráždenie možno spustila už skratka R. Ľudia moji, ja toto tak strašne nemám rada, keď autor(ka) namiesto ľubovoľného mena používa iniciálu! Je mi trápne aj za ňu. V pradávnej minulosti to bývali aj tri bodky, ktoré sú vrcholom tohto literárneho omylu. Tajne som však dúfala, že do 19. storočia sa pri písaní textov pre Cenu Fantázie nebudeme vracať. 
Neskôr sa to ešte zhoršilo, lebo sa ukázalo, že každá postava má iba iniciálu! Okrem šedej eminencie menom Šéf. Aúú! 
Ale späť k veci a rovno na koniec, lebo nemám čas. Je deň pred uzávierkou hlasovania, a mňa čakajú ešte tri poviedky.
Buddy movie klišé o dvoch ppč vtipných policajtoch riešiacich ohavné zločiny sériového vraha pokračovalo plynule ďalej. Identita kriminálnika bola jasná v momente, keď o ňom padla prvá zmienka, a keď prišla záverečná vysvetľovačka, skoro som sa hanbila aj za autorku. Posledný dejový zvrat a druhá vysvetľovačka napravili reputáciu poviedky len čiastočne. Vyvrátila som oči, vzdychla a skonštatovala "no dobre". Toto môj favorit rozhodne nebude, a je otázne ako dlho sa mi udrží v pamäti len vďaka ustavične hláškujúcim napodobeninám Dempseyho a Makepeacovej (tí sú tam tiež spomenutí, pretože časť hláškovania obsahuje popkultúrne odkazy), ktorí sa volajú L. a R. (žeby Left a Right?). Napísané je to slušne, o tom potom, barátom, ale není to málo, Antone Pavloviči?
Ozaj, a kde bol ten prvok fantastiky? Jáj, aha, ono to mal byť horor. Lebo odrezané končatiny and whatnot.
No dobre.


Vždy sa cítim tak nejako spokojnejšie, ak sa medzi finálovými poviedkami vyskytne jedna vyslovene humoristická. Doteraz myslím ani jedna nevyhrala, pretože ich valcujú hard scifíčka či psychologické fantasy, ale sú príjemným osviežením. 
Jedna salámová je sociálna satira ako krížikom vyšitá. Od začiatku je jasné, že sci-fi kulisy inšpiroval pandemický lockdown, vývoj deja si postupne berie na mušku hoaxy, polarizáciu spoločnosti, antisystémové správanie až po, nazvime to "diktatúru proletariátu". A najviac zo všetkého to pripomína slávny film Idiocracy. Ale v dobrom, veď ten film trafil toľko klincov po hlavičke, až je čudné, že mu bolo dovolené vzniknúť. Holt, v roku 2006 bolo politickej korektnosti v porovnaní s dneškom smiešne málo.
No, ilúzia satirického podobenstva nebola celkom dokonalá, lebo ako klasickému hnidopichovi mi v hlave blikali malé červené majáčiky, že tuto mi toto nedáva celkom zmysel, a tamto zase nejako preskočilo témy a akú má hento s týmto súvislosť? Iste, na plochu poviedky sa priveľa vysvetľovania nezmestí (a ak si mám vybrať, tak radšej nejaké diery než dve strany nezáživných kecov, ďakujem), ale predsa... Na viac sa môj vekom a materstvom degenerovaný mozog nezmohol, ale čoraz intenzívnejšie som cítila, že je to síce fajn, lenže príslovečný vau efekt sa zase nekoná. 
Zostávajú ešte dve poviedky.


Totálne ženská poviedka, ale totálne! Cítim to vo vode, v zemi... pardón, v obsahu aj štýle, pointe aj zakončení.
Tri archetypálne čarodejnice; stará, mladá a blbá (bez urážky), tu bojujú proti sile zla, ktorej zdroj však najprv musia odhaliť. A potom, keďže to kolosálne pokafrú, nájsť nečakaného spojenca. A medzitým ešte zistiť, že tá blbá vlastne nie je až taká blbá, len si musí viac veriť. Terry Pratchett approves.
Hanka, Evka a Ajka sú mená ako z rozprávkovej knižky, veková kategória 9+. Spočiatku som sa tak aj cítila. Atmosféra, scény aj dialógy sú idealizované, ružové, celé je to jedným slovom ňuňu. Hoci hrozba je desivá a nechýba napätie, čitateľ si je istý, že sa nakoniec všetko na dobré obráti. Lebo postavy príliš nerozmýšľajú, len plnia napísaný scenár, aby mohli urobiť zopár kiksov, z ktorých ich autorka napokon vyseká. Paneláková idylka môže pokračovať.
Kde sú tie časy, keď z poviedky Zusky Stožickej Labute neplačú behal mráz po chrbte. 

Ale nebolo to zlé. Pretože napriek mojim výhradám to bolo predovšetkým milé. Abundantne milé. 

Najviac zo všetkého ma vlastne znechutil očividný fakt, že autorka je natoľko poznačená súčasnými jazykovými neduhmi, že v dvoch prípadoch, kde použila príslovku von a vonku, urobila to presne naopak. Stačilo by ich vymeniť a boli by správne: "vybehla Eva vonku" a "už je skoro von". 
No a na záver moje "milované"... "prepáč, že sme TU vleteli". Za toto tu by som previnilcov fackala a skandovala pri tom: "Sem!" plesk sprava, "Sem!" a plesk zľava, a ešte zopárkrát. A pridala by som aj za to vonku. Plesk!
Ľudia, prečo toto robíte? V súťažnej poviedke? Prečo?!? Tak sa to sakra naučte naspamäť, ak to nerozoznáte sami od seba. Ste autori!



Netradičné umiestnenie deja do Afriky vo mne žiadne veľké vášne nevzbudilo, ale bolo to "iné". Téma premieňania ľudí na zvieratá zaujala trochu viac. 
Od začiatku bolo cítiť, že Richardov štýl písania je zrelší, než u jeho ženských konkurentiek. Taký seriózny, smrteľne vážny... no isteže je seriózny, keď tam nie je ani zrnko srandy. Tak ako poviedka Beáty Takáčovej bola typicky ženská, táto je typicky mužská. 
Jej kvality sú v solídnom remesle, miešaní viacerých subžánrov i pútavom spracovaní. Ale pokiaľ ide o zásah bleskom, zase kde nič, tu nič.

Na druhú stranu, ako niekto poznamenal v komentároch na Facebooku, ten úvod s kuriérom bol čistý výstrel do prázdna a alternatívna história Slovenska bola nadbytočná a pridaná nasilu. Súhlasím.

{}{}{}{}{}{}{}

Rozhodovanie napokon nebolo ľahké, zato muselo byť rýchle. Problém bol, že ani jedna poviedka ma neohúrila, nedojala či nevyvolala iný druh intenzívnej emocionálnej odozvy. Tak som to dala tej podľa mňa remeselne najlepšej. 

1. Hic sunt leones
2. O čom sa nehovorí
3. Hitlerova cena mieru
4. Jedna salámová
5. Zberateľ

S odstupom času vidím všeličo inak, ale zostáva mi len sa poučiť a nabudúce si nechať na premýšľanie o poviedkach viac dní.
Po desiatich dňoch od hlasovania totiž pochybujem o všetkom. Možno som mala hodiť svoj hlas predsa len Takáčovej. 
Nebol to pre mňa dobrý ročník, nenašla som svojho favorita, ťažko som hľadala slová a ešte ťažšie sebaistotu. Momentálne ani neviem, či zverejniť tento článok. 
Vyhlasovanie víťazov je už zajtra, 11.11. na Rádiu Devín. Buď ho dám von zajtra ráno alebo vôbec.

(napokon to stíham ešte 10.11. v noci)

30 októbra 2020

Finálové poviedky Ceny Fantázie 2020

O finálových poviedkach Ceny Fantázie píšem od roku 2007, odvtedy som vynechala iba jeden jediný ročník, ten minulý. Čo ma bude navždy mrzieť. Dnes je to teda trinástykrát, ak správne rátam.

A hoci tento rok mám toho "na hlave" ešte viac (kam sa hrabe práve ukončený vodičák, tehotenstvo a jedno dieťa v roku 2019 na dve deti a pandémiu dnes?!), tak som si povedala, že v rámci zachovania príčetnosti a hľadania ostrovčekov pozitívnej deviácie (ostrovčeky sa nájdu, problém je čas a priestor), sa tento rok musím aspoň pokúsiť tie poviedky prečítať a napísať článok. Tento článok :-)


Už v statuse na Facebooku som vyjadrila pozitívny šok z obsadenia finálových priečok prevažne ženami. Uznajte, aby v každej žánrovej súťaži v rámci CF rodiny, plus aj v tej hlavnej, boli z piatich finalistov minimálne tri ženy, to je úkaz dosiaľ nevídaný. Bývali aj ročníky, kde by ženu pochodňou pohľadal, a teraz, ľaľa ho, papľuhu, žien vo finále viac než v populácii! 
Tak aby že nám dobre bolo, držím palce a prajem všetkým veľa šťastia.

FYI: Najviac textu bude ako obvykle venovaného poviedkam, ktoré sa mi nepáčili. Stará Riddick si už dlho nezabičovala, tak sa nečudujte. Potrebujem sa vyventilovať, doprajte mi to. Snáď sa vám bude čítať ľahšie ako mne tie poviedky. 

Poznámka na okraj: omylom som pri čítaní prehodila abecedné poradie, tak uvediem poviedky ako som ich čítala.




Celkom chápem, prečo táto poviedka zapôsobila, tiež uznávam, že je dobre napísaná. No na môj vkus (už) nie je ničím objavná ani výnimočná.
Zobrazuje "len" imaginárne želanie mnohých z nás, ako nezodpovedným hulvátom sociálnych sietí dopriať ich vlastnú medicínu. Je to zaujímavá predstava, no... to je asi tak všetko.
Zážitok holokaustu je opísaný mimoriadne živo aj realisticky. Viem o týchto veciach o trochu viac než je priemer medzi obyvateľstvom, tak to dokážem oceniť. Avšak vo výsledku je to skôr naliehavé morálne podobenstvo než sci-fi. 
Čo takisto neuberá poviedke na kvalite, len ja som po jej prečítaní hneď vedela, že ak to nebude z núdze cnosť, mojím favoritom sa nestane.



Jáj, toto bola poviedka podľa môjho gusta. Taká... svieža! Bláznivý humor a satira? Fajka (akože "check") Skvelé prirovnania, fajnová ľahkosť štýlu? Fajka. Stotožnenie sa s postavou? Fajka! 
Akože keby existoval svet, o akom autorka píše a ja by som sa narodila ako chlap, bola by som Urban Baránik, aj s jeho magickými schopnosťami čerpajúcimi energiu z vulgarizmov. 
Dopiče! (u mojej sestry na okne práve nečakane rozkvitol kaktus) Síce len druhá poviedka v poradí, ale bude musieť mať brutálnu konkurenciu, aby som zažila väčšie nadšenie a viac zábavy ako tu.



S touto poviedkou bol problém od začiatku. Hoci sa každý rok snažím čítať poctivo podľa abecedy (nemá to racionálny základ, len tradícia - tento rok sa vlúdila chybička a Radošovskú som čítala ako druhú. takže je po tradícii, haha!)... ale späť k téme... Margita Besná bola taká nezáživná, že ma na niekoľko dní zablokovala. Až tak, že som sa 27. októbra rozhodla ju radšej preskočiť a prejsť na nasledujúcu, inak by som nestihla hlasovanie. To som tiež ešte nikdy neurobila.

Druhý pokus:
- všetky fantasy detaily sú ešte stále (a naďalej) nudné
- hromada bestsellerov je asi o tom istom, ale sú inak napísané. prečo sa pri čítaní takýchto fantasy cítim trápne? bleskobeštie, elektrotieň... 
- šmarjá, aj v niektorom nedávnom ročníku bolo niečo mytologické, vtedy s príchuťou Južnej Ameriky, tiež sa to príšerne čítalo a príšerne ma to nebavilo. nakoniec to tuším skončilo druhé, nechápala som prečo. asi mám alergiu na fiktívnu fantasy mytológiu.
- moje tušenie, že toto bude dĺĺĺhá pesnička, sa odstavec za odstavcom nepríjemne napĺňa a začínam preskakovať (potme s dvoma filtrami na mobile nevidím posuvník a neviem, kde som)
- už ho vidím! som iba v strede! kašlem na to, idem spať.

Som tvrdohlavá, vrátila som sa k nej. Ale bolo to trápenie. Vysvetľovačky, pochod, mytológia, ďalšie vysvetľovačky, nuda. Blesky, tresky, plesky, niečo, čo mal byť dejový zvrat. Oukej, dievča malo byť obetované, no a? Jasné, že to prežila, je to hrdinka. 
Som otrávená (a nevyspatá), už dávno preskakujem odstavce, posuvník sa strašne pomaly hýbe smerom dolu. Hrdinka s typicky nemožným menom presne v tradícii young adult vie čo má robiť a vlastnou krvou zachráni svet. Ešte je tam nejaký chlapec, ale neviem kde sa vzal, lebo sa mi nechcelo ho v tom dlhom texte hľadať. Sral to pes, už nevládzem. 
Medailón autorky je presne taký, ako jej poviedka: lyrický, romantický, intelektuálsky a samožerský (bez urážky). Chýbajú mi slová. Dúfam, že táto poviedka nevyhrá. Vycicala ma.



alternatívny názov
Letná blondínka a nenaplnené prísľuby*

Zaujalo ihneď, atmosféra sugestívna, človek tie scény vidí ako vo filme, horúčava a ticho letného popoludnia. 
Napätie úvodu však rýchlo uvädá ako kvety v tej rajskej záhrade. Potom je tam náznak psychologických problémov hrdinky a školy... a vo chvíli, keď som už strácam záujem, pretože sa zdá, že to smeruje odnikiaľ nikam, poviedka zrazu uhne ako vlak na vedľajšiu koľaj a zrýchli. Cestujúci trocha zneistie, ale ešte nestráca nádej, pozerá z okna čo bude, príroda je pekná, lyriky až na zadusenie. Ale čo z toho, keď je okolie stále viac spustnuté, a keď vlak zastaví na konečnej, zistíte, že ste v prdeli. 
Koľaje hrdzavé a zarastené, široko ďaleko nič a nájsť autobus naspäť bude fuška. Je to lepšie, než keby rušeň začal horieť, ale aj tak nič moc.

Takto by som ja lyricky a metaforicky opísala svoj zážitok. Troma písmenami by to mohlo byť aj WTF? Troma slovami: najvzrušujúcejší bol začiatok. To ostatné akoby som už niekedy niekde čítala alebo videla, neviem. V iných podobách, s rovnakou príchuťou. Meh.

Ozaj, názov poviedky je z istého špecifického štýlu, to vymenovanie podstatných mien... bohužiaľ sem sa nehodí. Po prečítaní je len suchým zoznamom, ktorý chcel nalákať, ale je... hluchý. 
Kam sa hrabe na Rozum, cit, niekoľko kúziel, husle & Viola (rok 2008), čo bol názov ešte horší, zato poviedka bola fenomenálna. 

*Letná blondínka je odkaz na názov komiksovej zbierky Adriana Tomineho, ktorej obálka má v sebe viac príbehu než celá konkrétna kapitola i kniha (o ktorej nevravím, že je zlá, iba ten obrázok kráčajúcich nôh je proste úžasný). 



Hmm, virtuálna realita tvorená a poháňaná jediným mozgom, to by asi stálo za to, čo sa v poviedke píše. V konečnom dôsledku by to bolo lacnejšie než banda programátorov s tučnými platmi. 

Škandinávska scenéria a kvázi vtipný úvod ma spočiatku nechytili, ale táto poviedka postupne rástla ako plynula. 
Pri násilnom zvrate som síce očakávala, že vinník bude v kontexte svojho činu druhý deň odhalený a potrestaný, ale ono sa to vlastne ešte po ukončení opísaného deja mohlo stať.

Pri týchto myšlienkových pochodoch som si uvedomila, že tento text ma zaujal nad rámec seba samého, keď ma zlákal uvažovať nad tým, čo a ako sa dialo či bude diať za hranicami poviedky v jej vlastnom univerze. A to sa v tomto ročníku podarilo už len Urbanovi Baránikovi. 

Tým pádom je jasné, kto obsadil prvé dve miesta môjho osobného rebríčka i tie ďalšie:

1. Prvý podivný prípad Urbana Baránika
2. Tvorca svetov
3. Na vlastnej koži
4. Leto, bazén a pílka na železo
5. Margita Besná

Urban bol jednoducho pecka. Invenčný, zábavný, satirický. Miláčik! Moja duša plesá aj pri spomienke naňho. Túžim si ho prečítať znova. Kúpila by som si z jeho sveta knihu, ak by ju autorka napísala.

To je on, môjho srdca šampiňón! 
Je vymaľované, môžem ísť hlasovať.


A vy ak máte záujem, môžete komentovať. Tu alebo aj na Facebooku. 

14 apríla 2019

14. 4. 2019


Dnes je zaujímavý deň. Moja fenka Esja oslavuje 13. narodeniny, tento blog má dnes presne 10 rokov, a veľká časť prvého sveta sa teší na dlho očakávanú ôsmu sezónu seriálu Hra o tróny.

19 októbra 2018

Finálové poviedky Ceny Fantázie 2018



Tento rok som sa (zase?) trochu pozabudla, takže zverejňujem svoj článok o finálových poviedkach Ceny Fantázie na poslednú chvíľu pred koncom hlasovania.

Ako matka už nemám ani čas venovať sa celé hodiny jeho písaniu, opravám a redakcii. Snažila som sa všetky poznámky napísať hneď počas čítania a po ňom. Na tú zvyšnú omáčku sa už čas proste našiel :-)


15 augusta 2018

Bernard Minier: Mráz


Ako sa to často stáva, aj sporadicky píšucu blogerku nakoniec privedie k napísaniu recenzie nie úžasná kniha, ale tá, ktorá ju vytočí ;-)


31 mája 2018

Pod horou - obsahový rozbor ľudovej piesne



Aké príbehy skrývajú slovenské ľudovky?




Mám malú dcérku a spievam jej ľudové piesne. Teda zopár piesní, doteraz konkrétne tri.
Kvôli rozšíreniu repertoáru som hľadala na internete texty, ku ktorým si z detstva pamätám melódiu, takže budem schopná ich zaspievať.

Na uspávanie to funguje ako mágia. Niektoré sú o vydaji, verbovaní na vojnu, iné sú len zábavné absurdné historky, napr. o dievčine, ktorá síce nevie variť (nevedela milá chleba piecť), zato vie dobre behať (dohonila kuru na moste).

No a pri tejto repetitívnej činnosti sa občas stane, že aj živočíšny druh "žena na materskej" sa zamyslí, div sa svete!
A tak sa mi v istej chvíli odkryl význam jednej obyčajnej detskej pesničky, ktorý sa dá vyčítať medzi riadkami.

"Pod horou, pod horou čierne psíča breše,
susedovie Mara nerada sa češe.
Nerada sa češe, nerada umýva,
ten Paľo Paľovie rád sa za ňou díva.
Poďže sem, poďže sem, nech ťa ja učešem,
takým hrebienčekom, čo koníčky češem.
Čo koníčky češem, kravičky umývam,
takú ťa ja, Mara, na svadbu pozývam."

To máme ale zaujímavú love story! Už len zbežná analýza (do ničoho hlbšieho sa púšťať nebudem) odhalí, že tu máme dievča, ktoré má istý spoločenský problém, vyplývajúci pravdepodobne z ľahkého mentálneho postihnutia. Nie je celkom košer, že sa hepa na vydaj nechce učesať ani umyť.

Mara je strapatá a špinavá, vo výsledku z hľadiska jej rodiny i dediny absolútne nevydajná. Tam nie je všetko s kostolným riadom, to vidí aj slepý.
Napriek tomu sa zdá, že predsa len má čosi do seba, lebo Paľo od susedov o nej sníva. Čo na nej vidí, sa asi nedozvieme, no môžeme si domyslieť.

Paľo sa jej dvorí aktom veľmi intímnym - chcel by jej byť blízko, učesať jej bujnú hrivu, možno aj odhaliť pôvabnú tvár. Pieseň síce vypovedá o tom, že Mara je trošičku mešuge, ale nehovorí nič o jej vzhľade.

Ďalej sa z obsahu dozvedáme, že Paľova rodina vlastní kone i dobytok (ak by bol iba paholkom, nedostal by v piesni meno). Pochádza teda z dobre situovaných pomerov. Navyše, označenie Paľo Paľovie (otec je tiež Paľo) je jasným dokladom, že ide o prvorodeného syna, ergo dediča majetku!

Záverečný verš "takú ťa ja, Mara, na svadbu pozývam" evokuje hneď dva významy. Po prvé, keď bude Mara učesaná, bude jej stav vyhovujúci, aby sa s ňou Paľo nehanbil postaviť pred oltár (niekto z rodiny jej snáď strčí hlavu do vedra s vodou, aby bola očista dokonaná); po druhé, že Paľo Maru akceptuje, takú aká je, i keď možno nemá všetkých doma.
On sám vie, že Mara nemusí byť žiadny lumen, aby mu bola vernou a tichou manželkou, ktorá mu povije tucet detí.

Takže ak má Mara aspoň trochu Boha pri sebe a jej rodina zdravý rozum, bude odpoveď na Paľovu ponuku sobáša jednoznačná.
Maru treba vydať, a to hneď!
Veď čo keby si to Paľo, nedajbože, rozmyslel?


30 januára 2018

Jung Chang: Divoké labutě




Audiokniha s podtitulom Tři dcery Číny rozpráva príbeh troch generácií čínskych žien, rozprestretý bezmála po celom 20. storočí.


15 januára 2018

Stephen King: Konec hlídky


Na tretieho Billa Hodgesa som sa dlho tešila, lebo koncová udička (cliffhanger ak chcete) druhej časti, že pán Mercedes Brady Hartsfield je pri zmysloch a navyše získal schopnosť telekinézy, znela veľmi lákavo.


30 decembra 2017

Peter Robinson: Piece of my Heart



K Peterovi Robinsonovi a jeho kriminálke som sa dostala jednoducho preto, že bola vydaná ako flipback. Flipbacky sú malé knižočky, ktoré sa listujú vertikálne a dajú sa čítať jednou rukou. A keďže som švihnutá zberateľka rôznych vecí, prečo by to nemohla byť aj zvláštna forma kníh.


07 novembra 2017

Jasper Fforde: Shades of Grey


Nenechajte sa zmýliť, nejde o Fifty Shades of Grey. Sú to "len" Shades of Grey, pričom aj tu je názov dvojznačný, lebo v kontexte románu je dôležitá aj sivá farba, dôležité sú odtiene farieb ako také a zároveň sa jedna z hlavných postáv volá Jane Grey.