Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau

Boli ste už na mieste, kde zomrelo milión ľudí?
Koľko to vlastne je, milión?
Kto boli tí ľudia?
Ako zomreli?
A ako žili?...


Dá sa to vôbec predstaviť?
To nie sú len dve Bratislavy alebo pätina Slovenska.
Je to milión JA.
Milión osobností, ktoré presne tak ako JA a TY a VY, mali vlastný rozum, city, schopnosti aj rodiny. S tým rozdielom, že im to postupne všetko vzali a postavili ich na nižšiu úroveň ako zvieratá. Správny nacista sa aj k svojmu psovi správal lepšie než k židovi či Poliakovi...

Všetci ľudia sú si rovní minimálne v jednej veci - každý z nás si musí prežiť každú sekundu svojho života. Bez pardónu, bez rýchleho pretáčania vpred alebo šance na zmenu minulosti. Na napravenie chyby, emigráciu, včasný útek pred katastrofou... To je na živote niekedy to najhoršie. Ak sa nočné mory menia na skutočnosť, pred ktorou už niet úniku.

Hneď na začiatku si pripomeňme, že v koncentračných táboroch nekončili výhradne židia.
Aj v tábore Auschwitz-Birkenau ich bolo najviac (90%), ale neboli sami. Prvými obyvateľmi i stavbármi boli sovietski vojnoví zajatci, potom poľskí politickí väzni, pomaly ale isto sa pridávali Cigáni, Slovania, homosexuáli a iné "podvratné živly"... aj s rodinami.
Obrovské počty ľudí sa "strácali" už počas transportov, potom ako na bežiacom páse umierali na celú škálu príčin, od guľky v hlave cez totálne vyčerpanie až po týfus. Lenže keď si raz režim nájde lacnú pracovnú silu, navyše v čase vojny, ťažko sa jej bude vzdávať. Stavy bolo nutné neustále dopĺňať, a tak sa vražedná mašinéria rozbehla naplno...

Oświećim/Auschwitz, Brzezinka/Birkenau, Monowice/Monowitz
Keď v 1939-om Tretia ríša obsadila Poľsko, všetky lokálne názvy ponemčila. A tak sa z Oświećimu stal Auschwitz a z Brzezinky Birkenau. Dnes by som povedala, že chvalabohu. Vzhľadom na to, čo malo nasledovať.
Verím, že nielen historické súvislosti stoja za faktom, že pre túto oblasť koncentračných táborov sa zaužívali vojnové/nemecké názvy.  Sprievodcovia, dokumentárne filmy aj príručky sa držia označenia Auschwitz-Birkenau. To už dávno nie je aktuálne, a vytvára tak drobnú, no podstatnú odlišnosť od skutočného mesta Osvienčim, ležiaceho naokolo a vedľa táborov. Najmä bezprostredne po skončení vojny asi nebolo príjemné byť spájaný s nacistickým terorom. Biľag vojny aj tak pretrval po celé generácie, veď meno Auschwitz má vo svete podobne silný cveng ako Hirošima a Nagasaki.

Po nasávaní atmosféry čias dávno minulých vás možno prekvapí, že Osvienčim je bežné ospalé mestečko, aké sú v tejto časti krajiny hádam všetky - plné reklám na okná, podlahy a nábytok, s pomiešanou architektúrou a tuctovou nákupnou galériou. Nevyzerá dotknuté cestovným ruchom. Cudzinci sa po absolvovaní niekoľkohodinovej prehliadky unavení natlačia do autobusov a zase odfrčia. My sme si v tom nákupnom centre skočili na neskorý obed, ale turistu sme nestretli ani jediného.

Štátne múzeum Auschwitz-Birkenau v Osvienčime
V európskom povedomí sa spomienky na druhú svetovú vojnu, ako aj pietne uctievanie jej obetí zachováva dlho. U nových generácií jej odkaz už asi bledne, no ja som doma od mala počúvala, že Osvienčim je miesto, kam by sa každý človek mal pozrieť. Aby hrôzy fašistickej diktatúry videl nielen v televízii, ale tak akosi si ich sprítomnil naživo. Lebo osvienčimské plynové komory a pece by mali navždy zostať mementom najpremyslenejšej masovej genocídy v dejinách.

Poradím vám - choďte do Osvienčimu vlastným autom (zájazdy z Krakova sú zbytočne predražené), kúpte si v búdičke od úžasnej pani predavačky oficiálneho slovenského sprievodcu z papiera za 5 zlotých a vykašlite sa na rôznojazyčných živých sprievodcov s ich vysielačkami a slúchadlami. Je to skvelý spôsob ako povodiť po objekte turistov, ale totálne vám to zničí sústredenie aj atmosféru miesta. Sprievodca zďaleka neprejde všetky baraky (preto sme obišli ten venovaný Čechom a Slovákom a vlastne všetky národné expozície!), každú chvíľu sa zrážate s inými skupinami v preplnených chodbách a neustále počujete v slúchadlách, že časť tej vašej je už dávno vonku a čaká na posledných oneskorencov. Preto radšej choďte len s príručkou v ruke a vlastným tempom. Informácií je všade naokolo dosť, tých pár pikošiek navyše oželiete. (UPDATE: o rok neskôr sme šli bez sprievodcu, vstup bol úplne zdarma a prechodili sme toho oveľa viac)
Ak sa bude dať, pozrite si dokument. Premietajú ho vraj 3x denne pred oficiálnymi prehliadkami, no nepodarilo sa mi ho vidieť. Predpokladám, že je to trochu skrátená verzia DVD The Liberation of Auschwitz, ktorú dostanete v búdičke za 50 zlotých.
Pár kilometrov od relatívne malého Auschwitz I sa nachádza uprostred polí a na kraji lesa Auschwitz II - Birkenau. Obrovská pláň zaberajúca vraj 30-násobok plochy hlavného tábora. Pokým Auschwitz I vzbudzuje hrôzu, široký otvorený priestor Birkenau prináša smútok. Hlasy sa strácajú v diaľke, iba studený vietor šumí v tráve. Naozaj to treba zažiť.

Auschwitz II - Birkenau, časť tábora a skelety komínov

Ticho
Práve pece boli najsilnejšou súčasťou folklóru o návštevách Osvienčimu a ľuďoch, ktorí pri ich zhliadnutí skoro upadali do mdlôb.
Videla som ich zrekonštruované v Krematóriu I. No či to bolo turistickým preľudnením, tempom prehliadky alebo emocionálnou okýptenosťou, tie sľubované vášnivé poryvy duše sa na tvári miesta nedostavili...

Chodíte po tábore, ktorý bol pred sedemdesiatimi rokmi svedkom nevídaných hrôz, stojíte vedľa plota, v ktorom kolovali tisícky voltov a nad vami sa týči komín, ktorým vyleteli nespočetné duše utýraných.
A strašne chcete niečo cítiť. Niečo reálne, silné, dych minulosti, atmosféru udalostí.
Lenže ona tam už nie je. Odvial ju ten istý milosrdný vietor, ktorý odvial popol neviniatok. Milióny návštevníkov ju zadupali hlboko pod zem, obchytali každú stenu, reštaurátori na každý kus pôvodného dreva naniesli ochranný náter a skutočne autentické predmety sú za sklom. Vzdialené, separované, odtrhnuté od vlastných súvislostí, od súvisiacich vlastníkov.
Možno je to z našej strany mentálna sebaobrana, zámerná nedôvera v toľké zverstvá, pre človeka typický sebaklamný mechanizmus "to nemôže byť pravda". Alebo odkladanie si vnemov na neskoršie intímne precítenie, možno časová priepasť či ničivý vplyv blahobytného života...

Ako ten kufor Jindřicha Veselého z Brna. Už je to len prázdny kufor. Kde je koniec chlapcovi či mužovi, ktorý ho držal v ruke, než ho musel naposledy odložiť?
Dnes je to iba kufor.

A v Auschwitzi zostalo len ticho.

Práve to ticho akoby reprezentovalo všetkú stratenú atmosféru. Chvíľami je takmer surreálne. Keď sa doňho ponoríte a okolité zvuky sú tlmené a jediné, čo vás vyvádza z kontextu, je absurdita scény, keď v tom nadpozemskom kľude sledujete členov skupiny, ktorí pózujú a nechávajú sa partnermi fotografovať pred ostnatým drôtom a značkou Halt! Stoj! umiestnenou na začiatku územia nikoho, čiže odstreľovačov.
Tí istí ľudia sa v Birkenau fotia na koľajniciach s hlavnou budovou v pozadí, pred nákladným vagónom, ktorý vozil väzňov, fotia sa vedľa priční v barakoch a pri kachliach, ktoré ich kedysi vyhrievali... nevynechajú ani zrúcaniny krematórií a keby mohli, snáď by sa naštylizovali aj na nakladací vozík pri kremačnej peci.
Zdá sa mi to perverzné.
Pomýlené.

Odfoť ma na koľajniciach!

Odfoť ma všade!

Väzenská pričňa v Birkenau - originál alebo podpis turistu?

Súkromný Boh pani Hössovej
Niekedy sa neviem rozhodnúť, či je smutnejšia tragédia samotná alebo neschopnosť ľudských divákov pochopiť ju bez osobnej skúsenosti.
Lebo darmo si budeme navrávať - nikto z nás si nedokáže niečo také predstaviť. Komparzista hrajúci bitého žida vo vojnovom filme sa možno tomu pocitu priblíži. Ale po klapke si opráši kolená a usrkne teplého čaju. Nie, nemáme kapacitu na pochopenie toľkého množstva utrpenia. Bodaj by sme ju nikdy nepotrebovali, ani naši blízki.
A keď tak prechádzame baraky s celami smrti, na stene jednej z nich sa ukážu pod plexisklom zachované kresby Panny Márie s jezuliatkom a ukrižovaného Krista, vyryté do omietky.
Ach, bláznova ilúzia. Človek si len trpko vzdychne nad sebautešujúcou naivitou autora. V tom momente si totiž uvedomí, že Boh na tomto mieste nikdy nebol.
Môžete tu zacítiť hmlistú prítomnosť všeličoho, len Boha nie.

Jediný, komu On venoval pozornosť, bola pani Hössová, manželka prvého veliteľa tábora. Vraj bola v rodinnom dome na dohľad od plota i komína krematória nesmierne spokojná a šťastná. Spomínala na tie 3 roky strávené v Auschwitzi ako na zlaté časy, a dokonca tu manželovi porodila dieťa. Ak teda Boh navštívil Auschwitz, iba ak na súkromnej audiencii u pani Hössovej. Cez kvietkované záclonky a urastené stromy možno dym stúpajúci z komína ani nezahliadol...

Život a smrť v táboroch Auschwitz a Birkenau

Zachránené deti ukazujú tetovanie

Čo sa dialo v koncentrákoch počas druhej svetovej vojny, vieme všetci. Každý z nás videl o tom minimálne jeden dokumentárny film (ak nie, hanbiť sa do kúta a doháňať zameškané!), no obrázky časom vyblednú a najmä ich surová pravda sa ľahko zanáša vplyvom filmových spracovaní, ktoré sú síce drsné, ale realitu vždy trochu prikrášľujú a najmä - spracúvajú sa iba príbehy s "dobrým" koncom.
Aj fotky, ktoré sa ľuďom zafixujú v mysli a vytisnú čísla, môžu zavádzať. Hŕstka zachránených detí, vyhladovaní väzni stojaci na vlastných nohách, to sú ilustrácie tragédie, no i nádeje...

V skutočnosti šanca na prežitie čakala iba tých, ktorí sa do táborov smrti dostali niekoľko mesiacov pred ich oslobodením (zachránené ženy ich tam strávili päť). Keby ste začali študovať časové rozpätie medzi prijatím väzňov a ich smrťou, asi by ste sa dostali k priemernej životnosti 1-2 mesiace, u tých najodolnejších možno pol roka.
A to nepočítajme tú časť, ktorá po selekcii nakráčala rovno do plynových komôr. Podľa veliteľa Rudolfa Hössa to boli tri štvrtiny deportovaných (tých, čo prežili cestu).
A takmer všetky deti.
Neskôr sa staršie deti používali na prácu, pričom podliehali presne rovnakému režimu ako dospelí, ale drvivá väčšina z nich zomierala hneď po príchode do tábora. Takisto starí, hendikepovaní a tehotné ženy.

S nemeckou dôkladnosťou
Treba však uznať, že to mali premyslené geniálne. Segregácia, vyvražďovanie odporcov aj pogromy na židov boli v histórii vždy nejako organizované - ale až hitlerovské Nemecko ich doviedlo k absolútnej virtuozite. A päť rokov im to všetci žrali! Informácie o realite koncentrákov boli rozporuplnejšie než poloha továrne v Peenemünde. Veď kto by bez dôkazov uveril, že je niečo také možné?
Videla som kedysi dokument, ako americkí vojaci vodili do koncentračného tábora nemeckých obyvateľov vedľajšej obce, aby videli, čo sa dialo v ich blízkosti. Všetci plakali a dostávali nervové šoky z pohľadu na hromady vyhladovaných mŕtvol, svorne tvrdili, že o ničom nevedeli. Aj keď komín z krematória denne chŕlil popol a dym...
Nacisti boli v tomto fakt úžasní.
Už len to krokové zavádzanie najprv diskriminácie, potom obmedzovania až po represálie, ktoré vyvrcholili prevážaním tisícov židov do lágrov a ich systematické zabíjanie. Vychádzalo im to perfektne a 6 miliónov ľudí z celej Európy šlo ako na porážku.
Báchorky okolo osídľovania Východu, označovania kufrov, pre ktoré si potom prídu, kúpania a strihania boli fascinujúcou súčasťou rafinovaného podvodu a ukážkou skvelej nacistickej propagandy. Za krátky čas spravili z niekoľkých národov nechutný hmyz, a tak ako hmyz ich napokon aj kynožili - pomocou pesticídu.

Zyklon B bol pôvodne určený na dezinfekciu a dezinsekciu, až kým niekomu nenapadlo skúsiť ho na ľuďoch. Veď čo, máme ich dosť! Testy priniesli "zaujímavé" výsledky a granule nasýtené kyanovodíkom sa stali v Osvienčime hitom.
V priebehu dvadsiatich minút Zyklon B v správnom množstve dokázal skoliť ľubovoľný počet obetí. Ďalšie geniálne riešenie nadväzovalo - sonderkomandá zložené z väzňov sa postarali o najšpinavšiu prácu. Vynášanie nahých mŕtvol z podzemnej komory k peciam, trhanie zlatých zubov, spaľovanie alebo pochovávanie do masových hrobov, a tak ďalej.

Sonderkommando Birkenau
Čiže zvláštna, špeciálna jednotka. Veru špeciálna, lebo mala na starosti najbrutálnejšie, nepredstaviteľne hororové činnosti. Narábanie s mŕtvolami, ich mrzačenie, zakopávanie, vykopávanie, pálenie.
Tieto skupiny väzňov sa vyberali z tých fyzicky najmocnejších, boli ubytovaní separátne, nemohli sa stýkať s ostatnými. Nacisti im poskytli o niečo lepšie zaobchádzanie a sľubovali slobodu. Vždy po nejakom čase ich bolo treba obmieňať.  Časť sonderkommanda poslali "na slobodu", v skutočnosti šli len do Auschwitzu, kde ich čakala smrť. Chybička sa vlúdila, keď sa ich telá vrátili do Birkenau na spopolnenie a bývalí kolegovia ich spoznali.
Slúži im ku cti, že sa vzbúrili a pokúšali sa bojovať aj s pomocou nakradnutého pušného prachu. Malé povstanie sa však nevydarilo a všetkých popravili.
Iní stihli za krematóriom zakopať do zeme dokumenty o zaobchádzaní s väzňami, ktoré sa našli a poslúžili ako významné svedectvo aj v norimberskom procese s vojnovými zločincami.

Neviem a nechcem si predstaviť mieru psychického poškodenia, akú vám nutne prinesie podvodné okrádanie a manipulácia s umučenými mŕtvolami vlastných ľudí... Po tom, čo viete, že celá vaša rodina je mŕtva, niektorých členov ste možno videli umierať... K tomu neustále ponižovanie, bitie, hrozba okamžitej smrti, duševné aj telesné týranie všetkého druhu.
Plus po fyzickej stránke vystavenie neuveriteľným hygienickým podmienkam a podvýžive. Slamníky v barakoch boli vlhké a plné hmyzu, oblečenie sa menilo raz za niekoľko mesiacov, väzni mali omrzliny, vši aj svrab, zažívacie problémy, trpeli týfom, hnačkami, dizentériou... A vykonanie telesnej potreby v nesprávny čas alebo na nesprávnom mieste sa trestalo smrťou.
Myslím, že aj prežitie niekoľkých mesiacov na takom mieste možno považovať za zázrak, i keď veľmi krutý. Zomrieť čo najskôr bolo asi milosrdnejšie.

Väzni boli zapriahnutí aj do ďalších prác, tvoriacich nechutné zákulisie nacistických rozprávok - do otvárania kufrov a triedenia ich obsahu. Zdá sa, že vojaci sa starali len o bezpečnostné hľadisko behu tábora, dohliadanie na disciplínu, a nešpinili si ruky ničím nedôstojným.

13-ročná Krystyna Trześniewska, prišla do Auschwitzu v decembri 1942.
Prežila 5 mesiacov.

Denný program tábora Auschwitz: nástup na apelplaci v trvaní 1-19 hodín bez ohľadu na počasie, práca rôzneho druhu, lekárske experimenty, mučenie, smrť. Nejaké jedlo, prípadne spánok.

Auschwitz, Blok 11
Strieľanie a splynovanie po čase omrzí, niekedy je príliš rýchle, a to kultúrne vyžitie vojakov nepodporí...

Nazdar Fritzi!
Kapelník táborového orchestra sa včera hodil na plot a náhradu sme zatiaľ nenašli. Bez neho tie špiny židovské hrajú ako ponocní, a je tu nuda...
Tak spojíme príjemné s užitočným a vyskúšame, ako rýchlo sa väzni udusia v uzavretej miestnosti, zomrú od hladu alebo vyčerpania. Napríklad sme im nakázali vymurovať v jednej cele maličké kumbálky 90x90 cm s dvierkami na zemi a vetracím otvorom 10x10 cm. Po celodennej robote v továrni si tam vlezú štyria väzni a budú spať ako v bavlnke. Postojačky. Len si musia dať pozor, aby si nevydýchali všetok kyslík alebo netrpeli klaustrofóbiou.
Klausovi by sa to nepáčilo, ha ha ha!
Kto z nich to prežije dlhšie ako týždeň, za odmenu môže ísť do Sonderkommanda. Minule si jeden šmejd v krematóriu strčil hlavu do pece. Kričal tak, že sa to nedalo počúvať a Hans ho musel okamžite odbachnúť. Nevďační židáci.
A čo je nové u vás?

Auschwitz, Blok 10 

Mengeleho deti

Keď to neboli choroby, vyčerpanie, hlad, udusenie, bičovanie, guľka alebo plyn, existovala ešte jedna nadmieru zaujímavá možnosť, ako v Osvienčime zísť zo sveta. Od mája 1943 mali väzni česť s "anjelom smrti" Mengelem. Aj zo skromného opisu jeho arzenálu schopností naskakujú po tele zimomriavky. Beštialita je slabé slovo a niektorí psychopati by len závideli. Fenolová injekcia do srdca bola určite to najlepšie, čo sa tam človeku mohlo stať. Teda ak ste ju dostali pred pitvou...
Preňho začali odkladať bokom trpaslíkov aj deti, hlavne dvojčatá. Tretej ríši sa rýchlo míňali bojaschopní muži, a nielen to. Ak chcel Adolf Hitler nastoliť globálnu nadvládu árijskej rasy, potreboval ju rýchlo rozmnožiť. Svedkovia však vravia, že Mengeleho pseudovedecké výmysly boli len šikovnou zásterkou pre ukájanie jeho sadistických chúťok.
Menej vynaliezavý, zato efektívnejší bol kolega Carl Clauberg. Ten vymyslel spôsob, ako bez operácie sterilizovať ženy lacno a rýchlo - stačí im do maternice vpichnúť kyselinu. Ako sa s tým ich telo vyrovná, nie je podstatné. Jeho metóda pokryje stovky žien denne - či zostanú neplodné alebo zomrú, výsledok je istý, rozmnožovanie sa nekoná.
Na mužoch to skúšal pomocou röntgenových lúčov, ale samozrejme sa nevyhýbal ani klasickej kastrácii.
Ach, po boku takých doktorov bolo radosť žiť!

Biznis je biznis
Nemci boli bohovsky efektívni po všetkých stránkach. Možno preto dnes robia také dobré autá.
Židia boli už predtým v krvavej histórii novovekej Európy populárnym terčom vraždenia nielen pre svoju kultúrnu odlišnosť a krivé nosy, ale aj... pre peniaze.
Veď jedným z účelov vojnového konfliktu je naštartovať ekonomiku, vyryžovať bubáky.  A spôsob, aký vynašla Ríša, je úplne najsamfasa!
Nielenže dokázali zužitkovať majetok židov, ktorý po sebe zanechali vo svojich domoch a bytoch (vrátane domov a bytov), oni do poslednej položky recyklovali aj obsah kufrov, ktoré si násilne vysťahovaní ľudia brali so sebou ako poslednú skromnú zbierku najnutnejších predmetov.
Potom recyklovali aj židov samotných.
Totálne zhodnotenie ľudského kapitálu!

nespočetné množstvá čohokoľvek

Všetká batožina sa po príchode do lágru otvárala a veci sa triedili. Šatstvo, okuliare, úžitkové predmety, hrnce, topánky, hrebene - čo si len vymyslíte - sa rozdelilo, uskladnilo a posielalo do Nemecka na opätovné použitie pre obyvateľstvo. Napokon, v čase tri-štyri roky trvajúcej vojny už trpel nedostatkom každý.
Mŕtvi židia boli ten najlepší spôsob, ako nadobudnúť "niečo za nič". Respektíve tony a tony niečoho za nič, len likvidáciu. Väzni tieto táborové sklady prezývali "Kanadou", čo bola metafora pre zem hojnosti.
Keď bol v zime 1944 koniec vojny a príchod Rusov otázkou času, dostali velitelia všetkých koncentračných táborov rozkaz zametať stopy. Napríklad otvárať masové hroby tých, čo zomreli pred postavením krematórií, či prekročili ich kapacitu, a spaľovať ich v peciach alebo hoci na voľnom priestranstve.
Ale aj iné stopy sa zametali - a tak v Birkenau zapálili "Kanadu" - zhorelo 30 po strechu naplnených barakov. To však neboli všetky, Rusi našli niekoľko ďalších, z ktorých sa zachovali artefakty vystavené v Múzeu Auschwitz. V jednom boli umelé končatiny a železné korzety, v ďalšom hromada zubných protéz...

Dôkladnosť nacistickej recyklácie zašla do takých podrobností, že nazmar nevyšli ani ľudské telá. Po prijatí do tábora sa všetkým strihali vlasy, tie sa delili podľa dĺžky a pohlavia, uskladňovali vo vreciach, aby mohli byť odoslané do Nemecka, kde sa z nich vyrábali textílie, ponožky pre armádu a dokonca teplé vložky do kabátov. Dlhé ženské vlasy sa cenili najviac.
O mydle z kostí sa v Auschwitzi nikto nezmienil, takže neviem.
Sonderkommandá po splynovaní obetí rozťahovali čeľuste, trhali zlaté zuby. Zlato sa oddeľovalo a tavilo. Bývali plodné dni, kedy vydalo na 10 kilovú tehličku. Tie sa odosielali do centrály ríšskej banky v Berlíne. Ka-čing!

Auschwitz urban legend
Na mieste selekcií v Birkenau stojí tabuľa s fotografiou, na ktorej lekár a bachari rozdeľujú deportovaných do dvoch skupín (smrť hneď / smrť neskôr). Sprievodkyňa nám rozprávala príhodu, podľa ktorej raz prišiel do tábora nemecký turista a na fotke medzi nacistami spoznal svojho otca. Matka mu celý život tajila otcovu minulosť, a tak to bol preňho obrovský šok, z ktorého sa psychicky zrútil.
Pravda alebo mýtus?
Kto vie.
Pointou však zostáva, že pri množstve návštevníkov, ktorí už prešli tábormi, sa takýto alebo podobný príbeh kľudne mohol stať. Koniec-koncov, náhoda je blbec.

27. január 1945
V táboroch Auschwitz-Birkenau-Monowitz našli červenoarmejci sedem tisíc ľudí. Tisícky ich predtým padli za obeť bleskovému upratovaniu - evakuácii do Ríše, zastreleniu, upáleniu v barakoch... Nacisti mali rozkaz zabiť všetkých väzňov a zrovnať tábory so zemou, ale v chaotickej snahe o vlastnú záchranu to akosi nestihli.
222 ľudí zahynulo tesne po oslobodení. Mohli by sme to nazvať zasranou smolou, ale väčšina z nich si to už asi nevládala uvedomiť. Cynicky poznamenať, že niektorých možno zabila úľava, ani nie je na mieste. Svedkovia ako kameraman Alexander Voroncov - autor autentického filmového materiálu z Birkenau - vypovedajú, že títo zúfalo zúbožení ľudia sa ledva zmohli na nejakú reakciu. Niektorí muži sa dokázali usmiať, ženy zaplakať, deti ani nevedeli, čo sa deje a kto sú noví vojaci.
Fyzicky najsilnejší síce zvládli po oslobodení tábora odísť (kam?), no väčšina sa potrebovala zotaviť minimálne z katastrofálnej podvýživy, mnohí iní museli zostať celé mesiace v provizórnej nemocnici zriadenej v siedmych barakoch Auschwitzu I.

Myslím, že práve oni spečatili to ticho. Zvyškami svojej vnútornej sily uzamkli a zakliali tábor, aby vzduch okolo neho mlčky zachoval ich trápenia.

Toto všetko bol iba Auschwitz a Birkenau, a len zlomok hrôz, ktoré sa tam odohrávali. Odhady hovoria o 1,1 milióne obetí týchto dvoch táborov. Všetky údaje treba niekoľkokrát znásobiť, aby sme sa dostali na celoeurópsku úroveň. Napokon, čísla sú známe a dostupné, ale tvoria iba kúsok mozaiky zloženej z ľudských výkrikov...

* * * 

Informácie v článku pochádzajú sčasti z výkladu sprievodkyne a ďalšej dokumentácie vydanej Štátnym múzeom Auschwitz. Zvyšok sú moje slová, miestami posolené čriepkami z internetu, ktoré mi utkveli v pamäti.
Tlmené zvuky v koncentračných táboroch môžu mať na svedomí aj moje boľavé uši a zapálené dutiny. Ale čo na tom, veď dôležitý je pocit.
Skutočnosť už dávno pohltil zub času.
Iba zem pamätá potoky krvi, ktoré do nej vsiakli.

Doska v slovenskom jazyku na pamätníku obetiam.
Nájdete ho na konci "vyhliadkovej trasy" v Birkenau.

Čiernobiele historické fotografie som prevzala z galérie na oficiálnej stránke Memorial and Museum Auschwitz-Birkenau. Ostatné sú moje. V areáli aj interiéroch oboch táborov je dovolené fotiť bez použitia blesku. Viac fotografií nájdete v reportáži z roku 2012.

Súvisiace:

Auschwitz-Birkenau vo fotografiách (fotoreport z návštevy 2012)
Denník Anny Frankovej
Denník morového roku 1665
Hon na čarodejnice, 1. časť, 2. časť