Bernard Minier: Mráz

Ako sa to často stáva, aj sporadicky píšucu blogerku nakoniec privedie k napísaniu recenzie nie úžasná kniha, ale tá, ktorá ju vytočí ;-)




Bernard Minier ma zaujal, keď som kvôli horúcemu počasiu hľadala na počúvanie niečo mrazivé, najlepšie severskú detektívku. Na Miniera boli samé dobré referencie.
Ukázalo sa, že jeho séria s majorom Martinom Servazom je južanské krimi. Ale odohráva sa v Pyrenejách uprostred treskúcej zimy, takže fajn.
Autor buď vie, čo chcú uvarení Európania v lete čítať, alebo sa rád zvezie na stále šialene populárnej škandinávskej vlne, a zároveň sa múdro drží pravidla píš o tom, čo poznáš.

Kniha sa mu podarila, séria tiež, všetko sú to bestsellery a tento rok Netflix uviedol seriál na motívy Mrázu. Možno by som si ho aj pozrela.

Na zhrnutie deja som si chcela pomôcť oficiálnou anotáciou (napokon, je to zvykom u mladých blogerov, tak načo sa ja stará poctivka budem namáhať?), ale je taká dlhá, že ju aj tak musím prerobiť.

Začína nejako takto: Saint-Martin-de-Comminges je malé městečko ve francouzských Pyrenejích, kde jsou zimy kruté a kde se nikdy nic moc neděje....

No, takže, v prdeli sveta v horách nájdu na lanovke odrezanú konskú hlavu. Nikto nič nevidel ani nepočul, hoci výber miesta aj spôsob prezentácie boli absurdne zložité. Prúser - je to milovaný kôň známeho miliardára z neďalekého žrebčína.
V lanovke sa nájde DNA psychopata, ktorý už 10 rokov kvočí v (opäť neďalekom) psychiatrickom ústave vyhradenom pre výnimočných zloduchov. Ďalšia absurdita.
No a potom začnú v podobných "umeleckých inštaláciách" zomierať istí konkrétni ľudia zo Saint-Martin.

Už od toho koňa dostane prípad na starosť štyridsiatnik Martin Servaz z oddelenia vrážd v Toulouse. Lebo hentak zabiť koňa Erica Lombarda, to je akoby ste u nás uniesli a umučili psa Róberta Fica. Žiadna sranda a všetci v pozore.

No a potom sa to všetko zamotáva, pribudne mnoho postáv, zrnko po zrnku sa odhaľujú odporné hriechy minulosti a špinavé skutky vážených občanov.
V tom psychiatrickom ústave je na stáži nová lekárka, ktorej sa tam tiež všeličo nezdá a tak pátra na vlastnú päsť, čo ako vieme môže byť smrteľne nebezpečný šport, najmä ak vám celý čas nedocvakáva, že nie je dobré srať hada bosou nohou.

Už je tá moja anotácia skoro taká dlhá ako tá pôvodná, tak by som ju mala uťať a vyjadriť svoj názor.

Mráz ma už na začiatku otrávil rozvláčnymi lyrickými opismi prírody i opismi všetkého ostatného, hlavne myšlienok a pohnútok hlavných hrdinov - hneď v úvode je nám predstavený Martin Servaz aj Diana Bergová, tá nová psychiatrička Wargnierovho ústavu, aj s celou históriou ako sa tam dostala.
Musela som zatínať zuby, ale viete ako to chodí - rozčítanému treba dať šancu, navyše sa vždy kasám, že v počúvanej podobe oveľa viac znesiem.

Tak som pretrpela prvú štvrtinu, po ktorej sa zápletka skomplikovala a začali sa diať veci. Hurá. Ľahšie sa mi znášal iritujúci Minierov štýl a sústredila som sa na obsah.

V poslednej tretine mi však opäť začali špecifiká jeho písania piť krv a nevedela som sa dočkať konca.
Opakovanie fráz, ošúchané lyrické prirovnania ako z učebnice, vyčačkané do barokovej opulencie, k tomu detailné rozpitvávanie každej myšlienky hlavných postáv, pocitov aj pohybov.
(Keď to robia amatéri v poviedkach, všetci do radu ich drbú jak siroty.)
Bizarná, asi trikrát zopakovaná formulka pri zazvonení telefónu "Tady Espérandieu," řekl Espérandieu. Kto iný by to asi povedal?!
A pátos. Toho pátosu, ľudia moji! Skoro ma udusila mohutnosť tej riavy vznešených metafor a vznosných analógií. A mnohých ďalších cudzích literárnych termitov, ktoré neovládam, lebo som neabsolvovala VŠ Komenského (ani života).

A viete čo? Vôbec nemám rada, keď mi autor v knihe vypisuje, čo jeho hrdina presne počúva. Teraz nemám na mysli v Mráze toľko skloňovaného Mahlera, ale soundtrack Vincenta Espérandieua (Servazovho zástupcu) ku knihe. Názvy kapiel, pesničiek a albumov. Espérandieu počúval toto a toto. Samozrejme, že to nemohol byť nejaký banálny Queen, Depeche Mode alebo aspoň Nina Simone, nie, to musia byť málo známe hudobné telesá, o ktorých ste v živote nepočuli. Na konci knihy vám však autor láskavo pripomenie, že ak vás to zaujíma, môžete si tú hudbu nájsť na YouTube. Poberá za to percentá, či čo? Asi nie, len musel byť mrte zaujímavý, meeeh.

Ozaj, to, čo sa s blížiacim sa koncom knihy dialo Servazovi, tiež riadne testovalo moju trpezlivosť. Pripomínalo to Bondovku, keď sa záporáci stavajú do radu, aby sa pokúsili hrdinu zachlomaždiť, ale jeho vždy niekto na poslednú chvíľu vytrhne z pazúrov smrti.
Akoby nestačilo, že celé jeho geniálne objavy a postupy stoja a padajú na poslúchaní inštinktu, šiesteho zmyslu, či ako to mám nazvať... Servazove vnuknutia sú deus ex machina. Akoby vôbec nepotreboval premýšľať, on všetko vycíti... a bum, nájde čo hľadal! Taký antiSherlock.

Jasné, že musí robiť aj chyby, autor ho nechcel mať úplne dokonalého... takže keď mu nadelil problémy, museli rovno prameniť z kolosálnej sprostosti.
Pozor, drobný spoiler: ak vás niekto dusí igelitovým sáčkom (nijako bližšie nešpecifikovaným) a máte pri tom voľné ruky, tak si vrazte prsty do úst a zubami-nechtami ten sáčok roztrhnite! Ak to nebude špeciálny škrtičský igelit hrubý ako chladiaca taška z Lidlu, určite sa vám to v afekte pudu sebazáchovy podarí. Nečakajte, kým sa minie vzduch alebo vám príde niekto na pomoc. Nie ste v knihe.

Pokiaľ ide o formálnu stránku diela, poťažmo jeho audio podoby, už počas počúvania som na Facebook zavesila hnidopišskú poznámku, že prekladateľ nepreložil správne žáner indie rock a urobil z neho indický rock. Možno si len myslel, že v originále bol preklep a chýbalo jedno písmeno (indien). Lenže nechýbalo.

A kým som si to neprečítala v článku od známeho recenzenta audiokníh Schefika, vôbec mi nezapálilo, že to vlastne preložil aj načítal ten istý človek.

"Za načtením této audioknihy stojí (...) herec, spisovatel a překladatel Jiří Žák, který je zodpovědný i za samotný překlad této série. (...) Žák dokázal, že dokáže relativně bez obtíží sekundovat i daleko věhlasnějším narátorům, než je on sám. ... Na druhou stranu, (...) se interpret nesnaží o větší práci s hlasem, kterou by odlišil jednotlivé postavy, či dodal samotnému příběhu větší spád a dramatičnost."

Súhlasím, s drobnými úpravami. Zakaždým považujem za smutné, keď si vydavateľstvo, režisér ani predčítač nedajú tú námahu, aby sa zaoberali správnou výslovnosťou cudzieho jazyka. Pán Žák prekladá z francúzštiny, ktorá sa vždy inak píše a číta, takže keby chcel, zvládol by iste aj angličtinu, ak by mu ju niekto aspoň foneticky prepísal, keď už nič iné. Rozumela som mu síce (so škrípajúcimi zubami), ale keď profesionál číta cudzí jazyk komicky, človeka to proste zamrzí.

Pokiaľ ide o nedostatočnú prácu s hlasom, za seba dodám, že mi nevadí, ak narátor hlasovo neodlišuje postavy - ale vadí mi, keď on (alebo zlý strih?) neodlišuje ani len odstavce, v ktorých sa tie postavy aj celé scény vymenia. To sa v Mráze stalo pravidelnosťou, s tým ako sa zrýchľovalo tempo deja. Musela som dopočúvať jednu-dve vety, aby som si uvedomila, že už sa týkajú inej situácie aj ľudí. Chýbala teda nielen práca s hlasom, ale aj dostatočná pauza. Nič na tom nemení fakt,. že som počúvala pri 1.1 násobnom zrýchlení, lebo inde s tým problém nie je a ide o najmenšie možné zrýchlenie.

Na to, že je to slávny a dokonca už aj sfilmovaný (aká to vysnená méta!) román, som ho dohrýzla celkom dosť, tak sa zase ukľudním a stíšim zvuk :-)
Nedajte sa odradiť, ak hlcete Nesba (od ktorého som čítala len čiernu komédiu Lovci hláv a Spasiteľa, na ktorého som úplne zabudla a to tiež o niečom svedčí) a milujete Keplera (pri ktorom mi tiež tiekli nervy), budete zbožňovať aj Miniera.

Asi je to skvelá kniha, no ja mám proste iný vkus. A možno raz budem mať krízu a vypočujem si aj ďalšieho Servaza. Teraz som sa z neho potrebovala vypísať :-)

Bernard Minier: Mráz (XYZ, 2016)