Bolo to tesné, a pomohlo iba to, že som sa zaťala. V posledný deň hlasovania som čítala ešte dve poviedky a formulár vypĺňala pol hodinu pred polnocou. O zlomenie tohto rekordu veru nestojím. Dúfam, že o rok si to zorganizujem lepšie.
Na dokončenie článku som potrebovala ďalších 10 dní. Lebo som sa nenudila, presne ako sa mater dvoch malých deciek nikdy nenudí, a v zábleskoch voľného času (čo sú predovšetkým chvíle tesne pred spaním) som si vyberala menej náročný relax.
Zase je to prudko subjektívne, laické, rádoby sarkastické a môže obsahovať občasné vulgarizmy. Dobrú chuť.
Hmm, na konci som sa v tej krajine paradoxov trochu stratila, ale musíte mi odpustiť. Som dvojitá matka na materskej, už roky bez vyšších ambícií než je kľudná noc, iba dva výbuchy vzdoru denne a občas trochu ukradnutého času pre Netflix & chill.
Predtým to však bola slušná jazda (myslím poviedku, nie osobný život), napínavá, surová a naturalistická, a som si skoro istá, že niektoré detaily tej drsnosti boli myslené ako čierny humor. Kecám, viem to.
Mimoriadne ma zaujala myšlienka, že prakticky každý, kto v paralelných vesmíroch objavil cestovanie časom, išiel zabiť Hitlera. Lebo tak to naozaj je, skúšali to ešte aj chlapci z Červeného trpaslíka!
Takže na úvod tu máme solídnu kombináciu HuHo (humor & horor) a sci-fi, s dobrými nápadmi a dobre napísanú. Lenže niektoré veci som proste nepochopila, a podľa môjho manžela preto, lebo to celé nemalo hlavu a pätu, zato hromadu logických dier. A nepovedal to aby som sa lepšie cítila, verte mi, to by mu ani nenapadlo. Môže to však znamenať, že nemám v komore úplne vymetené a nie som jediná, kto našiel viac otázok než odpovedí. Zaváňa to pochybnosťami o vlastnom úsudku? V poriadku, tie ja mám neustále. Preto ponúkam subjektívne názory a nie objektívne pravdy.
Náklad buddy movie klišé na mňa zaútočil hneď na začiatku. Scény, dialógy, všetko ako by som sledovala dvestodvanástu variáciu na Policajta z Beverly Hills a Smrtonosnú zbraň, umocnenú o romantické iskrenie. Taký krvavejší Brooklyn 99.
Moje prvotné podráždenie možno spustila už skratka R. Ľudia moji, ja toto tak strašne nemám rada, keď autor(ka) namiesto ľubovoľného mena používa iniciálu! Je mi trápne aj za ňu. V pradávnej minulosti to bývali aj tri bodky, ktoré sú vrcholom tohto literárneho omylu. Tajne som však dúfala, že do 19. storočia sa pri písaní textov pre Cenu Fantázie nebudeme vracať.
Neskôr sa to ešte zhoršilo, lebo sa ukázalo, že každá postava má iba iniciálu! Okrem šedej eminencie menom Šéf. Aúú!
Ale späť k veci a rovno na koniec, lebo nemám čas. Je deň pred uzávierkou hlasovania, a mňa čakajú ešte tri poviedky.
Buddy movie klišé o dvoch ppč vtipných policajtoch riešiacich ohavné zločiny sériového vraha pokračovalo plynule ďalej. Identita kriminálnika bola jasná v momente, keď o ňom padla prvá zmienka, a keď prišla záverečná vysvetľovačka, skoro som sa hanbila aj za autorku. Posledný dejový zvrat a druhá vysvetľovačka napravili reputáciu poviedky len čiastočne. Vyvrátila som oči, vzdychla a skonštatovala "no dobre". Toto môj favorit rozhodne nebude, a je otázne ako dlho sa mi udrží v pamäti len vďaka ustavične hláškujúcim napodobeninám Dempseyho a Makepeacovej (tí sú tam tiež spomenutí, pretože časť hláškovania obsahuje popkultúrne odkazy), ktorí sa volajú L. a R. (žeby Left a Right?). Napísané je to slušne, o tom potom, barátom, ale není to málo, Antone Pavloviči?
Ozaj, a kde bol ten prvok fantastiky? Jáj, aha, ono to mal byť horor. Lebo odrezané končatiny and whatnot.
No dobre.
Vždy sa cítim tak nejako spokojnejšie, ak sa medzi finálovými poviedkami vyskytne jedna vyslovene humoristická. Doteraz myslím ani jedna nevyhrala, pretože ich valcujú hard scifíčka či psychologické fantasy, ale sú príjemným osviežením.
Jedna salámová je sociálna satira ako krížikom vyšitá. Od začiatku je jasné, že sci-fi kulisy inšpiroval pandemický lockdown, vývoj deja si postupne berie na mušku hoaxy, polarizáciu spoločnosti, antisystémové správanie až po, nazvime to "diktatúru proletariátu". A najviac zo všetkého to pripomína slávny film Idiocracy. Ale v dobrom, veď ten film trafil toľko klincov po hlavičke, až je čudné, že mu bolo dovolené vzniknúť. Holt, v roku 2006 bolo politickej korektnosti v porovnaní s dneškom smiešne málo.
No, ilúzia satirického podobenstva nebola celkom dokonalá, lebo ako klasickému hnidopichovi mi v hlave blikali malé červené majáčiky, že tuto mi toto nedáva celkom zmysel, a tamto zase nejako preskočilo témy a akú má hento s týmto súvislosť? Iste, na plochu poviedky sa priveľa vysvetľovania nezmestí (a ak si mám vybrať, tak radšej nejaké diery než dve strany nezáživných kecov, ďakujem), ale predsa... Na viac sa môj vekom a materstvom degenerovaný mozog nezmohol, ale čoraz intenzívnejšie som cítila, že je to síce fajn, lenže príslovečný vau efekt sa zase nekoná.
Zostávajú ešte dve poviedky.
Totálne ženská poviedka, ale totálne! Cítim to vo vode, v zemi... pardón, v obsahu aj štýle, pointe aj zakončení.
Tri archetypálne čarodejnice; stará, mladá a blbá (bez urážky), tu bojujú proti sile zla, ktorej zdroj však najprv musia odhaliť. A potom, keďže to kolosálne pokafrú, nájsť nečakaného spojenca. A medzitým ešte zistiť, že tá blbá vlastne nie je až taká blbá, len si musí viac veriť. Terry Pratchett approves.
Hanka, Evka a Ajka sú mená ako z rozprávkovej knižky, veková kategória 9+. Spočiatku som sa tak aj cítila. Atmosféra, scény aj dialógy sú idealizované, ružové, celé je to jedným slovom ňuňu. Hoci hrozba je desivá a nechýba napätie, čitateľ si je istý, že sa nakoniec všetko na dobré obráti. Lebo postavy príliš nerozmýšľajú, len plnia napísaný scenár, aby mohli urobiť zopár kiksov, z ktorých ich autorka napokon vyseká. Paneláková idylka môže pokračovať.
Kde sú tie časy, keď z poviedky Zusky Stožickej Labute neplačú behal mráz po chrbte.
Ale nebolo to zlé. Pretože napriek mojim výhradám to bolo predovšetkým milé. Abundantne milé.
Najviac zo všetkého ma vlastne znechutil očividný fakt, že autorka je natoľko poznačená súčasnými jazykovými neduhmi, že v dvoch prípadoch, kde použila príslovku von a vonku, urobila to presne naopak. Stačilo by ich vymeniť a boli by správne: "vybehla Eva vonku" a "už je skoro von".
No a na záver moje "milované"... "prepáč, že sme TU vleteli". Za toto tu by som previnilcov fackala a skandovala pri tom: "Sem!" plesk sprava, "Sem!" a plesk zľava, a ešte zopárkrát. A pridala by som aj za to vonku. Plesk!
Ľudia, prečo toto robíte? V súťažnej poviedke? Prečo?!? Tak sa to sakra naučte naspamäť, ak to nerozoznáte sami od seba. Ste autori!
Netradičné umiestnenie deja do Afriky vo mne žiadne veľké vášne nevzbudilo, ale bolo to "iné". Téma premieňania ľudí na zvieratá zaujala trochu viac.
Od začiatku bolo cítiť, že Richardov štýl písania je zrelší, než u jeho ženských konkurentiek. Taký seriózny, smrteľne vážny... no isteže je seriózny, keď tam nie je ani zrnko srandy. Tak ako poviedka Beáty Takáčovej bola typicky ženská, táto je typicky mužská.
Jej kvality sú v solídnom remesle, miešaní viacerých subžánrov i pútavom spracovaní. Ale pokiaľ ide o zásah bleskom, zase kde nič, tu nič.
Na druhú stranu, ako niekto poznamenal v komentároch na Facebooku, ten úvod s kuriérom bol čistý výstrel do prázdna a alternatívna história Slovenska bola nadbytočná a pridaná nasilu. Súhlasím.
{}{}{}{}{}{}{}
Rozhodovanie napokon nebolo ľahké, zato muselo byť rýchle. Problém bol, že ani jedna poviedka ma neohúrila, nedojala či nevyvolala iný druh intenzívnej emocionálnej odozvy. Tak som to dala tej podľa mňa remeselne najlepšej.
1. Hic sunt leones
2. O čom sa nehovorí
3. Hitlerova cena mieru
4. Jedna salámová
5. Zberateľ
S odstupom času vidím všeličo inak, ale zostáva mi len sa poučiť a nabudúce si nechať na premýšľanie o poviedkach viac dní.
Po desiatich dňoch od hlasovania totiž pochybujem o všetkom. Možno som mala hodiť svoj hlas predsa len Takáčovej.
Nebol to pre mňa dobrý ročník, nenašla som svojho favorita, ťažko som hľadala slová a ešte ťažšie sebaistotu. Momentálne ani neviem, či zverejniť tento článok.
Vyhlasovanie víťazov je už zajtra, 11.11. na Rádiu Devín. Buď ho dám von zajtra ráno alebo vôbec.
(napokon to stíham ešte 10.11. v noci)
