Penelopa nie je hlúpa

Kdesi som čítala, že Penelopiáda vznikla ako súčasť väčšieho projektu, keď sa svetoví spisovatelia rozhodli prispieť svojimi interpretáciami starovekých mýtov. (viď Canongate Myth Series)
Dávnejšie som si z tejto série prečítala úvodné Dejiny mýtov. Svetoznáma spisovateľka Margaret Atwoodová sa do výzvy zapojila tiež.



Dejiny píšu víťazi a mýty hrdinovia. Atwoodová, považovaná za symbol feministickej literatúry, sa rozhodla vyrozprávať slávny príbeh Odyseových ciest z pohľadu vedľajšej postavy, Odyseovej manželky Penelopy. Mýtus ju prezentuje predovšetkým ako trpezlivú a cnostnú ženu, ktorá dvadsať rokov čakala na návrat hrdinu z Trójskej vojny. Ten medzitým obšťastňoval rozmarné a prefíkané bohyne a túlal sa po Stredozemnom mori tak dlho, až nakoniec trafil domov.

Medzitým mu vyrástol syn Telemachos v ambiciózneho mladého muža, matka zomrela, otec sa stiahol do ústrania, a tlupa pytačov brúsiacich si zuby na Odyseovu vdovu takmer prežrala celý majetok vládcu Itaky. Čo zatiaľ robila Penelopa, ako viedla ostrovné kráľovstvo a čo si o tom všetkom myslela, nikoho príliš nezaujímalo...

Keď bola Penelopa maličká, otec ju chcel utopiť. Zachránili ju kačky. Matka bola najáda - nesmrteľná vodná nymfa - a teda úplne mimo. O dieťa sa nikdy príliš nestarala a vlastne ani o nič iné. Aspoň dala dcére jednu radu, ktorej sa Penelopa držala celý život:

Voda neodporuje. Voda plynie. Keď do nej ponoríš ruku, cítiš, ako ťa hladí. Voda nie je pevný múr, nezastaví ťa. No voda plynie vždy tam, kam chce, a napokon sa jej nič nemôže postaviť. Voda je trpezlivá. Voda svojimi vytrvalými kvapkami pomaly zničí aj kameň. Pamätaj si to, dieťa moje. Pamätaj si, že ty si spolovice tiež voda. Keď nemôžeš nejakú prekážku prekonať, prejsť cez ňu, obíď ju. Ako voda.

Penelopin príbeh pokračuje vydajom za mladého Odysea, ktorý ju celkom neprozaicky a navyše podvodom vyhral v súťaži. Ale našiel v nej dobrú ženu a ona v ňom očarujúceho partnera.

Jedným z veľkých tajomstiev Odysea - vyjednávača bolo práve toto. Vedel presvedčiť protivníka, že čelia tej istej prekážke, a na to, aby ju prekonali, musia spojiť sily. Takmer každého sa mu podarilo nahovoriť na spoluprácu, na takú malú konšpiráciu, ktorú sám vymyslel. Nikto to nevedel lepšie ako on. Aspoň v tom príbehy neklamú. Mal aj krásny hlas, hlboký a zvučný. Samozrejme, že som urobila, o čo ma žiadal.

Potom však do ich spoločného života nepekne zasiahne "problém s Helenou" a Odyseova stará prísaha o pomoci priateľovi v núdzi. O Helene sa v Penelopiáde dozvieme, že sama o sebe bola jeden chodiaci problém. Žena nielen osudová, ale doslovne fatálna. Akoby potomok prastarej bohyne, ktorá zbožňovala kúpať sa nielen v mužskej pozornosti, ale aj krvi. Stačí málo a kvôli podobným potvorám sa rúcajú impériá a vznikajú hlúpe príslovia ako "za všetkým hľadaj ženu" ;-)

Helena ušla s trójskym princom. Volal sa Paris, bol to mladší syn kráľa Priama a bol vraj veľmi krásny. Láska na prvý pohľad. Počas deväťdňovej hostiny, ktorú na jeho počesť Menelaos usporiadal, sa za jeho chrbtom Paris a Helena do seba zadívali. Neprekvapovalo ma to, Menelaos bol tupý ako bagandža a bol vlastne hulvát. Nečudo, že Heleninu márnivosť dosť neukojil, a bola akurát zrelá na to, aby si našla niekoho, kto to urobí. Keď Menelaos odišiel na akýsi pohreb, tí dvaja sa jednoducho nalodili na Paridovu loď s toľkým zlatom a striebrom, koľko sa len dalo odvliecť, a zdrhli.

V Penelopiáde si môžete prečítať svieži a občas aj zábavný pohľad na to, ako to všetko bolo. Koncepciu obohacujú "kultúrne vložky", keď Penelopine rozprávanie striedajú básnické, spevácke prípadne scénické čísla v podaní jej dvanástich slúžok. Boli to všetko mladé dievčatá, ktoré Odyseus po návrate prikázal pozabíjať.
Hlavná hrdinka svoje svedectvo navyše podáva zo záhrobia, respektíve z Podsvetia, čo je opäť veľmi zaujímavý prvok - bez neho by Penelopiáda nebola takým originálnym dielom. Postrehy zo sveta mŕtvych, ktorí sa tam stretávajú, majú možnosť sa aj po smrti porozprávať (a dokonca sa vrátiť na zem) vynikajúco dopĺňajú mozaiku vzťahov, hriechov a intríg. Ako vraví Penelopa: "Teraz, keď som mŕtva, viem už všetko."

Aj z toho mála, čo som zo sveta videla, veľmi dobre viem, že svet je dnes presne takým istým nebezpečným miestom, akým bol za mojich čias, akurát že bieda a utrpenie má oveľa väčšiu škálu. A čo sa týka človečenstva, je to rovnako bezcenné ako vždy.

Väčšina mojich kúpených kníh odchádza na bližšie neurčený čas do súkromnej knižnice, aby si počkala na prečítanie, keď na ne dostanem chuť. Na Penelopiádu som bola taká zvedavá, že som urobila výnimku a čítala ju hneď. Útla, asi 150 stranová novela zaujme okamžite, odsýpa veľmi rýchlo a oblažuje typicky atwoodovskou intimitou rozprávania.
Nemôžem opomenúť, že k zážitku z knihy významne prispieva preklad Jany Juráňovej, ktorá dokázala umne skĺbiť knižnú slovenčinu s írečitými hovorovými výrazmi a aj prekladom tak napomohla ďalšiemu zľudšteniu hlavnej postavy.

Ak vás tematika zaujala, v slovenčine vyšlo 8 titulov zo série, všetky v Slovarte.

Margaret Atwood: Penelopiáda (Slovart, 2005)

Súvisiace:

Karen Armstrong: Dejiny mýtov
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice
Stručná rukoväť k Príbehu služobníčky od Margaret Atwoodovej
Karolina Francová: Soumrak Camelotu
Robert A. Heinlein: Job aneb komedie spravedlnosti
Robert Holdstock: Les mytág
Neil Gaiman: Anansiho chlapci