Jo Nesbø: Spasiteľ

"Taký bol teda jeho plán," povedala potichu. "Čo mu nevyšlo?"

"To, čo nikdy nevyjde," odvetil Harry. "Počasie."

V mrazivý decembrový večer sa na námestí v cestre Osla zhromaždili ľudia, aby si vypočuli vianočný koncert. Do hudby zaznie výstrel a divák v uniforme Armády spásy sa mŕtvy zrúti na zem. Inšpektor Harry Hole sa púšťa do pátrania po páchateľovi bez tváre. Nemá svedkov, vražednú zbraň ani motív. Keď vrah na druhý deň ráno zistí, že zabil nesprávneho muža, začnú sa Harrymu problémy.

Hovorí oficiálna anotácia aj bombastický knižný trailer.

Kniha je poriadne hrubá, takže toto je iba začiatok, ale zhruba hlavná línia. Ak ste predtým Nesba nečítali, vedzte, že máte do činenia so šiestym príbehom jeho "kmeňového" detektíva Harryho Hola. Ten už okupuje 9 románov, takže nečudo, že informácie o ňom vydajú na stručný životopis.
Harry je typický hrdina kriminálok, a síce v tom, že v ničom nie je obyčajný. Skôr taký filmový. Jeho matka bola Laponka, mladšia sestra má Downov syndróm, absolvoval špeciálny výcvik FBI a úplne neobyčajne je to fajčiar, alkoholik a samotár. Ktorý je však v práci intuitívne geniálny a hlavne čestný. Až tak, že odhalil korupčnú aféru v radoch polície a zneškodnil vinného kolegu, za čo sa naňho mnohí krivo pozerajú. Prezentuje sa napríklad aj takýmito kúlovými vyhláseniami:

"Myslím si, že na to, aby človek prežil, musí na sebe nájsť čosi, čo môže mať rád. Byť sám je podľa niekoho asociálne a egoistické. Človek je však nezávislý tvor, a ak padá, nesťahuje so sebou iných ľudí. Mnohí ľudia sa boja samoty. Mňa však urobila slobodným, silným a nezraniteľným."

Moja sestra povedala, že Jo Nesbø a Harry Hole nemajú so severskou detektívkou nič spoločné a hlavný hrdina patrí viac do americkej drsnej školy a noirového žánru, než do Škandinávie. Na jej recenziu sa teším, dúfam, že kým si na ňu nájde čas, zostane jej ešte dosť zápalu, aby sa v nej vyventilovala :-) Súkromne totiž viem, že ju Spasiteľ príliš nenadchol. (Update: recenzia je tu).

Tiež som v ňom pobadala množstvo použitých klišé a klasických šablón, až ma miestami udivovalo, ako šikovne ich autor spracoval, aby šablónovito vôbec nevyzerali. I keď aj to je znamením dobrého spisovateľa.
Ja som tých drsných kriminálok zase toľko neprečítala, no mám tušenie, ktoré znaky sú spoločné pre súčasnú vlnu megaúspešných škandinávskych trilerov. Okrem drsného šedého vlka to chce aj filmový strih. Okamžite, ako sa scéna dostane do bodu, keď neskoro dobehnuvší vyšetrovatelia vojdú do bytu, kde sa niečo stalo, tesne predtým, než by sa čitateľ mohol dozvedieť, čo že sa to vlastne udialo, hlavný hrdina zahlási "Do riti" a nasleduje koniec odstavca. Ten ďalší sa už odohráva inde.
Presne takto, hysterickým striedaním obrazov, neustálym pridávaním postáv (už v prvej dvadsiatke mám problém sa orientovať) obohacovaním obsahu o záblesky z minulosti postáv a kombinovaním deja pomocou umne zakomponovaného faktoru náhody sa prepracujeme k 400 stranám napínavých trilerov, z ktorých sa stávajú bestsellery.

Na jednej strane to obdivujem a rešpektujem autorov schopných vytvoriť a napísať taký komplexný príbeh. Na strane druhej sa niekedy už v polovici knihy cítím objedená. V každej kapitole na mňa vlastne útočia tie isté postupy a finty.
V tomto ohľade mi spomedzi severských krimi románov viac než škandinávske vyhovujú tie islandské. Sú známe aj tým, že sa v nich - typicky islandsky - riešia často triviálne zločiny, náhodné vraždy, prípadne také, ktorých korene siahajú hlboko do minulosti. Pre naspídovaného milovníka drsnej severskej akcie á la Nesbø alebo Larsson to musí znieť hrozne provinčne. No pre mňa to znamená to staromilské klasické pátranie, príjemnú sústredenosť textu a pravý opak honby za "bigger, better, faster".

Avšak ak máte radi "väčšie, lepšie, rýchlejšie" (krvavejšie), Nesbø je jednoznačná voľba. Príbeh aj text má plne pod kontrolou, postavy ako vystrihnuté z amerických televíznych krimi seriálov. Opisov a detailov je veľa, ale určite menej ich je zbytočných a nudne rozťahaných ako v Hypnotizérovi alebo lyrických ako v Mužovi s tvárou zabijaka. Harry Hole je povedzme že sympatický mrzút (ako vyšetrovatelia bývajú) a expertka na tváre Beate Lønnová má aspoň erotické meno.

Spočiatku som mala problém prinútiť sa knihu čítať. Bol to recenzný výtlačok, ktorého hodnotenie malo byť vonku v rozumnej lehote. Aj tak vždy meškám, chcela som sa polepšiť. Problém bol asi v tom, že som v danom čase na severskú krimi zúfalo nemala náladu. Inak neviem vysvetliť, prečo som v podstate napínavú knihu tlačila do seba celý mesiac. Po Lovcoch mozgov to bola moja druhá skúsenosť s autorom a predtým som bola upozornená, že Lovci sú len slabším odvarom Holových avantúr. Lenže to dopadlo opačne - pri prvej knihe som sa pobavila, druhú som čítala takmer nasilu.
Ale ako rada vravím, stávajú sa aj horšie veci v lepších rodinách ;-)

Aj za týchto nepriaznivých okolností som dostatočne súdna na to, aby som zdupľovala, že ak máte radi severskú krimi vlnu, alebo ju ešte nepoznáte a chcete skúsiť - v pohode do toho môžete so Spasiteľom ísť. Nesbø vás na svojom poli nemôže sklamať, lebo patrí medzi najlepších. Tvrdia to aj ľudia, ktorí čítali toho vraj úplne najlepšieho, Stiega Larssona. Keď si dám dostatočnú pauzu po Nesbøvi, prečítam si ho konečne tiež. Ale žánre treba striedať, takže si zase počká.

Jo Nesbø: Spasiteľ (Ikar, 2012)

Súvisiace:

Trable s detektívmi (v čom sa podobajú?)
Jo Nesbø: Lovci mozgov
Stieg Larsson: Milénium 1, Milénium 2 a 3
Lars Kepler: Hypnotizér
Matti Rönkä: Muž s tvárou zabijaka
Viktor Arnar Ingólfsson: Záhada ostrova Flatey
Arnaldur Indriđason: Hrob v ledovci
Arnaldur Indriđason: Mrazivá noc