Dagmar Hilarová: Nemám žiadne meno

Príbeh ukradnutého autorstva knihy Nemám žádné jméno je príbehom podpísania zmluvy bez jej prečítania resp. porozumenia. Toť poučenie pre vás, dietky, že každú zmluvu treba dobre čítať, nielen tú o kúpe bytu.

No je predovšetkým príbehom o živote v koncentračnom (hoci nie vyhladzovacom) tábore počas druhej svetovej vojny.


Dagmar Hilarová (vtedy Berzettiová) mala v čase druhej svetovej vojny smolu. Pochádzala z tzv. zmiešaného manželstva, a tak jej v roku 1943, pár dní pred pätnástymi narodeninami, prišlo povolanie na deportáciu. Sama odišla do tábora Terezín, kde prežila vyše dva roky, až do konca vojny v máji 1945. Počas "pobytu" si písala denník a k tomu aj vlastnú poéziu.

Po dvadsiatich rokoch sa k svojmu denníku vrátila a spracovávala ho do podoby knižnej výpovede. V sedemdesiatych rokoch sa ukážky dostali do nemeckej, ale aj českej tlače. Napriek tomu autorka vedela, že na domácej pôde sa jej knihu pravdepodobne nepodarí vydať - jej rodina bola pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti a Dagmar nechcela príliš okato upozorňovať na svoj židovský pôvod.
Avšak v roku 1978 prišla ponuka od známej holandskej spisovateľky Miep Diekmannovej, ktorá ponúkla Dagmar vydanie príbehu v holandčine. Pani Hilarová podpísala zmluvu s vydavateľstvom Leopold, avšak originálu zmluvy nerozumela, preto sa spoľahla na ústnu dohodu a informácie od Miep. To nemala robiť.

Kvôli tomu je síce jej kniha dnes stredobodom asi najslávnejšej českej kauzy o ukradnutom diele, no bolo by spravodlivejšie, keby bola bývala slávna pod menom Dagmar Hilarovej celý čas. Napokon, v zahraničí bolo dielo ocenené troma literárnymi cenami (v Holandsku, Taliansku a Poľsku), no uznania ani finančného honoráru sa pravá (spolu)autorka nedočkala. Čoskoro veľmi ľutovala do akej situácie sa dostala, pokúšala sa získať svoje autorské práva, no v roku 1985 úsilie vzdala a počas života sa jej to nepodarilo.

Je nutné podotknúť, že obvinenie Miep Diekmannovej z privlastnenia si autorstva nebolo de iure zatiaľ dokázané. Dagmar Hilarová už nežije, Miep si stojí za svojou verziou, ktorá znie, že ona zbeletrizovala Hilarovej básne, poznámky a rozprávanie... Hilarovej syn Evžen našiel až dlho po smrti svojej matky originál rukopisu knihy medzi jej papiermi, spolu s prosbou, aby vyšla v jej rodnej krajine pod jej vlastným menom ako česká kniha. Odvtedy a dodnes bojuje za uznanie práv Dagmar Hilarovej.

Aféru výrazne zviditeľnila až investigatívna reportáž redaktorov Českého rozhlasu z roku 2012, ktorú som si vypočula a na jej základe knihu kúpila v slovenskom preklade (český originál v stánku Fragmentu na Bibliotéke nemali). V nej sa podrobne rozoberajú okolnosti vzniku knihy, podpísania zmluvy, reakcií Miep Diekmannovej, postoje holandského vydavateľa i svedectvá Dagmariných súčasníkov. Porovnáva sa originál s rôznymi prekladmi, konzultuje sa česká prekladateľka, a tak ďalej... Takmer hodinový dokument je dostupný v prehrávači Českého rozhlasu.

Jednou z najzaujímavejších častí je telefonický rozhovor so známou holandskou autorkou, kde tvrdí, že Dagmar Hilarová "nevedela napísať knihu". Vyznieva to trochu komicky, keď vezmeme do úvahy, že Hilarová bola aj novinárkou a vydala za svojho života vyše 60 kníh, i keď šlo väčšinou o knihy pre deti a poéziu (veď Miep je tiež známa "len" knihami pre deti).
Mnoho ďalších rozporuplných informácií a najmä rukopis v češtine, ktorý by podľa verzie Miep vlastne nemal existovať, napovedajú, že bez ohľadu na skvelú reputáciu slávnej Holanďanky tu nie je všetko s kostolným riadom. V prospech Dagmar Hilarovej (keby sme ignorovali všetko ostatné, a keď už bola podľa Diekmannovej iba básničkárkou) hovorí aj nepopierateľne poetický štýl diela.

Domovská stránka Dagmar Hilarovej sa témou zaoberá do najmenších podrobností, vrátane vyčerpávajúcej dokumentácie. Hoci tak robí v zastaralom dizajne a s pomocou trochu urážlivých ilustrácií a tvrdých výrokov na adresu Diekmannovej, na základe faktov si môžete utvoriť vlastný názor.

V každom prípade, kauza-nekauza, knihu Nemám žiadne meno sa oplatí prečítať ako osobnú výpoveď o živote v koncentračnom tábore Terezín. Prozaické texty detailne opisujúce život väzňov sa striedajú s básňami. Text je doplnený fotografiami miest, ľudí, dokumentov. Kniha je to tenučká, spolu s predslovom a kapitolou o ukradnutom autorstve nemá ani 100 strán. Ak vás zaujímajú podobné denníky z čias holokaustu, odporúčam doplniť si zbierku.

30. apríl 1945

Aj Dita to už má za sebou. Ráno o šiestej porodila mŕtveho chlapčeka a viac sa neprebrala.
Dlho som pri nej sedela na zemi - mala dobre vypchatý matrac -, hľadela som jej do tváre a hľadala rysy, ktoré tam kedysi boli. Márne. Krásna a veselá Dita, ktorá na javisku rozdávala úsmevy, niekam odišla. Namiesto nej tu ležala vychudnutá dvadsaťročná starena s tetovaním na zápästí a s ceduľkou priviazanou k palcu na nohe, aby sa v nebi nestratila. Je to čudné, ale smrť ma už nedesí. Keď som bola malá, našla som na ceste zrazeného psa a mala som z toho šok.
Nie, smrť ma už nedesí. Iba poburuje, ak nie je dôstojná.

Dagmar Hilarová: Nemám žiadne meno (Fragment, 2012)






Súvisiace:
Denník Anny Frankovej
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Auschwitz-Birkenau vo fotografiách
Nacizmus a vojna, 4-dielny cyklus: 1. časť, Nástup nacizmu,
2. časť, Nacistický režim a cesta k vojne, 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna,
4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny