Michaela Vargová: Denník učiteľky (recenzia a ukážka)

Mivunké čítanie na zlepšenie nálady. Ale je možné, že to funguje iba na detných ľudí (žmurk). 

Denník učiteľky som raz našla u sestry na záchode. Útla knižočka malého formátu ma pri zbežnom nahliadnutí pobavila a hneď som sa na ňu aj spýtala. Sestra ju dostala priamo od autorky, s venovaním, ktoré bolo netradične schované na konci knihy. 

Vnútro obsahuje kvázi denníkové zápisky učiteľky materskej školy z jedného neurčitého škôlkarskeho roka, čiže od septembra do júna, pričom v júli a auguste sú už zaznamenané poredšie. 

Nedostala som sa ku knihe ihneď. V čase objavu bola ešte rozčítaná, no mala som obrovské šťastie, že pri niektorej z ďalších návštev na ňu prišla reč, a ja som ju totálne "na drzofku" vyfúkla sesternici, ktorá ju chcela tiež. Že si ju vezmem prvá. Trochu som sa cítila zahanbene, ale zároveň som vedela, že to môže byť moja posledná šanca. Ak ju neuchmatnem, nabudúce zabudnem, vidíme sa stále zriedkavejšie, kniha bude kolovať a nájdem ju zase o 10 rokov.
Dobre som urobila. Tiež som si ju nechala na záchode (mama-bunker, kam sa chodím skryť), prečítala ju pomerne rýchlo a pri najbližšej návšteve ju poctivo vrátim. 

Nojo, miešam tu omáčky, lebo som tak dlho nenapísala žiadny článok, že sa neviem dostať k veci. Niežeby to bývala moja silná stránka aj predtým, všakáno. Mám rada omáčku, jedlo nie je suché. 

A teraz k veci. Najprv vás zabalím do plyšu, a potom to celé polejem benzínom a zapálim.

Tá knižka je tak strašne milunká, hrejivá, príjemná a neviem aké všetky superlatívy by som mohla použiť. A dokonca je to aj sranda. Je to presne také chutné a ňuňu ako knižočka o škôlkaroch môže byť. Sála z nej toľko lásky, že musela dostať zelený obal, lebo ak by bol ružový, tak by vás samou láskou udusil hneď na začiatku.

Všetko sa to odohráva v banskobystrickej škôlke, v ktorej musí byť deťom najlepšie na svete, lebo sa tam hrajú s blatom, veľa sa rozprávajú a robia všelijaké zaujímavé veci. Tie perly, čo vypúšťajú z úst vo mne vyvolávajú neurčitý pocit straty, že nevidím čo robí a rozpráva v škôlke moja vlastná ratolesť.
Pani učiteľka Miška je zároveň aj riaditeľka, má veľa povinností, no nikdy nestráca s deťmi trpezlivosť, je milá a jedným slovom úžasná, a ja jej to absolútne verím. Pretože s takýmto prístupom k deťom a životu sa musíte narodiť, to sa naučiť nedá.

Autorka Michaela Vargová zaznamenáva a pohotovo komentuje všakovaké detské postrehy a múdrosti, ale aj špecifiká rozvíjajúcich sa osobností. Slovami neplytvá, denníkové zápisky nie sú rozvláčne, a tak sa pobavíte či zamyslíte na malom priestore.
Sem-tam začrie i do absurdít sveta dospelých, kde vládne byrokracia, malomeštiactvo či pretvárka, a niekedy aj niečo oveľa oveľa horšie... 

Hoci som viackrát mala chuť zdieľať úryvok z textu na sociálnej sieti, podnetom pre napísanie tohto článku napokon neboli vtipné ukážky z ľubovoľnej časti knihy, kde detičky mudrujú a čitateľovu mimiku instantne roztopí široký úsmev leňochoda.
Bol to zápis zo 6. augusta, až na konci denníka. Už predtým boli v knihe melancholické príbehy napríklad detičiek, ktoré prišli z bombardovanej Ukrajiny, no toto bol najťažší náklad. V priebehu minúty ma rozsekal na franforce, až mi vytryskli slzy. A ja ho chcem s vami zdieľať. Táto kniha nemá dejový oblúk, takže to nie je spoiler. Je to dielik mozaiky. Kúsoček celkového obrazu, ktorý sa skladá z mnohých veselých tváričiek, ktoré zažívajú každý deň dobrodružstvo detského rastu a rozvoja, učiteliek, ktoré im dávajú zo seba to najlepšie, a niekedy aj tohto...

Utorok 6. august

Spomínam na prvý deň, keď sme sa stretli. Malinký kučeravý usmiaty chlapček, ktorý sa okamžite prilepil k prvému dospelému, ktorý bol k nemu len trochu milý. Pud sebazáchovy. Na rúčkach jazvy po popáleninách, ktoré mu spôsobili najbližší ľudia, práve sa tešil z tepla a starostlivosti profesionálnej rodiny. 
Bol neuveriteľne šikovný. V hlavičke mu to rátalo, pamätalo, chápalo, spievalo, zvládol tým malým vrtkým telíčkom každú prekážku a ako trojročný mal sebaobsluhu na úrovni, ktorú snáď nemajú mnohí teenageri. Skúmal svet s nadšenou zvedavosťou, jedol s chuťou vyhladovaného zvieratka a deti sediace pri ňom si museli jedlo strážiť. Zjedol všetko, skúmal chute, vône, tešil sa z každého sústa, z každého chodu. Bavilo ho strihať a pod stolom sme často nachádzali jeho nezbedné kučierky. 
O nejaký čas nastúpila do triedy aj jeho mladšia sestrička, ktorá odmietala rozprávať, chodiť na záchod, jesť, neverila nikomu a ničomu. Popáleniny od cigariet. Dobre sa cítila len pri kočíku s bábikou.
Prešiel rok. Chlapček sa stal v jedle prieberčivejším a už by s hocikým neodišiel. Sestrička veselo džavotala, dokázala sa pritúliť a frekvencia prezliekania pocikaných vecí už skoro zmizla. A vtedy sa rodina rozhodla získať ich späť. Aj sa im to podarilo.
Posledné správy o ňom hovorili o tom, ako šikovne vyberá kontajnery, lezie po nich ako opička a dostane sa aj tam, kam dospelý nedosiahne. Sestrička prestala rozprávať a znova používala pančušky ako záchod. 
Dnes som sa dozvedela, že sa utopil. Bol sa s bratom kúpať na jazere a skĺzol z nafukovačky. 
Sestrička je v domove pre psychicky chorých. 
Tak som sa rozhodla dať mu život aspoň v tomto príbehu. Bol výnimočný. 


Michaela Vargová: Denník učiteľky (OZ Rada pre rozvoj materských škôl, 2024)