Google+ Riddick's Realm: Robert Harris: Otčina

02 decembra 2013

Robert Harris: Otčina


Hitlerove plány zahŕňali jedny z najambicióznejších a najradikálnejších zmien v modernej histórii. Túžil stvoriť dokonalú spoločnosť podľa svojich úchylných predstáv. Výsledok by bol istým spôsobom tiež úchylný.
Aj preto je vízia alternatívnej reality, kde Nemecko vyhralo 2. svetovú vojnu jedna z najlákavejších látok na literárne spracovanie.
Čo by bolo keby... ?




Priznajme si hneď na úvod, Otčina je v podstate priemerný triler.
To, čím zaujal je téma a to, čím dokáže čitateľa strhnúť, je atmosféra.
Harrisovi sa podarilo vierohodne vykresliť podobu Ríše, aká by mohla byť v roku 1964 ako víťazná a vedúca európska veľmoc. Perfektný policajný štát, kde každý každého sleduje a bez mihnutia oka hlási polícii hoci drobné narušenie "matrixu".
Národ miluje svojho vodcu a vodca dbá o šťastie svojich stepilých Teutónov prostredníctvom železných pästí poriadkovej, kriminálnej a bezpečnostnej polície. Občania sú od útleho veku organizovaní a bez chyby plnia svoje povinnosti - pracujú, rozmnožujú sa a strážia poslušnosť všetkých ostatných (inak povedané, udávajú).

Policajný vyšetrovateľ Xavier March žije v Berlíne, plnom zhmotnených architektonických predstáv Alberta Speera a iných megalomanov. Monumentálne stavby z mramoru, víťazné oblúky, obludné sídla diktatúry i byrokracie a široké bulváry ovenčené kamennými orlicami... všetko sivé a obrovské.
Naozaj sugestívny obrázok Európy, kde Slovania ponížene obsluhujú, bývalí nepriatelia spolupracujú, Rusko existuje len ako "východná fronta" kdesi na Urale a židia... tí neexistujú vôbec. Boli odsunutí na Východ, zmizli, od vojny o nich nikto nepočul a nikoho to vlastne netrápi.
Avšak aj navonok perfektná Ríša má problémy, niektoré úplne prozaické...

"Víte, Marchi, proč lezeme Američanům do zadku?"
"Ne, pane."
"Protože jsme v prdeli. Tady si poslechněte něco, co si nemůžete přečíst v doktůrkových novinách. Dvacet milionů osadníků na Východě. Takový byl Himmlerův plán. Devadesát milionů koncem století. Prima. No, v pořádku jsme je tam dopravili. Potíž je v tom, že polovička se jich chce vrátit. Představte si ten kolosální zásah ironie, Marchi. Životní prostor, ve kterém nechce nikdo žít. Co se týče terorizmu" - mávl ruku se skleničkou až zacinkal led - "nemusím povídat důstojníkovi Kripa jak vážným problémem se stal. Američané dodávají peníze, zbraně, výcvik. Udržují rudé v akci přes dvacet let. A co se týče nás: mladí nechtějí bojovat a staří nechtějí pracovat."

To hovorí šéf kriminálnej polície (Kripo) Arthur Nebe, starý prezieravý nacista, v súvislosti s horúcou novinkou - chystanou návštevou amerického prezidenta Josepha P. Kennedyho (inak otec JFK a RFK), od ktorej sa očakáva určitý posun v medzinárodných vzťahoch s USA, jediným otvoreným opotentom politiky nacistického Nemecka. Práve Nebe, pomerne nenápadná vedľajšia postava, bol asi najzaujímavejším charakterom v románe.

Xavi March je presne podľa vzoru typického policajta - vlka samotára - pravý outsider s neštandardnými názormi, zvedavý aj bystrý. Keď sa jedného škaredého rána nájde pri jazere telo Josefa Buhlera, starého muža, zato jedného zo zakladajúcich členov NSDAP, March rýchlo pochopí, že sa neutopil len tak, sám. Takisto je mu jasné, že gestapáci na čele so sadistom Globocnikom sa okolo prípadu neobšmietajú náhodou.
Marcha okamžite odstavia, ale keby to vzdal, nemali by sme žiadnu kriminálku. Celkom očakávane začne vyšetrovať na vlastnú päsť a skladať mozaiku čudných okolností. Napríklad, že takto od konca vojny na prvý pohľad prirodzene avšak podozrivo pravidelne, zomrel celý rad pohlavárov, ktorých spája jedna udalosť - konferencia vo Wannsee v januári 1942. Tá je v roku 1964 taká utajená, že jediný existujúci dôkaz o jej konaní i náplni zostal len náhodou zapatrošený v útrobách historických archívov. Ďalšie dôkazy sú skryté oveľa dôkladnejšie...
Popri tom sa March zoznámi s americkou novinárkou Charlie Maguirovou a tým máme na svete aj milostnú zápletku. Mocné Gestapo sa zase postará o neustále sa zvyšujúce napätie i tempo príbehu.
No aby ste videli, že hoci som tento triler označila ako priemerný, predsa má čo ponúknuť, tak sa zďaleka všetko nevyvinie podľa očakávania čitateľa a k tomu nás autor poteší umným otvoreným koncom.

+++++

Určite ste už pochopili, že pointou pátrania sú vyhladzovacie koncentračné tábory a odhalenie tajomstva, kam zmizlo 11 miliónov európskych židov (v alternatívnej minulosti operujeme so zavŕšeným Konečným riešením). Vychutnaniu či zhltnutiu knihy to vôbec neprekáža, tiež som do jej čítania išla s približnou znalosťou obsahu, dokonca som pred pár rokmi počula jej britskú rozhlasovú adaptáciu. Aj tak ma mala čím uspokojiť (je to kniha) i prekvapiť (záver sa mi naozaj rátal).

Marek Slabej, ktorý Otčinu čítal dávnejšie, sa vyjadril, že na jeho vkus bol autor optimistom pokiaľ ide o zmenu v spoločnosti - pričom prognóza by bola skôr skeptická. Ja som si však poznačila úryvok, ktorý je dôležitý z dvoch dôvodov - jednak predostiera kľúčový problém celej situácie (ľudia by neuverili, zmena by nenastala okamžite) a zároveň pekne ilustruje, že Harris nemyslel vo všetkom za čitateľa.
Napokon nielen nasledujúce slová, ale i ukončenie románu svedčí o tom, že zámerne ponechal dostatok priestoru aj na voľnejší výklad. Stručne povedané, jeho podanie rozhodne nesrší euforickými nádejami:

"Někteří lidé tomu věrit nebudou - nevěřili by tomu i kdybysme měli nevím kolik důkazů. Ale tady je toho, myslím, dost, aby to zarazilo Kennedyho v tom jeho kurzu. Žádný summit. Žádné znovuzvolení. Žádný détente. A ode dneška za pět let, nebo za padesát, se tahle společnost rozpadne. Na masových hrobech se stavět nedá. Lidské bytosti jsou lepší - musí být lepší - já tomu věřím - ty ne?"
Neodpověděl.

Detailisti by mohli namietať, že Harris vzal len kúsok kontroverznej histórie, že si protekčne vybral toľko omieľaných židov a pritom zabudol na ďalšie milióny rovnako nespravodlivo zabitých. No ak by sme začali vymenúvať ohniská napáchaných zverstiev a chceli každé literárne spracovať, mohli by sme o tom napísať desiatky zväzkov alebo to všetko vtesnať do obrovského a komplikovaného románu, ktorý by nikto nechcel čítať.
Pripomínam, že máme pred sebou slušne napísaný triler, ktorý priťahuje hlavne námetom (Dan Brown nie je o nič lepší) - autor jednoducho spravil tzv. "cherry picking" a vybral si len tie čerešničky, na ktoré mal kapacitu. Z vojny vybral holokaust, z holokaustu koncentračné tábory a aj tie sa nakoniec spomenú len zo dva zo tri. A spravil dobre, pretože tento objem i formu zvládol na jednotku. Je to čítavé, ponúka to materiál na zamyslenie, i na precítenie alternatívnej minulosti.

Malé problémy s prekladom

Mala som k dispozícii staré (prvé) vydanie knihy od českého vydavateľstva Riopress z roku 1993. Pamätníci i hltači fantastiky vedia, že deväťdesiate roky boli časy divokých prekladov často pochybnej úrovne, niekedy úplne katastrofálnej.
V Otčine sa to odrazilo v kolísajúcej kvalite, keď sa kľudne v dvoch vetách za sebou vyskytli míle aj kilometre, a keď mená nemeckých miest boli striedavo v originálnom znení (Nürnberg), českej verzii (Mnichov) alebo dokonca v angličtine (Vienna!).
Aj so samotným menom March bol neustály problém. Nie som expert na českú gramatiku, ale prekladateľ ho skloňoval tak, akoby sme ho mali čítať Marč. Vidím to takto - ak mám čítať Nemca March s CH, ako sa v nemčine správne číta, tak ho oslovím "hele, Marchu" - lenže prekladateľ ho písal so skloňovaním, ktoré signalizovalo, že ho číta Marč, teda "hele, Marchi". V celej knihe (videli ste to aj v prvej ukážke).
Lenže britská národnosť spisovateľa a anglický originál predsa neznamená, že rodený Nemec bude Marč! Spočiatku som bola z toho dosť zmätená, nakoniec som sa rozhodla, že skomolené skloňovanie budem ignorovať a tvrdohlavo ho čítať March.





Robert Harris: Otčina (Riopress, 1993)







Súvisiace: 
Stephen King: 11.22.63
Harry Harrison: Kladivo a kříž
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Nacizmus a vojna - 1. časť, Nástup nacizmu
Nacizmus a vojna - 2. časť, Nacistický režim a cesta k vojne
Nacizmus a vojna - 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna
Nacizmus a vojna - 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny

A ešte zopár fotografií na umocnenie dojmov:
Hitlerova 50-ka
Malý rozhnevaný muž prednáša

10 komentárov:

  1. Zase pekne napisane :)

    Len by som doplnil, kedze som menovite spomenuty :))) ...Moj skepticizmus sa tykal jednej z premis knihy - ze ak by sa holocaust, usilovne utajovany nacistami, zverejnil, nastalo by siroke odmietnutie Tretej Rise. Moje pochyby vyplyvali z toho, ze trebars o Stalinizme a suostrovi Gulag, represiach a porusovani ludskych prav aj po Stalinovi, o desiatkach milionov mrtvych za Mao Ce Tunga sa tiez vedelo - ale svet je pragmaticky a idealisticky zaroven. Cize pragmaticky sa uznalo, ze islo sice o zverstva, ale spominane krajiny neboli vzdy a dokonale zavrhnute. Idealisti zase (pokial priamo nepopierali tieto zverstva), tak ich akceptovali ako urcitu nutnu cenu, potrebnu na dosiahnutie "vacsieho dobra". Takze je dost mozne, ze by sa "Svet" nakoniec k nacizmu postavil ako ku komunizmu: "No co, urobili zopar hnusnych veci - ale za desatrocia sa zmenili a dnes su uz ini".

    Druha vec, ktora nesuvisi s recenziou je obalka tohto vydania. Ano, existuju nazory, ze povod EU (najma myslienkovy) suvisi aj s nacizmom. Hodit to takto ostentativne na obalku sa mi zda vsak ako dost jasne vyjdrenie urciteho politickeho nazoru...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, ja s tvojím názorom súhlasím, tiež som skôr skeptická - a preto sa mi tam tak náramne hodil ten úryvok, ktorý som mala poznačený už v čase, keď sme o tom diskutovali - lebo tam krásne vidieť, ako Charlie symbolizuje tú idealistickú časť ľudstva - pokým Xavier svojím mlčaním (a autor jediným slovom "Neodpovedal") symbolizuje tú druhú časť. A je iba na čitateľovi, ku ktorej z nich má bližšie :-) Ja k tej druhej.

      Odstrániť
    2. pokiaľ ide o tú vlajku EÚ na obálke - toto mi ani nenapadlo. celý čas som ju brala ako symbol toho prepojenia (akoby som podvedome videla americkú - a až teraz mi napadá, že vzhľadom na obsah radšej mala americká byť) Ríše a zvyšku sveta. že tá svastika vedľa vlajky Európy symbolizuje ich spolužitie - ktoré pre nás v našom univerze je samo o sebe čímsi zvráteným... z toho asi vyplýva len toľko, že každý si tam nájde svoj podtext :-) a ja som v týchto politických záležitostiach určite menej zbehlá a istým spôsobom naivnejšia ako ty :-)

      Odstrániť
  2. Fajn recka. Čo sa týka vlajky EÚ, tá dvanásťhviezdičková z naších dejín tam síce nejestvuje (napriek poniektorým obálkam), ale je tam stále akási zvrátená forma EÚ (či EHS), pozostávajúca zo západoeurópskych štátov (Francúzsko, Španielsko, Taliansko, čiastočne UK) zvazalizovaných nacistami. (Takže táto pseudo-EÚ je skôr ako východný blok, len namiesto komunistov v moskve šéfujú nacisti v Berlíne.) Je to jedna z vecí, ktoré mi na povojnovej geopolitike vykreslenej v románe celkom sadli - konečne si aspoň jeden autor uvedomil, že nacisti by aj pri najväčšej dávke šťastia nemali ani zďaleka toľko logistiky, aby spravili z celého územia Európy akýsi veľký sivý fľak priamo ovládaný z Berlína. Koniec koncov, keďže zvyšky Sovietskeho zväzu partizánčia ďalej na Urale a z celého dementného Ostsiedlung plánu sa stalo obyčajné fiasko. O tomto svete by teda bolo presnejšie povedať, že nacisti tu vojnu ani tak nevyhrali, ako skôr bojovali, až kým sa nezbúchalo prímerie s podvýživenejšími Spojencami. Preto súhlasím aj s Marekovým pohľadom na vec. Keby v naších dejinách nebolo poriadneho zdokumentovania vyhladzovacích táborov a iných vojnových zločinov, nebolo by vôbec nič zvláštne, keby veľká časť obyvateľstva západných štátov pokračovala v rozširovaní názorov "pche, je to len zveličené, lebo je vojna a treba propagandu proti nepriateľom, podobne ako v tej prvej". Nežartujem - mnohí ľudia v západných krajinách brali protinacistickú propagandu menej vážne v medzivojnových rokoch i za vojny, pretože si mysleli, že Spojenci zámerne krivdia Nemcom, podobne ako za prvej svetovej, kde ich démonizovali (napriek podstatne menším zločinom a podstatne menej militariskému a totalitnému režimu). Dnes sa to ťažko prehĺta, ale vtedy to žiaľ bolo tak. Napokon, v mnohých západných krajinách mali náckovia a fašisti sympatizantov, ktorí si ich idealizovali, dokonca ešte aj počas raných rokov vojny. A je to vlastne aj vďaka podrobnému odhaľovaniu WWII vojnových zločinov v naších dejinách, že rasizmus, antisemitizmus a iné pavedecké náhľady na ľudstvo, razené nacistami a im podobnými skupinami, "dostali zlý zvuk". Vo svete, kde tieto zločiny neboli prevažne odhalené, je bohužiaľ "naďalej OK" byť otvoreným antisemitom, rasistom, šovinistom, či iným "anti-". Keďže väčšina dôkazov o zločinoch vykonaných na prenasledovaných a porazených bola v tomto svete zámerne zbúraná a zničená, neveriaci Tomáši omieľajúci apologetickú pesničku o "nepochopených, neprávom démonizovaných náckoch" sa tu cítia istejšie a pokojnejšie, lebo majú dostatok napohľad nespochybniteľných výhovoriek. :-( Jedna z fascinujúcich veci na žánri alternatívnej histórie je práve možnosť skúmať celkom iné spoločenské nálady - považované za prirodzené v danom svete - ktoré by nám, obyvateľom naších dejín, pripadali čudné alebo rovno scestné/zvrátené. Pritom v danom alt-svete sú považované za normálne a bežnú súčasť diskurzu.

    P.S. Harris ho schválne píše po anglicky ako Xaviera Marcha, napriek tomu, že sám potvrdil, že chlapík sa reálne volá "Xaver März" alebo tak nejak.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ahoj Križiak,
      - díky za ďalšie "funfacts", ako obvykle :-)
      - nuž, veď popieranie holokaustu poznáme aj dnes, hoci je v niektorých krajinách tresné
      - takže on mal byť naozaj Marec? a keď to autor "reálne potvrdil", prečo je teda v románe March? prečo nemohol zostať März?
      - aj tak ho Marč čítať nebudem, jednoducho sa mi to hnusí, aby niekto z Nemca urobil jedným šmahom Angličana :-)

      Odstrániť
    2. No, veď aj my sme poslovenčili Jane na Janu Eyrovú, "aby sa s ňou čitatelia vedeli lepšie stotožniť". :-P ;-) Harris podľa mňa urobil podobný krok. OK, nájdu sa medzi Britmi aj nemčinári, ale schválne : Koľko Britov vie správne vysloviť "März", hneď z voleja ? ;-)

      Jedna z vecí, ktoré podľa mňa Harris zvládol na výbornú, bolo vykreslenie alternatívnej povojnovej geopolitiky (žiadne stupídne "nacisti úspešne vládnu porobenému svetu") a spoločenských nálad ("no, Nemčúri vybojovali pre seba výhodné prímerie, ale život ide ďalej") a ich zákonitý vplyv na svetonázor postáv. V podtexte opisu spoločenských pomerov je navyše onen prvok, ktorý jeden Anglán dávnejšie nazval "dystopia is hard": Teda to, že každý totalitný režim si skôr či neskôr začne pod sebou podtínať konár ustavičným kopením klamstiev, poloprávd a vnútorných protirečení. Trhliny v systéme vidno už v tebou spomenutom zbabranom Ostsiedlung, ktoré napriek propagande nacistických "elít" vôbec nejde podľa plánu a bežným ľuďom sa sprotivilo. Podobne ako sa rozpadol ZSSR v naších dejinách - keď sa z jeho spoločnosti a ekonomiky už nedala ďalej robiť Potemkinovská dedina, a keď hlavne mladší ľudia začali vnímať veci inak - tak sa raz rozpadne aj v čase románu ešte relatívne sebavedomá Tretia ríša. Isteže, nepoloží ju žiadna "Nežná", ale čím ďalej bude človek od čias vojny, tým väčšia disonancia bude medzi mladými a starou gardou prisluhovačov režimu a ututlávačov. Čo sa týka otvoreného konca, jeden by rád dúfal, že März/March unikol a že sa mu podarilo rozchýriť po svete jeho nález ruín koncentráku skôr, než ich stihli vládni nohsledi odstrániť. Je to síce relatívne malá nádej, ale koniec je dostatočne otvorený na to, aby v to čitateľ mohol trošku dúfať...

      Odstrániť
    3. Romantický príbeh z 19. storočia, kde práve spomínaná geopolitika nehrá žiadnu rolu verzus sci-fi alternatívna minulosť stojaca predovšetkým na geopolitických súvislostiach - v tom je zatratene veľký rozdiel! Preto nevidím v tvojej argumentácii nič, čo by ma presvedčilo o oprávenosti (nebodaj racionalite!) rozhodnutia ocajchovať rodokmeňového Nemca anglickým priezviskom! A že Briti nevedia vysloviť März?! Na to už dupľom zvysoka prdím. Ak mi chceš vážne povedať, že Harris si z Märza vytvoril Marča, tak to si mi ani hovoriť nemal, lebo tým získala táto kniha u mňa jeden veľký čierny bod. Považujem to za hanbu, skomoliť zásadný detail len preto, aby sa čitateľovi lepšie čítal. To je vrchol trápnosti.
      (POZOR, SPOILER!) No a keď už si začal spoilerovať s tým otvoreným koncom, tak ti trošku osviežim pamäť - MARCH osobne... rozhodne nikam neunikol. On teda nie.

      Odstrániť
    4. Hm, a ako pekne to znie : Zavjer Márč. :-D A všetci skracujú jeho oslovovanie na "Zavi". Až ma z toho hlavybolenie obchádza... ;-)

      Odstrániť
    5. Na ich čítanie X ako Z som úplne zabudla, blééé... pre mňa proste Ksavier March. Ak ho budú aj vo filme Marčovať (čo určite budú), tak budem celý čas škrípať zubami :-)

      Odstrániť
    6. Update: Marčovali ho. Aby bol čistokrvný árijský Nemec Marč s anglickým pravopisom a výslovnosťou, to proste nikdy neprehryznem :-(

      Odstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov problémy. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).