Robert Harris: Otčina

Hitlerove plány zahŕňali jedny z najambicióznejších a najradikálnejších zmien v modernej histórii. Túžil stvoriť dokonalú spoločnosť podľa svojich úchylných predstáv. Výsledok by bol istým spôsobom tiež úchylný.
Aj preto je vízia alternatívnej reality, kde Nemecko vyhralo 2. svetovú vojnu jedna z najlákavejších látok na literárne spracovanie.
Čo by bolo keby... ?




Priznajme si hneď na úvod, Otčina je v podstate priemerný triler.
To, čím zaujal je téma a to, čím dokáže čitateľa strhnúť, je atmosféra.
Harrisovi sa podarilo vierohodne vykresliť podobu Ríše, aká by mohla byť v roku 1964 ako víťazná a vedúca európska veľmoc. Perfektný policajný štát, kde každý každého sleduje a bez mihnutia oka hlási polícii hoci drobné narušenie "matrixu".
Národ miluje svojho vodcu a vodca dbá o šťastie svojich stepilých Teutónov prostredníctvom železných pästí poriadkovej, kriminálnej a bezpečnostnej polície. Občania sú od útleho veku organizovaní a bez chyby plnia svoje povinnosti - pracujú, rozmnožujú sa a strážia poslušnosť všetkých ostatných (inak povedané, udávajú).

Policajný vyšetrovateľ Xavier March žije v Berlíne, plnom zhmotnených architektonických predstáv Alberta Speera a iných megalomanov. Monumentálne stavby z mramoru, víťazné oblúky, obludné sídla diktatúry i byrokracie a široké bulváry ovenčené kamennými orlicami... všetko sivé a obrovské.
Naozaj sugestívny obrázok Európy, kde Slovania ponížene obsluhujú, bývalí nepriatelia spolupracujú, Rusko existuje len ako "východná fronta" kdesi na Urale a židia... tí neexistujú vôbec. Boli odsunutí na Východ, zmizli, od vojny o nich nikto nepočul a nikoho to vlastne netrápi.
Avšak aj navonok perfektná Ríša má problémy, niektoré úplne prozaické...

"Víte, Marchi, proč lezeme Američanům do zadku?"
"Ne, pane."
"Protože jsme v prdeli. Tady si poslechněte něco, co si nemůžete přečíst v doktůrkových novinách. Dvacet milionů osadníků na Východě. Takový byl Himmlerův plán. Devadesát milionů koncem století. Prima. No, v pořádku jsme je tam dopravili. Potíž je v tom, že polovička se jich chce vrátit. Představte si ten kolosální zásah ironie, Marchi. Životní prostor, ve kterém nechce nikdo žít. Co se týče terorizmu" - mávl ruku se skleničkou až zacinkal led - "nemusím povídat důstojníkovi Kripa jak vážným problémem se stal. Američané dodávají peníze, zbraně, výcvik. Udržují rudé v akci přes dvacet let. A co se týče nás: mladí nechtějí bojovat a staří nechtějí pracovat."

To hovorí šéf kriminálnej polície (Kripo) Arthur Nebe, starý prezieravý nacista, v súvislosti s horúcou novinkou - chystanou návštevou amerického prezidenta Josepha P. Kennedyho (inak otec JFK a RFK), od ktorej sa očakáva určitý posun v medzinárodných vzťahoch s USA, jediným otvoreným opotentom politiky nacistického Nemecka. Práve Nebe, pomerne nenápadná vedľajšia postava, bol asi najzaujímavejším charakterom v románe.

Xavi March je presne podľa vzoru typického policajta - vlka samotára - pravý outsider s neštandardnými názormi, zvedavý aj bystrý. Keď sa jedného škaredého rána nájde pri jazere telo Josefa Buhlera, starého muža, zato jedného zo zakladajúcich členov NSDAP, March rýchlo pochopí, že sa neutopil len tak, sám. Takisto je mu jasné, že gestapáci na čele so sadistom Globocnikom sa okolo prípadu neobšmietajú náhodou.
Marcha okamžite odstavia, ale keby to vzdal, nemali by sme žiadnu kriminálku. Celkom očakávane začne vyšetrovať na vlastnú päsť a skladať mozaiku čudných okolností. Napríklad, že takto od konca vojny na prvý pohľad prirodzene avšak podozrivo pravidelne, zomrel celý rad pohlavárov, ktorých spája jedna udalosť - konferencia vo Wannsee v januári 1942. Tá je v roku 1964 taká utajená, že jediný existujúci dôkaz o jej konaní i náplni zostal len náhodou zapatrošený v útrobách historických archívov. Ďalšie dôkazy sú skryté oveľa dôkladnejšie...
Popri tom sa March zoznámi s americkou novinárkou Charlie Maguirovou a tým máme na svete aj milostnú zápletku. Mocné Gestapo sa zase postará o neustále sa zvyšujúce napätie i tempo príbehu.
No aby ste videli, že hoci som tento triler označila ako priemerný, predsa má čo ponúknuť, tak sa zďaleka všetko nevyvinie podľa očakávania čitateľa a k tomu nás autor poteší umným otvoreným koncom.

+++++

Určite ste už pochopili, že pointou pátrania sú vyhladzovacie koncentračné tábory a odhalenie tajomstva, kam zmizlo 11 miliónov európskych židov (v alternatívnej minulosti operujeme so zavŕšeným Konečným riešením). Vychutnaniu či zhltnutiu knihy to vôbec neprekáža, tiež som do jej čítania išla s približnou znalosťou obsahu, dokonca som pred pár rokmi počula jej britskú rozhlasovú adaptáciu. Aj tak ma mala čím uspokojiť (je to kniha) i prekvapiť (záver sa mi naozaj rátal).

Marek Slabej, ktorý Otčinu čítal dávnejšie, sa vyjadril, že na jeho vkus bol autor optimistom pokiaľ ide o zmenu v spoločnosti - pričom prognóza by bola skôr skeptická. Ja som si však poznačila úryvok, ktorý je dôležitý z dvoch dôvodov - jednak predostiera kľúčový problém celej situácie (ľudia by neuverili, zmena by nenastala okamžite) a zároveň pekne ilustruje, že Harris nemyslel vo všetkom za čitateľa.
Napokon nielen nasledujúce slová, ale i ukončenie románu svedčí o tom, že zámerne ponechal dostatok priestoru aj na voľnejší výklad. Stručne povedané, jeho podanie rozhodne nesrší euforickými nádejami:

"Někteří lidé tomu věrit nebudou - nevěřili by tomu i kdybysme měli nevím kolik důkazů. Ale tady je toho, myslím, dost, aby to zarazilo Kennedyho v tom jeho kurzu. Žádný summit. Žádné znovuzvolení. Žádný détente. A ode dneška za pět let, nebo za padesát, se tahle společnost rozpadne. Na masových hrobech se stavět nedá. Lidské bytosti jsou lepší - musí být lepší - já tomu věřím - ty ne?"
Neodpověděl.

Detailisti by mohli namietať, že Harris vzal len kúsok kontroverznej histórie, že si protekčne vybral toľko omieľaných židov a pritom zabudol na ďalšie milióny rovnako nespravodlivo zabitých. No ak by sme začali vymenúvať ohniská napáchaných zverstiev a chceli každé literárne spracovať, mohli by sme o tom napísať desiatky zväzkov alebo to všetko vtesnať do obrovského a komplikovaného románu, ktorý by nikto nechcel čítať.
Pripomínam, že máme pred sebou slušne napísaný triler, ktorý priťahuje hlavne námetom (Dan Brown nie je o nič lepší) - autor jednoducho spravil tzv. "cherry picking" a vybral si len tie čerešničky, na ktoré mal kapacitu. Z vojny vybral holokaust, z holokaustu koncentračné tábory a aj tie sa nakoniec spomenú len zo dva zo tri. A spravil dobre, pretože tento objem i formu zvládol na jednotku. Je to čítavé, ponúka to materiál na zamyslenie, i na precítenie alternatívnej minulosti.

Malé problémy s prekladom

Mala som k dispozícii staré (prvé) vydanie knihy od českého vydavateľstva Riopress z roku 1993. Pamätníci i hltači fantastiky vedia, že deväťdesiate roky boli časy divokých prekladov často pochybnej úrovne, niekedy úplne katastrofálnej.
V Otčine sa to odrazilo v kolísajúcej kvalite, keď sa kľudne v dvoch vetách za sebou vyskytli míle aj kilometre, a keď mená nemeckých miest boli striedavo v originálnom znení (Nürnberg), českej verzii (Mnichov) alebo dokonca v angličtine (Vienna!).
Aj so samotným menom March bol neustály problém. Nie som expert na českú gramatiku, ale prekladateľ ho skloňoval tak, akoby sme ho mali čítať Marč. Vidím to takto - ak mám čítať Nemca March s CH, ako sa v nemčine správne číta, tak ho oslovím "hele, Marchu" - lenže prekladateľ ho písal so skloňovaním, ktoré signalizovalo, že ho číta Marč, teda "hele, Marchi". V celej knihe (videli ste to aj v prvej ukážke).
Lenže britská národnosť spisovateľa a anglický originál predsa neznamená, že rodený Nemec bude Marč! Spočiatku som bola z toho dosť zmätená, nakoniec som sa rozhodla, že skomolené skloňovanie budem ignorovať a tvrdohlavo ho čítať March.

Robert Harris: Otčina (Riopress, 1993)







Súvisiace: 
Stephen King: 11.22.63
Harry Harrison: Kladivo a kříž
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice
Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau
Nacizmus a vojna - 1. časť, Nástup nacizmu
Nacizmus a vojna - 2. časť, Nacistický režim a cesta k vojne
Nacizmus a vojna - 3. časť, Nacizmus a druhá svetová vojna
Nacizmus a vojna - 4. časť, Dozvuky druhej svetovej vojny

A ešte zopár fotografií na umocnenie dojmov:
Hitlerova 50-ka
Malý rozhnevaný muž prednáša