Finálové poviedky Ceny Fantázie 2017

Minulý rok sa stalo niečo, čo sa nestalo od roku 2007 - nemala som na blogu článok o finálových poviedkach CF 2016. Mala som na to vážne osobné dôvody, ale teraz by som sa k písaniu rada vrátila. A keďže Cena Fantázie je už 10 rokov moja srdcovka, viac než jeden ročník nechcem vynechať :-)

Traja z finalistov sú známe mená už z predchádzajúcich ročníkov súťaže a podobný vzorec vidíme dlhodobo. Svedčí to o tom, že sa CF zúčastňujú autori, ktorí sú schopní zakaždým napísať dobrú poviedku - alebo inak, sú autori, ktorí keď sa súťaže zúčastnia, berú miesta vo veľkom finále či aspoň v tých žánrových ;-)

Nasledujúce riadky som z nedostatku času najprv nahrávala, potom prepísala a upravila. Asi budú ešte o niečo kostrbatejšie, než tie minulé. Keďže opisy poviedok obsahujú menej či viac konkrétne informácie o deji, mali by to čítať len ľudia, ktorí už ich majú za sebou.

Michal Brat: Forrest

Poviedka je o troch ľuďoch na vzdialenej vesmírnej misii v budúcnosti, pričom ide o klasický scenár, keď jednému z nich prepne. Má to dosť dlhý rozbeh a najviac ma prekvapilo, že záver bol o niečom úplne inom, než kam sa mi zdalo, že to smeruje. Oné... no, asi to malo všetko súvislosť a prostriedky posvätili účel, no predsa len som sa cítila trochu ošálená. Tým, že som si dlho myslela, že všetko to uvádzanie do problematiky pracovnej náplne hlavného hrdinu bude zároveň ťažiskom pointy príbehu, no nakoniec nebolo.
Autor nám predstavil celý program i veľmi zaujímavú technológiu budúcnosti, aby to v kľúčovom momente všetko uťal... a ukončil poviedku niečím iným.
Okrem toho bol záver dosť rýchly, hlavne v porovnaní s nástupom, z ktorého som mala dojem, že nikdy neskončí. Potom sa to náhle zvrtlo a bolo vymaľované. Akurát odtieň farby bol úplne iný, než na obale. Neviem ako to pomenovať, asi len ľahké sklamanie.
Hoci v poviedkovej súťaži každý slušný či nadpriemerný kúsok vynikne, toto ma príliš neuspokojilo. Možno by som poviedku vybrala do zbierky, ale nie do finále.

Filip Brišš: Sarah

Scifíčko z budúcnosti, keď vojnoví veteráni dostávajú zadarmo robotov, čo sú vždy ženy a hlavný hrdina Dayton si natoľko obľúbi svoju robotku, že si k nej vytvorí vzťah. Divné na tom je, že je to prezentované ako niečo unikátne, pričom si myslím, že by to musela byť pomerne častá "anomália". V poviedke to vyzerá, že ide len oňho a pre všetkých ostatných sú robotky len domáce (prípadne aj sexuálne) otrokyne a správajú sa k nim ako k strojom (asi dvakrát je zdôraznené, že sú maximálne humanoidné, doslova kópie človeka). Podľa mňa je pravdepodobný skôr opak, keďže ľudia majú tendenciu antropomorfizovať aj oveľa menej "ľudské" veci, než je humanoidný android.
No, to je fuk.
Celé je to o tom, že Dayton má robotku, robotka je jeho kamoška, on si ju premenuje, robotka mu vyrobí vtáčiu búdku, začne čítať jeho knihy, prejavuje emócie. On si medzitým prečíta vedecký článok o tom, že sú to vraj naučené vzorce, ktoré môžu byť časom kontraproduktívne.
Plus je tam dejová línia, v ktorej robotky veteránov majú súboje až do zlyhania, robotej smrti, a každý veterán, ktorého robot sa pokazí, dostane zadarmo nového. Už to je pritiahnuté za vlasy, pretože týmto spôsobom sa vyslúžilci zabávajú každý týždeň, takže by svoju vládu ich stupídne koníčky vyšli pekne draho.
No, aj to je vedľajšie.
Viac ma rozladilo, že príbeh išiel odnikiaľ nikam.
OK, takže robotky bojujú (v zásade obdoba súbojov v blate, chlapi sa pozerajú, ako sa ženské mlátia... človek by povedal, že im pri tom stojí) a Dayton je nakoniec vyprovokovaný a prinútený, aby tá jeho bojovala tiež. Z nejakého záhadného dôvodu jeho inteligentná tousterka namiesto, aby použila svoj osobnostný pokrok na rýchle, tvrdé a bezohľadné zlikvidovanie súperky v štýle Indianu Jonesa (revolver na útok šabľou), tak sa nechá zmlátiť a zabiť ona sama. Nedáva mi to zmysel. Viním autora, že sa jeho postavy správajú nelogicky a hlúpo, len aby splnili svoju úlohu - demonštrovali melanchóliu, ktorá nakoniec nájde svoj happyend.
Takže robotka Sarah je mŕtva, Dayton je zdrvený, dostane novú robotku, vyberie si naschvál iný model, nechce sa s ňou zblížiť vôbec a znovu sa mu zhorší psychický stav, ktorý mu predtým vzťah so Sarah výrazne zlepšil... do roka však pookreje, zistí, že správna cesta je tá, ktorú už našiel a kúpi svojej novej Sarah 2 návod na zostavenie vtáčej búdky. Či sa naďalej robia súboje robotiek a či v nich Sarah 2 vyhráva, keď tak dlho funguje, sa už nedozvieme.
Už len svadba tam chýba. Ale pokiaľ majú v budúcnosti v marťanskej ústave podobné sprostosti ako v tej našej, schválenie manželstiev s androidmi nejaký čas ešte potrvá.
V každom prípade, dej ma príliš neoslovil ani nedojal. Teda áno, napísané to bolo zručne a čakala som, čo sa z toho vyvinie, ale podobne ako pri Michalovi Bratovi výsledok nenaplnil očakávania.

Je to proste opísanie jednej zo stovky reakcií na odchod blízkeho člena, od andulky cez psa až po rodinného príslušníka. Mňa to už dávno naučil pán Herriot - ak vám zomrie pes, okamžite si kúpte nové šťeňa. Takisto by tá reakcia mohla byť iná, ale nevidím tam dejový oblúk...
Túto poviedku by som nevybrala ani do zbierky.

Pridám zopár štylistických chuťoviek, ktoré mi nemohli uniknúť, keď už som taký hnidopich :-) Pri spojení "nemala emócie, ani city" mi kamaráti z Facebooku vysvetlili, že to zmysel dáva, nakoľko medzi nimi je rozdiel, hoci ja by som ich v prípade potreby použila aj ako synonymá. No nech sa na to dívam akokoľvek, v jednej vete mi kolú zrak.
"...ja som sa k nej chcel chovať zdvorilo. Chovala sa tak potom tiež. Prebrala moje chovanie, učila sa." Hoci Slovník slovenského jazyka ma sklamal a slovo chovať sa je spisovné, aj tak tu máme prípad trestuhodného opakovania slov. Niečo podobné by som nepripustila ani v krátkom publicistickom článku na svojom zaprdenom blogu, kde sa teraz aj muchy otáčajú. A už vôbec nie v poviedke, ktorú posielam do súťaže.
Do tretice "dal som jej lístok a povedal, nech ho predá predávajúcemu"... uf! Ak by som takto napísala hoci aj komentár na Facebooku, vrátila by som sa a opravila ho. A ak by si tento autor dal záležať, znela by veta: "dal som jej lístok a povedal, nech ho odovzdá predavačovi".
Prvé dve poviedky teda sklamali a ja čakám, či tie ďalšie rozoženú chmáry.

Róbert Hric: Koniec sveta príde skôr

Tretia poviedka a po dvoch mizerných konečne dobrá. Vikinský námet okamžite naštartoval moju fantáziu, na začiatku mi atmosféra pripomenula film Vzkriesenie Valhaly s Madsom Mikkelsenom, neskôr som tam cítila Plout na vlnách podivna Tima Powersa (to je tá kniha, podľa ktorej voľne nakrútili Pirátov z Karibiku 3) a aj Kladivo a kříž Harryho Harrisona.
Príbeh severských štvancov a ich stretnutia s africkým vúdú je dobre vygradovaný, do detailov prepracovaný, skvele zapája fantáziu čitateľa, v dramatickom deji používa aj humor, a dokonca aj záver je hravý.
Celkovo poviem, že je to akčná fantasy ako lusk. Bola som navýsosť spokojná. Uvidíme, čo ponúknu posledné dve poviedky, ale už teraz je Róbert Hric v top trojke, vzhľadom na to, že prvé dve poviedky boli na môj vkus slabé.

Anna Olejárová: Preplatok

Hneď na začiatok som si všimla, že je spomenutý SMS list, evidentne vo význame zoznam, a to považujem za chybu. Anna Olejárová používa krásnu slovenčinu a je veľká škoda tohto anglicizmu, ktorý ľudia, ktorí nevedia po anglicky, ani nepochopia. Pretože to rozhodne nie je list.
Okrem toho do morku kostí má byť do špiku. Morek je české slovo.

Ale teraz k samotnej poviedke - začalo to ako nočná mora môjho svokra, ktorý pri každej druhej spoločenskej zmene prorokuje, že "A ako to skončí? Tak, že budú zabíjať dôchodcov!" Pokračovalo to ako sen každého občana tejto republiky, bez ohľadu na to, či je alebo nie je dôchodca (ešte lepšie by fungoval útok na parlament), a v tom bude asi tkvieť úspech poviedky u čitateľov. No, a skončilo to nádherne ironicky, veď ako inak by sa takáto poviedka dala ukončiť.
Anna Olejárová fantasticky vystihla, vynikajúco opísala a vygradovala dej. Celkovo šlo nie o geniálne originálny, ale výborne spracovaný námet. Pobrala inšpiráciu kde sa dalo, a spravila z toho skvelý malý príbeh. Ak tá posledná poviedka nebude absolútna mega pecka, tak myslím, že som našla svojho víťaza. Bolo to vtipné, bolo to aj sci-fi, aj úprimné aj dojímavé aj všetko. A veľmi rýchlo to odsýpalo. Krásna poviedka.
Možno mám malinkú výhradu, že posledné dve vetičky by som do nej nedala. Ale to je iba subjektívne vnímaný detail. Som nadšená, a tak ako predošlá sa automaticky dostala do top 3, táto je automaticky prvá alebo druhá :-) Uvidíme, aká bude posledná porcia tohto finále.

Martin Petro: Muž, ktorý vymyslel farbu

Hneď v úvode mi námet pripomenul inú poviedku, zo starej sci-fi zbierky Úžasná krajina (ruské poviedky), kde boli nejaké mimozemské huby, ktorých výtrusy boli smrteľne nebezpečné, ale keď vedci spomalili zvuk, ktorý tie výtrusnice vydávali, ukázalo sa, že je to hudba, ktorá ľudí nesmierne uspokojuje a prináša mier v duši a tým pádom aj na planéte. Niečo obdobné spôsobuje aj farba v poviedke Martina Petra.
Okrem toho mi téma farieb pripomína nedávno čítané výborné sci-fi Jaspera Fforda Shades of Grey, na ktoré chystám recenziu.
Dejovým rámcom poviedky je verejné vystúpenie deväťdesiatročného Sofiana Megu, ktorý je najoslavovanejšou osobou na Zemi, lebo vymyslel farbu, na ktorú keď sa ľudia pozerajú, prináša im pocity šťastia, spokojnosti a eufórie a tým pádom priniesla celosvetový mier. Vďaka nej nastal obrovský rozmach, ukončenie vojen, jednoducho utópia.
Pokiaľ ide o myšlienkový obsah poviedky, jednoznačne je to krásne klasické scifíčko ako z veľkej knihy. Myslím, že v podstate je o tom, že nech je na svete hocijaký mier a prináša ho akákoľvek "droga", ktorá má byť prospešná pre všetkých, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú chamtivejší než ostatní alebo dokážu vo všetkom dobrom nájsť niečo zlé.
Hoci aj toto je na zváženie, pretože ak by sme sa na to pozreli z iného uhla, že geniálny vedec, ktorý vlastní patent na niečo, čo je prospešné celému ľudstvu, odmieta prezradiť tajný recept i ustanoviť svojho nástupcu, čiže si je vedomý, že jeho smrť ľudstvo o tento vynález pripraví... tak je otázne, či ďalšia myšlienková línia poviedky nie je dilema o osobnom versus väčšom dobre.
Plus môžeme Sofiana nazvať aj naivným, keď sa takto správa a zároveň neočakáva následky zobrazené v poviedke. Nie je teda celkom jednoznačné, kto je diabol a kto spasiteľ. Sofian Mega vymyslel farbu a potom ju dal svetu. Svojou smrťou by si ju však znova privlastnil. Násilníci, ktorí sa zmocnia tajnej zložky jeho receptu, vlastne konajú v záujme väčšieho dobra. Každopádne je to myšlienkovo nabitá poviedka, čím viac nad ňou človek uvažuje, tým viac vrstiev nachádza. Ktovie koľko ich vymyslel autor sám a ktoré už nájde čitateľova fantázia, no to nie je dôležité.
Takže toto by mal byť jednoznačný adept na víťaza. Napriek tomu sa mi rozhoduje ťažko...

Dve lingvistické perličky do zbierky: "celý štadión sa zaplavil do rovnakého odtieňa"... hmm... ako by povedal Rytmus, "si zaplavil!" :-)
A ako bonus moje obľúbené životné vs. neživotné zámená, na ktoré som extra citlivá, lebo všade naokolo vidím, ako na ne ľudia pri písaní jednoducho serú: "obrázok na lesklom papieri, ktorý perfektne zapasoval do jeho spotenej dlane. Nenápadne sa naňho pozrel...". Nezaručujem, že sa tento kiks nenájde aj u mňa v niektorom staršom článku, ale ak sa tak stalo a niekto by ma upozornil, ihneď by som to zahanbená utekala opraviť. Pravda je, že mnohé chyby robíme nevedomky, no keď si na ne začneme dávať pozor, prestaneme ich opakovať. Ale zase som pri tom, že poviedka do prestížnej súťaže... sorryjako :-)

Sumár 

Forrest ma neuspokojil, lebo bez prípravy otočil a bol by slabý aj keby bol najlepšou poviedkou vo finále, ale do takého štádia dúfajme súťaž nikdy nedospeje. Sarah je to na tom ešte horšie, išla úplne mimo mňa, radím ju na posledné miesto. Dej síce gradoval, ale sprosto povedané, bolo to... o ničom. Tretiu poviedku som vychválila, veď som aj po prvých dvoch dúfala, že tie zvyšné tri už ponúknu niečo lepšie. Koniec sveta príde skôr bola výborná akčná chuťovka, ktorá poteší. Preplatok a Muž, ktorý vymyslel farbu súperia o prvé miesto, lebo u mňa je ťažké rozhodovanie, či rozumovo uprednostniť filozofickú hodnotu alebo či srdcom vybrať spoločenský výsmech.
Každá z nich sa nejakým spôsobom vyrovnáva s neduhmi spoločnosti či skôr jej charakteristickými črtami. Rozdiel je v tom, že jedna to robí pomocu satiry, druhá pomocou drámy. Ja ako priaznivec humoru, čierneho humoru aj smiechu cez slzy váham a je to ťažká skúška. Petrova poviedka má objektívne vyššiu hodnotu, no Olejárovej poviedka subjektívne brnká na moju satirickú strunku. Vzala som si na premýšľanie pár dní (koľko mi trvalo sa dopracovať k písaniu a dopísaniu článku) a tu je moje osobné poradie:

1. Martin Petro: Muž, ktorý vymyslel farbu
2. Anna Olejárová: Preplatok
3. Róbert Hric: Koniec sveta príde skôr
4. Michal Brat: Forrest
5. Filip Brišš: Sarah


Pri spracúvaní článku som opravovala, redigovala a popri tom premýšľala. Asi som bola vo vážnejšej nálade, ale nakoniec som uprednostnila intelektuálnu silu na úkor zábavy. V prospech Martina Petra ma zlomila tá nejednoznačnosť odkazu poviedky, ten aspekt, ktorý keď si čitatelia uvedomia, môže ich to rozdeliť na dva tábory. Bol hlavný hrdina obeťou či egoistom?

Zostáva už len HLASOVANIE, otvorené do polnoci 28. októbra 2017.

Ako ste sa rozhodli vy? Aký máte názor? Ak sa vám nelení, napíšte komentár :-)

S tými, ktorí prídu, sa snáď uvidíme na Bibliotéke na vyhlasovaní víťazov, zúčastňujem sa pravidelne, dúfam, že mi tentokrát nezabránia materské povinnosti, prídem aj teraz a už sa teším.

Súvisiace:
rubrika Cena Fantázie