Aké príbehy skrývajú slovenské ľudovky?
Mám malú dcérku a spievam jej ľudové piesne. Teda zopár piesní, doteraz konkrétne tri.
Kvôli rozšíreniu repertoáru som hľadala na internete texty, ku ktorým si z detstva pamätám melódiu, takže budem schopná ich zaspievať.
Na uspávanie to funguje ako mágia. Niektoré sú o vydaji, verbovaní na vojnu, iné sú len zábavné absurdné historky, napr. o dievčine, ktorá síce nevie variť
(nevedela milá chleba piecť), zato vie dobre behať
(dohonila kuru na moste).
No a pri tejto repetitívnej činnosti sa občas stane, že aj živočíšny druh "žena na materskej" sa zamyslí, div sa svete!
A tak sa mi v istej chvíli odkryl význam jednej obyčajnej detskej pesničky, ktorý sa dá vyčítať medzi riadkami.
"Pod horou, pod horou čierne psíča breše,
susedovie Mara nerada sa češe.
Nerada sa češe, nerada umýva,
ten Paľo Paľovie rád sa za ňou díva.
Poďže sem, poďže sem, nech ťa ja učešem,
takým hrebienčekom, čo koníčky češem.
Čo koníčky češem, kravičky umývam,
takú ťa ja, Mara, na svadbu pozývam."
To máme ale zaujímavú love story! Už len zbežná analýza
(do ničoho hlbšieho sa púšťať nebudem) odhalí, že tu máme dievča, ktoré má istý spoločenský problém, vyplývajúci pravdepodobne z ľahkého mentálneho postihnutia. Nie je celkom košer, že sa hepa na vydaj nechce učesať ani umyť.
Mara je strapatá a špinavá, vo výsledku z hľadiska jej rodiny i dediny absolútne nevydajná. Tam nie je všetko s kostolným riadom, to vidí aj slepý.
Napriek tomu sa zdá, že predsa len má čosi do seba, lebo Paľo od susedov o nej sníva. Čo na nej vidí, sa asi nedozvieme, no môžeme si domyslieť.
Paľo sa jej dvorí aktom veľmi intímnym - chcel by jej byť blízko, učesať jej bujnú hrivu, možno aj odhaliť pôvabnú tvár. Pieseň síce vypovedá o tom, že Mara je trošičku mešuge, ale nehovorí nič o jej vzhľade.
Ďalej sa z obsahu dozvedáme, že Paľova rodina vlastní kone i dobytok
(ak by bol iba paholkom, nedostal by v piesni meno). Pochádza teda z dobre situovaných pomerov. Navyše, označenie Paľo Paľovie
(otec je tiež Paľo) je jasným dokladom, že ide o prvorodeného syna, ergo dediča majetku!
Záverečný verš "takú ťa ja, Mara, na svadbu pozývam" evokuje hneď dva významy. Po prvé, keď bude Mara učesaná, bude jej stav vyhovujúci, aby sa s ňou Paľo nehanbil postaviť pred oltár
(niekto z rodiny jej snáď strčí hlavu do vedra s vodou, aby bola očista dokonaná); po druhé, že Paľo Maru akceptuje, takú aká je, i keď možno nemá všetkých doma.
On sám vie, že Mara nemusí byť žiadny lumen, aby mu bola vernou a tichou manželkou, ktorá mu povije tucet detí.
Takže ak má Mara aspoň trochu Boha pri sebe a jej rodina zdravý rozum, bude odpoveď na Paľovu ponuku sobáša jednoznačná.
Maru treba vydať, a to hneď!
Veď čo keby si to Paľo, nedajbože, rozmyslel?
