Autobiografia Pythonov od Pythonov

Kúpila som si dávnejšie knihu The Pythons, Autobiography by The Pythons, od antikvariátu 11th Floor Books. Zbožňujem Monty Pytónov odkedy ich poznám, chcela som mať o nich aj knižku. Čosi vám o nej porozprávam :-)


Životopisy aj publicistické diela podobného druhu nie sú stávkou na istotu, lebo záleží nielen na tom, ako veľmi milujete objekt písania, ale aj ako pútavo sú napísané, nakoľko dokážu zaujať a hlavne udržať pozornosť do konca. Som zrozumiteľná?

No, tak som ju v istom momente začala lúskať. Predtým som si prezrela obsah, zistila, že sa uberá od osudov jednotlivých protagonistov až k ich spoločným projektom.
A na vyše 400 stranách to budú riadne podrobné opisy, to sa môžeme staviť. Veď aj pochvala od Sunday Mirror na zadnej strane hovorí, že je to "definitive history" a ďalšia od Guardianu spomína "pre-Python years covered in fascinating detail". Ale nevravte!

Aby som bola presná, ešte som ju nedočítala. Možno sa ňou budem prepracúvať dlho, tak som sa rozhodla zhrnúť to milé, čo ma stretlo hneď na začiatku. Vyberiem pre vás pikošky zo životov Pythonov, od každého jednu.

Monty Python v Cannes, 1983

Viete že...

Eric Idle strávil väčšinu svojho detstva v prísnej internátnej škole. Veru neutešená bilancia, je obdivuhodné, ako dobre to zvládal, a že si dokázal zachovať toľko humoru.
Zapáčili sa mi spomienky na to, ako každý štvrtok popoludní, namiesto aby šiel na povinné športové hodiny, zdrhol do mesta do kina. Robil to takým spôsobom, že si nasadil školskú čiapku a suverénne vykráčal cez predné dvere von. Prechádzal aj popred riaditeľovu kanceláriu. Keby sa bol plížil, určite by ho podozrievali a zastavili. Práve sebaistotou si zabezpečil imunitu.
Nakoniec ho predsa chytili, v predposlednom roku výučby. Riaditeľ si ho dal zavolať a spýtal sa "Páčil sa ti film?" Eric ho otrávil odpoveďou "Ani veľmi nie, pane."
Vtip bol v tom, že ho vlastne nechytili kvôli záškoláctvu, ale pretože šlo o mládeži neprístupný film (konkrétne Butterfield 8 s Elizabeth Taylorovou). Niekto ho tam uvidel a nahlásil. Medzi spolužiakmi sa stal okamžite hrdinom, hoci ho verejne pokarhali a prišiel o status prefekta. Na konci roka riaditeľ školu opustil a Erica odporúčal na funkciu "head boy", čo je v britskom systéme vzdelávania ešte o stupienok vyšší titul ako prefekt :-)

Michael Palin má zase úžasne romantickú historku o tom, ako sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. V roku 1959, keď mal šestnásť, šiel s rodinou na dovolenku k východnému pobrežiu Anglicka. Na pláži stretol aj dve dievčatá s loptou. Hoci sa mu na pohľad páčila tá druhá, s Helen Gibbinsovou si oveľa lepšie rozumeli. Vďaka rodičovským zvykom mali šťastie a stretli sa takto v auguste ešte dvakrát. Potom sa však neobjavila a Michael zistil, že bol asi zaľúbený, lebo ho prepadala melanchólia. Napísala mu pár listov a ozvala sa aj s pohľadnicou "Počula som, že si sa dostal na univerzitu, očividne znižujú požiadavky", na čo jej on odpovedal "Áno. Možno sa tam niekedy stretneme". No to bolo všetko.
Až mu v prvom ročníku na Oxforde kamarát Robert Hewison oznámil, že za ním príde na návštevu priateľka a tá má kamarátku, ktorá vraj Michaela pozná. Bola to Helen a začali sa stretávať pravidelne. Ako sa vyjadril, medzi šestnástimi a devätnástimi ich láska pučala ako kvietok, a v devätnástich bolo rozhodnuté. No nie je to sladké? :-)

Asi každý fanúšik Monty Pythons už počul historku o tom, že John Cleese sa mal pôvodne volať Cheese. Rozšírim ju o pár detailov, ktoré o sebe napísal v tejto knihe.
Takže áno, Johnov otec sa volal Reginald Francis Cheese, ale keď rukoval v roku 1915 do armády, zmenil si to H na L, aby sa vyhol posmeškom. Po návrate z vojny si dal meno zmeniť oficiálne. Cleese však vraví, že zmenu mena trošku aj ľutuje, lebo by sa rád volal Cheese. Kým nebol slávny, ľudia sa vraj nevedeli z jeho mena vysomáriť a napísať ho. Jeho (vtedajšia) manželka Alyce Faye ho vždy volala Jack a jemu by sa páčilo byť "Jack Cheese" :-)

V prípade Terryho Jonesa som si poznačila príhodu z detstva, na ktorú nadväzuje postreh na tému humoru. Mal vtedy tri alebo štyri roky, v rodinnej spoločnosti sa popíjal popoludňajší čaj. V jeho detskej hlavičke skrsol nápad a keď sa servíroval puding, namiesto taniera podal babičke svoje prestieranie. Ona si to nevšimla a sladkú lepkavú hmotu pohotovo naložila. Malý Terry čakal na smiech a potlesk, namiesto toho sa dočkal kriku...
Ako vraví, v tom momente si uvedomil, že komédia je nebezpečný biznis. Ak ľudí pobavíte, je to OK. No ak urobíte niečo, čo malo byť vtipné, ale im sa to zábavné nezdá, nahnevajú sa. Je to akoby odmietli nechať sa pobaviť. "Nikto nevyjde z priemerného predstavenia Hamleta rozčúlený, pretože ho nerozplakal. Ale vypočujte si ľudí odchádzajúcich z komédie, ktorá ich nerozosmiala," vraví Terry Jones ;-)

Graham Chapman sa už v tejto knihe vyskytuje len v podobe vybratých zápiskov z iných kníh a svedectiev jeho brata Johna a partnera Davida. Veľmi živo sa v tejto kompilácii dočítame nielen o tom, ako John bratovi takmer vystrelil oko šípom, ale aj o hrôzostrašnej udalosti, ktorej bol maličký Graham svedkom. Všetci Pythonovci sa narodili už počas prebiehajúcej druhej svetovej vojny, on jej dôsledky videl zblízka. V roku 1944 havarovalo neďaleko ich domu lietadlo RAF na palube s deviatimi poľskými letcami - odbojármi. Bol to veľký výbuch a po celom okolí sa povaľovali nielen kúsky lietadla, ale aj nešťastných vojakov. Grahamov otec bol policajt a pochopiteľne ho privolali, všade bol chaos a hľadali sa kúsky tiel. Mladá pani Chapmanová sa práve vracala z nákupu a syna viedla za ruku... trošku ho to rozhodilo.
Predsa však neodolám ešte citácii úvodnej vety z Grahamovho potrétu, ktorá pochádza z jeho Klamárovej autobiografie z roku 1980 a znie: "Moji rodičia, Tim a Beryl, pardón, Tim a Betty, boli naštvaní, keď som prišiel na svet, pretože čakali heterosexuálneho čierneho žida s viacerými srandovným popôrodnými deformáciami, lebo potrebovali problémy." :-)

Terry Gilliam ma rozosmial presne tou vetou, ktorá bude v tomto odseku posledná. Spomínal na svoje detstvo i vzdelanie ako úplne normálne. K čítaniu aj filmom mal nenútený vzťah, rád sa nechal unášať do iných svetov. Dobre si však pamätá otvorenie prvého Disneylandu. Bol vtedy u starých rodičov v Arkansase a táto udalosť ho priklincovala k televízoru. Fascinovala ho idea Disneylandu - reálneho, hmotného fantastického sveta, ktorého ste sa mohli dotknúť. Vždy ho zaujímal stredovek, najmä vo filmoch. Bola to jeho prvá príležitosť vidieť ozajstný hrad - isteže, tento nebol pravý,.. ale keď o veľa rokov neskôr prišiel do Európy a uvidel skutočné hrady, tak tam zostal :-)

Dúfam, že ste aspoň niečo z toho ešte nevedeli a že vás článok potešil :-)

Originálne texty som prekladala a/aj/alebo parafrázovala, takže použité slová sú de facto citáciami na knihu.

The Pythons, Autobiography by The Pythons (Orion Books, 2005)





Súvisiace:
Douglas Adams & John Lloyd: Smysl Životic
Tom Sharpe: Henry Wilt
Leo Rosten: Pan Kaplan má stále třídu rád
Šílení rytíři - antológia humoristických poviedok
David Lodge: Hostující profesoři
a kopec ďalších skvelých kníh v rubrike Humor