Drsný príbeh z drsnej divočiny na severe s veľkým S.
"Proč se člověk tak snadno stává obětí zla, které je v něm stále přítomno a jen čeká na příležitost?"
Brian Zack a Richard Wayne sa zoznámia pri záverečných skúškach na zdravotníckych záchranárov. V rámci pracovných povinností sa už ako priatelia rozídu svojimi cestami, Brian zostane v meste, Richarda pohltia mrazivé útroby kanadskej divočiny na celé týždne, no po čase sa ozve...
Trochu bujarej nerozvážnosti počas Richardovej návštevy u Briana v práci a jeden nepremyslený profesionálny prešľap spôsobia, že Brian má odrazu problémy v zamestnaní, a tak ešte celkom rád prijme ponuku vytvoriť s Richardom tandem na ďalekom severe. Znamená to na šesť týždňov opustiť manželku Juliu, ktorá mu práve oznámila radostnú novinu, ale je to štedro zaplatený džob, ktorý potrebuje.
Pri Veľkom medveďom jazere, tesne pod polárnym kruhom, sa spúšťa nový stavebný projekt, a podľa predpisov musí byť každá skupina robotníkov zabezpečená paramedikmi s plne vybavenou sanitkou.
Mohlo a malo to byť zaujímavé dobrodružstvo s dobrým ohodnotením, keby sa už cestou nestalo niečo zásadné, čo príliš rýchlo otočilo dvoch kamarátov proti sebe.
Tá príčina by sa zdala banálnou a za vlasy pritiahnutou... keby sme aj okolo seba nemali dosť príkladov o tom, čo spoľahlivo zruinuje aj najpevnejšie putá... peniaze. Ešte horšie, vidina peňazí, tu konkrétne obrovskej výhry.
Čo to porobí s Brianom, Richardom a ako to ovplyvní ďalšie udalosti, o tom je zvyšok príbehu.
Zamyslenie nad kladmi
Zdeněk Hanka možno nikdy nenapíše bestseller, ale niekoľkými vecami ma táto kniha zaujala. Vývojom udalostí, záverom a tým pádom aj výsledným dojmom. Nepredvídateľnosť deja je o to viac znepokojujúca, že podľa anotácie boli ústredné charaktery inšpirované skutočnosťou. Dúfam, že peripetie postáv sú "len" autorskou licenciou, hoci práve život dokáže napísať aj takéto scenáre...
Pokúsim sa nespoilerovať, no musím tieto prvky spomenúť, lebo ich zároveň považujem za hlavnú devízu diela.
Do chvíle, kým nastane moment konfliktu, sledujeme štandardný (externé komplikácie sľubujúci) príbeh dvoch kamarátov, z ktorých jeden má psa a druhý tehotnú ženu. Keď nastúpi na scénu dramatická zápletka, tak v povedzme štandardnom sujete očakávame vývoj v štýle "vlnky, vlnky, hore-dolu, tsunami a katarzia" (inak povedané, najprv malé problémy, potom shitstorm, v poslednej sekunde ako zázrakom otočený na všeobjímajúci hepyend).
V tejto novele je to inak.
Od chvíle, keď sa to medzi Brianom a Zackom posralo (eufemizmy nie sú na mieste), to bolo už len horšie. A potom ešte horšie. Čiastočne otvorený koniec tomu nasadil korunu. O bizarnom, cynicky čiernohumornom epilógu autora ani nehovorím :-)
Čitateľ zhýčkaný vzorcami, akých sú rozprávky pre dospelých plné, bude týmto postupom určite prekvapený, niektorých by dokonca mohol rozladiť.
Ale viete čo? Podľa mňa v sebe nesie viac morálneho ponaučenia, než všetky idealizované príbehy s dobrým koncom. Pretože ako už napísal Stephen King v Dievčati, ktoré malo rado Toma Gordona, "svět měl zuby a mohl vás pokousat, kdykoli se mu zachtělo". To je realita, ktorú by dospelý mal byť schopný v literatúre uniesť. Alebo by aspoň mal rátať s tým, že ak sa už niečo posralo, neznamená to, že sa to nemôže posrať ešte viac...
Ospravedlňte môj hrubý slovník, chcem tým vlastne povedať, že ak sa na to cítite, nechajte si udeliť tvrdú lekciu zo zamrznutej divočiny :-)
Nech nezabudnem, ešte jednou vecou ma "Šesťdesiatpäťka" interesovala. Spisovateľ vo vzájomnom spore dvoch hlavných hrdinov zamiešal kocky takým spôsobom, že aj keď som sa od počiatku pokúšala zistiť, ktorý z nich je mi sympatickejší a získa si moju priazeň, nakoniec to nešlo. Obaja sa správali tak nemožne, ako dva hašterivé kohúty, že ma rozčuľovali rovnakým dielom. Tento autorský zámer, spolu s tým, že Brian a Richard sami boli na vine následkom, ktoré sa už nedali zvrátiť, jednoznačne vyšiel.
Ako vidíte, po viacerých stránkach je to nie celkom bežná story, a už len pre tie prekvapivé momenty sa oplatí tých 230 strán prečítať :-)
Zamyslenie nad zápormi
Osobných výhrad voči štýlu autora som mala viacero, no dve z nich boli najosobnejšie a najvýraznejšie.
Po prvé, informácie známe zúčastneným, uvádzané v ich vzájomnom dialógu. Neviem, ako sa tento problém pomenúva. Keď túto chybu spravila Jana Plauchová na začiatku Večnosti omylov raz, všimol si to hádam každý recenzent, a asi každý jej to dal vyžrať :-)
Zdeněk Hanka pácha tento hriech oveľa častejšie. Najmä dvaja inžinieri, dohliadajúci na projekt pri Veľkom medveďom jazere, si neustále v rozhovoroch vymieňajú informácie, ktoré by mali ovládať obaja, a niekedy ich ešte zopakujú. Aj iné vysvetľovania sa opakovali... S vysvetľovačkami má autor proste problém, aby ich naservíroval prirodzene - avšak akokoľvek nešikovný opis by bol asi lepší, než umelý dialóg.
Po druhé, Julia. V prípade Brianovej manželky je ťažké sa rozhodnúť, či viac vadí, že funguje ako spisovateľova bábka (očividným cieľom je zabránenie telefonickému kontaktu predtým, než sa Brian dostane do oblasti bez signálu) alebo, že ju napísal takú strašne hlúpu.
Ani Brianova postava v tom nie je nevinne - do imidžu idylického mladého manželstva vôbec, ale vôbec nezapadá, že Julia nevie žiadne (ani podstatné) podrobnosti o jeho práci 6 týždňov mimo civilizácie! Ona ani netuší, kam Brian vlastne ide. Je to taká obmedzená kravka (niežeby také neexistovali).
K tomu si pripočítajte jej totálne zmätkovanie tesne po mužovom odchode, keď buď nemá nabitý mobil, alebo ho zabudne doma a k tomu má plnú hlasovú schránku (prečo si nenapísali SMS, to neviem) - a zistíte, že tá ženská vám tak neskutočne lezie na nervy, že by ste ju s radosťou sfackovali a potom vymazali z literárnej existencie, nech neotravuje život rozumným čitateľom.
V momente, keď si vlastnou zbrklosťou takmer privodí potrat, si plesnete po čele a napadne vám, že taká stratená existencia si možno nič iné nezaslúži a bude len dobre, ak svoje gény neodovzdá ďalej. No proste ženská na zabitie :-)
O autorovi
Zdeněk Hanka je lekár českého pôvodu, žijúci v Kanade. Má bohaté záchranárske skúsenosti a tak vie, o čom píše. Nie je to síce Robin Cook, ale písanie ho baví a svojimi príbehmi sa snaží niečo povedať. Má to svoje muchy, ale dokáže obstojne budovať napätie, gradovať emócie a aj prekvapiť, čoho je Severně od šedesáté páté najlepšou ukážkou.
Aj v ostatných svojich dielach brnká na strunku ľudskosti a neľahkých osudov. Mňa už predtým dojala sonda do života emigranta Partitura pro srdce a moja sestra recenzovala Hedvábný řetěz s témou rasizmu. Mám doma aj knihy Platina a Kavárna, no zatiaľ som si na ne netrúfla, lebo obsah sa mi zdá trochu ezoterický. Tak zase niekedy nabudúce :-)
Autorove diela si môžete prečítať aj prostredníctvom Knihobežníka.
Zdeněk Hanka: Severně od šedesáté páté (Triton, 2015)
Súvisiace:
Zdeněk Hanka: Partitura pro srdce
Daniel Rušar: Jaro kriplů
Ľubomíra Romanová: Vlasy dupkom
Samko Tále: Kniha o cintoríne
Rado Ondřejíček: Homo asapiens
Jan Poláček: Spěšný vlak Ch.24.12.
Keď sa čitateľ dozvedá prostredníctvom rozprávača či priamej reči postáv o nejakých faktoch, súvisiacich s pozadím príbehu, tomu sa zvykne hovorievať "expozícia". Dejová expozícia, nie expozícia múzejná. (V angličtine sa dokonca "exposition" používa takmer výlučne v súvislosti s dejom, príbehmi, atď.) Takže, ak autor zbabre expozíciu, je to jednoducho zbabraná expozícia. Najnotorickejšia forma je práve ten postup typu "Ako zaiste vieš, Števo...". Prípadne, svojho času Umberto Eco vtipkoval, že poniektorí nešikovnejší autori dobrodružných príbehov ich písali tak, že "...hrdinovia utekajú pred nepriateľmi do hory a potknú sa o koreň baobabu: A tu rozprávač preruší dej a urobí nám prednášku o baobaboch. Dnes sa už z toho stal topos, milý ako zlozvyky osôb, ktoré sme mali radi, ale robiť by sa to nemalo." :-D
OdpovedaťOdstrániť