Peter Balko: Vtedy v Lošonci (ukážka z knihy)

Nestáva sa často, aby ma podobne nadchla mainstreamová kniha od slovenského autora (je fakt, že ich čítam zriedka). Vtedy v Lošonci si ma získalo okamžite a bezvýhradne. Požičala som si knihu z knižnice, keď o nej dopíšem článok, tak ju vrátim, ale chcem si kúpiť vlastnú.



No kým dosmolím tú recku, kde sa pokúsim nejako zmysluplne (možno aj duchaplne) zhrnúť jej obsah i svoje dojmy, chcem vás oblažiť jednou dlhšou ukážkou.
Inak som si vyberala z knihy samé krátke úryvky, no tento kus je najkrajší vcelku. Okrem toho vás oboznámi s tým, ako sa detský rozprávač dostal k písaniu.
No... teda... rozprávačom je osemročný chlapec, no tu hneď v prvej vete vidíte, že je napísaná z pohľadu dospeláka. Uvedomila som si to až teraz, a je možné, že v knihe sa podobné anachronizmy vyskytli viackrát. Absolútne to nie je dôležité, lebo celá je plná prelínania - reality s fantáziou, minulosti s prítomnosťou i predprítomnosťou, tragiky s komikou a vôbec všetkého so všetkým :-)


Mal som pekné detstvo. V porovnaní s rovesníkmi, ktorí boli mučení a zaživa pochovaní v škôlke, nútení piť sladkú vodu z modrých plastových pohárikov a spať vtedy, keď im to prikáže Boh, som bol najšťastnejším deckom v Lošonci. Väčšinu času som prežil na stromoch, kde som si vytváral imaginárne kuchynky a z ihličia varil chutné polievky, pretlaky a elixíry. Starký, ktorý ma každý deň vyvenčil v parku, sedel na lavičke, spokojne pofajčieval a čítal čiernu kroniku v lošonckom periodiku Timravin hrtan.
Starká ma každý deň zaviedla do útlej videopožičovne, kde som s ponevieral celé hodiny a so zatajeným dychom som prstami prechádzal po vysokých regáloch s akčnými filmami, naloženými množstvom obnažených vyšportovaných hrudí, ťažkých zbraní a hrdinských príbehov. Jean-Claude Van Damme, Bruce Lee, Chuck Norris, Bolo Yeung či Cynthia Rothrock. Boli to moji priatelia i učitelia. Okolo tváre som si obmotal biely šál, na záhrade som robil nepodarené mlynské kolá a sekal drevenou katanou starkého priesady. Potom som dostal výprask remeňom a bol som šťastný, pretože som neprecedil ani slzu. Nindžovia plačú výhradne dovnútra.
Keď som mal päť rokov, starký ma naučil písať.
Zatriasol starou hruškou, aby bolo na pálenku a povedal, že ľudia robia všetko možné i nemožné, aby nezabudli. Niekto fotí, niekto pije, niekto kreslí čiarky na zárubňu a ja, najmladší rodinný príslušník, budem písať. O sebe a o iných. Budem písať do zošita a keď ho zapíšem, dostanem nový. Nájdem si svoj rukopis, nájdem si svoje vety. Zošit musím pravidelne kŕmiť slovami, inak skape a do konca života sa nezbavím viny, že som ho sklamal. Budem ho mať pri sebe počas spánku i pri sraní, lebo vraj nikdy neviem, kedy sa moje hovno premení na poviedku.
Začiatky boli ťažké a ustráchané. Vety krátke a jednoduché, napríklad: Sused Hrčka nemá vlasy. A potom: Sused Hrčka nemá vlasy. Sused Hrčka má rakovinu. A nakoniec súvetie: Sused Hrčka nemá vlasy, pretože má rakovinu. Písal som každý deň aj dvanásť hodín a pomaly som získaval cvik a istotu. Učil som sa porozumieť slovám a vzťahom, ktoré si medzi sebou vytvárali. Zistil som, že sú slová, ktoré sa ľúbia i slová, ktoré sa nenávidia a ich spojenie môže viesť k tragédii. Napríklad slovo klobása nemôže spočinúť v jednej vete so studňou alebo predkožka s perníkom. Potom prišli čiarky, bodky a nenávidené bodkočiarky. Keby som mal možnosť poslať na večnosť tým najzverskejším spôsobom akékoľvek interpunkčné znamienka, bola by to práve odpornosť zvaná bodkočiarka.
Nakoniec, po všetkých tých dňoch a týždňoch ťažkého drilu, odriekania a kŕčoch v zápästí, som dospel k niečomu, čo dalo môjmu novému životu zmysel. Bola to obyčajná lož, písaním pozdvihnutá na niečo šľachetné a vznešené - fantáziu.

(s. 14-16)

Peter Balko: Vtedy v Lošonci. Via Lošonc
(Koloman Kertész Bagala a literarnyklub, 2015)