Je známe, že v Rusku sa filozofujúcej vetve science fiction darí. Aj Metro 2033 k nej bezpochyby patrí, hoci ma to prekvapilo. Čítala som ho až teraz, dávno po jeho obrovskom úspechu, no vedela som aspoň toľko, že bolo napísané podľa počítačovej hry. Alebo to bolo naopak?
Čakala som niečo ako survival strieľačku, akurát v textovej podobe. Omyl. Metro 2033 je navonok detailne rozpracovanou štúdiou post apokalyptickej spoločnosti a vo vnútri podobenstvom o ľudských slabostiach i sile, o malosti i veľkosti jeho existencie, o túžbe vládnuť i prežiť.
Samotný dej ma striedavo uspával, chvíľami otravoval a potom zase vzbudzoval zvedavosť, lebo prišla zaujímavá zápletka. To posledné, zásadné odhalenie si autor nechal až na úplný koniec.
Je asi 20 rokov po nukleárnej katastrofe, ktorá bola pravdepodobne výbušným vyvrcholením studenej vojny. Tisíce preživších sa zachránili v útrobách moskovského metra, kde odvtedy živoria, umierajú i rozmnožujú sa.
Hlavný hrdina Arťom sa narodil na povrchu a do metra sa dostal ako malé dieťa, ešte s rodičmi. Potom ho zachránil neznámy muž, keď Arťomovu stanicu zdecimovala horda prerastených potkanov, ktorí zadupali a zožrali všetko, čo im stálo v ceste. Odvtedy je Suchý jeho nevlastným otcom.
Bez možnosti vedieť, čo sa stalo so zvyškom planéty, Metro tvorí samostatný mikrosvet, v ktorom prežívajú, transformujú sa i degenerujú najrôznejšie politické, náboženské i mytologické smery a povery. Arťomova anabáza naprieč tunelmi nás i jeho prevedie množstvom prostredí a konfrontuje ho s celou škálou ľudskej predstavivosti i nutkania vysvetľovať nepochopiteľné, riadiť neuchopiteľné a mať moc nad všetkým živým a neživým.
Vybrala som pre vás ukážku z konca knihy, ktorá zhruba obsiahne Arťomove putovanie, no iste vás neodradí od čítania celého románu :-)
Za čo zomreli? Prečo Arťom prežil? Čo mu dalo tú možnosť, toto právo? Arťom ľutoval, že teraz vedľa neho nie je Uľman, ktorý by jednou posmievačnou replikou rozptýlil všetky jeho pochybnosti. Rozdiel medzi nimi bol v tom, že putovanie po metre Arťoma donútilo uvidieť svet akoby cez mnohohrannú prizmu a Uľmana jeho drsný život naučil pozerať sa na veci jednoducho: cez mušku snajperskej pušky. Nevedno, kto z nich dvoch mal pravdu, ale Arťom už nemohol uveriť tomu, že na každú otázku môže byť iba jedna, jediná správna odpoveď.
Celkovo bolo v živote a najmä v metre všetko nejasné, meniace sa, relatívne. Najprv mu to vysvetlil Chán na príklade staničných hodín. Ak je taký základ vnímania sveta ako čas vymyslený a relatívny, čo už povedať o iných nezvratných predstavách o živote…?
Na všetko: na hlas potrubí v tuneli, cez ktorý šiel, a na žiarenie kremeľských hviezd až po večné tajomstvá ľudskej duše bolo hneď niekoľko vysvetlení. A zvlášť veľa odpovedí bolo na otázku načo? Ľudia, ktorých Arťom postretal, od kanibalov na Parku pobedy po bojovníkov brigády Che Guevaru - vedeli, čo na ňu odpovedať. Svoje odpovede mali všetci: aj sektári, aj satanisti, aj fašisti a aj filozofovia so samopalmi ako Chán. Práve preto bolo pre Arťoma také ťažké vybrať si a prijať len jednu z nich. Keď Arťom každý deň dostával nový variant odpovede, nemohol sa prinútiť uveriť tomu, že práve táto je pravá, pretože zajtra sa mohla zjaviť druhá, rovnako presná a univerzálna.
Komu veriť? V čo? Vo Veľkého Červa, kanibalského boha vystrihnutého podľa vzoru elektrického vlaku a nanovo osídľujúceho neplodnú spálenú zem živými bytosťami, v zlostného a žiarlivého Jehovu, v jeho ctižiadostivý odraz - Satana, vo víťazstvo komunizmu v celom metre, v nadradenosť blondínov s nosmi dohora nad počernými brunetmi…? Čosi Arťomovi napovedalo, že medzi týmto všetkým nie je nijaký rozdiel. Hociktorá viera slúžila človeku iba ako barla, ktorá podopierala, nedovoľovala ustúpiť a pomáhala vstať, ak sa človek predsa len potkol a spadol. Keď bol Arťom malý, rozosmiala ho otčimova historka o tom, ako si opica zobrala do ruky palicu a stala sa človekom. Očividne rozumný makak už od tých čias nepúšťal túto palicu z rúk, a preto sa nikdy celkom nenarovnal - pomyslel si Arťom.
Chápal prečo a načo človek potrebuje túto oporu. Bez nej život začínal byť prázdny ako opustený tunel. V Arťomových ušiach ešte vždy znel zúfalý nárek divocha z Parku pobedy, keď pochopil, že Veľký Červ je len výmysel kňazov z jeho národa. Niečo podobné cítil aj Arťom, keď sa dozvedel, že Neviditeľní pozorovatelia neexistujú. Ale on sa Pozorovateľov, Červa a iných bohov metra vzdával oveľa ľahšie.
Dmitry Glukhovsky: Metro 2033 (Ikar, 2010)
Súvisiace:
Walter M. Miller jr.: Chvalozpěv na Leibowitze
Justin Cronin: Priechod
Guillermo del Toro, Chuck Hogan: Žihadlá (Upírska trilógia 1)
Guillermo del Toro, Chuck Hogan: Nákaza (Upírska trilógia 2)
China Miéville: Kraken
Sergej Lukjanenko: Nočná hliadka
Sergej Lukjanenko, Nik Perumov: Zlá doba pro draky
Ja som bol sklamaný. Prišlo mi to až priveľmi archaické a nedostal som to, čo som očakával. Viem, znie to hlúpo a detinsky, ale presne tak som sa cítil pri čítaní. Knihu som bral do rúk s tým, že som bol naladený na riadnu akčnú jazdu a dostal som skôr filozofické dielko s levelovitým vyskladaním deja ako z nejakej pc hry. Nápad bohovský, priestory metra využité celkom fajn, aj keď ešte viac sa mi páčili epizódky z povrchu. V podstate som sa však väčšinu deja nudil a stále čakal na niečo bombastické, čo ma usadí hlbšie do kresla. Nezachránila to žiaľ ani záverečná pointa. Ďalšie diely som už ignoroval.
OdpovedaťOdstrániťTak sme sa tu zišli už traja, ktorých Metro sklamalo (tiež pokračovania čítať nebudem, na ochutnávku mi to stačilo), tak prečo bol okolo neho taký hajp? Ako to, že bolo také úspešné? Človek sa potom básnicky pýta, či to bol len vynikajúci marketing, alebo sme nespokojná menšina :-)
OdstrániťJa som to hype akosi neregistroval, skôr som mal asi nejaké vnútorné nenaplnené očakávania, predsa len postapo s námetom funkčného sveta v katakombách moskovského metra má čosi do seba. A stroskotalo to presne na tom, čo spomínala Adhara nižšie...nevyužitý potenciál, biedne postavy, biedna logika vecí a hrozná nuda.
OdstrániťNo ja som práve bola v tom, že Metro bol proste obrovský hit, tak som ho čítala ako doplnenie medzery v slávnych knihách, aj preto som asi furt čakala a čakala... až niekde v druhej polovici mi došlo, že takto to proste je a inak to nebude :-) Ale nevravím, že úplný prepadák, témy na zamyslenie boli :-)
OdstrániťPodľa mňa boli sklamaní najmä tí, ktorí čakali americký príbeh v ruskom prostredí. Namiesto plytkej, ale zato ligotavej akcie sa im dostalo hlbokej, ale zato pomalej filozofie. "I cesta může být cíl" je síce pekná filozofia, ale nie pre každého. Mňa zaujal ten prepracovaný svet viac ako príbeh. Veľmi podobne ako u Larryho Nivena.
OdstrániťTiež som bola sklamaná. Potenciál poriadny, ale pre mňa žalostne nevyužitý. Podala som si ho aj v minirecenzii: http://www.adhara.sk/?page_id=2303 Hrdo si za ňou stojím napriek 33 unlikeom na Martinuse. :-)
OdpovedaťOdstrániťAdhara, na tvojich článkoch a recenziách sa mi najviac páči, ako dokážeš analyzovať postavy, to je to, v čom ja rozhodne nevynikám :-) (v tomto prípade narážam hlavne na tie druhú a tretiu minirecenziu)
OdstrániťĎakujem, snažím sa. :-)
OdstrániťOpačne. Tie hry sú len adaptáciami. So zvyškom recenzie súhlasím. Prevažne potĺkanie sa a do toho nejaké tie reminescencie o kadečom.
OdpovedaťOdstrániťTrochu ma otravujú malé nekonzistentnosti prekladu v tej ukážke z knihy. Prečo Park pobedy a nie Park víťazstva ? Čudné.
Nejako si sa nám znovu rozpísala, Riddick. Asi ma nakoniec inšpiruješ, aby som sa aj ja znovu rozpísal. :-)
Áno, dočítala som sa, že prvá bola kniha, ale schválne som to v úvode nechala tak ;-) Akože neviem - lebo kedysi dávno som si myslela, že najprv boli hry.
OdstrániťTen preklad je priamo opísaný z knižky vydanej Ikarom, takže "not my fault" :-D Všetky názvy tam boli v ruštine, pokiaľ si spomínam. Mne to neprekážalo.
Možno z podobného dôvodu (preklady názvov) som sa pozrel na anglický preklad, lebo ruský originál nedám. A s gustom som sa pobavil na tom, ako "brilantne" dokázala Nataša Randallová nepochopiť originál. Spomeniete si na slovenský "bombomet" na konci knihy? Je to chyba, správne asi raketo- alebo granátomet, ale Nataša to do angličtiny napísala zhruba (môžem vytiahnuť text, ale som lenivý): Máte ešte šťastie, že sa tie "vtáčiky" uhniezdili priamo vo vchode do VÚNH. Lebo tieto budovy vplyvom rontgenových lúčov tak oslabli, že nezvládnu ani strelu z hranátometu. Pred vašimi "vtáčikmi" však majú rešpekt." Vôbec nevadilo, že predtým sa hovorí o psoch a čo s tým rešpektom. Pre mňa jasný fail roka 2010. Pozrite si to v slovenskom, budete ešte vďační aj za bombomet ;)
OdstrániťP.S. VÚNH je v anglickom preklade VDNKh aj napriek tomu, že Angličan CH nevysloví, pokiaľ sa nedusí arašidom.
to sú zaujímavé postrehy :-)
OdstrániťAnonymný: Bombomet, ROFL. :-D
Odstrániť