Květa Legátová: Želary - Jozova Hanule (audiokniha)

Z Elišky Hanou

2. svetová vojna, Brno. Eliška, nedávno doštudovaná lekárka pracuje v nemocnici, s nostalgiou spomína na dobrodružné študentské časy, udržiava vzťah so svojím bývalým (ženatým) profesorom a niekedy pomáha odboju doručovaním správ. Považuje to za bezpečné spestrenie života a drobnú službu podzemiu, až kým túto sieť neodhalí gestapo.
Jej milý Richard bez slova zdrhne do zázemia v Rakúsku, pre Elišku kamarát Slávek vymyslí iný scenár. S falošnými dokladmi a novým životopisom vo vrecku okamžite nasadá do sanitky a potom na vlak, s vyliečeným pacientom, statným drevorubačom Josefom Jandom po boku - aby sa odviezla do Kopaníc na moravsko-slovenskom pomedzí a zavŕšila svoje utajenie sobášom s ním.

Kým Joza zariadi všetko potrebné na bývanie, Eliška, podľa novej identity Hana Nováková, prebýva v hotelíku v mestečku Šádova Huť a pomaličky spoznáva atmosféru moravského pohraničia i mentalitu tamojších obyvateľov. Jej obavy, skepticizmus, racionalitu ale i odhodlanie vydržať dostávame z prvej ruky, keďže celý príbeh je rozprávaný v prvej osobe jednodného čísla (ich-forme).
Jej postoje modernej a nezávislej ženy sú v ostrom kontraste so zastaralou morálkou. Napokon, aj neskôr napísané, no rovnako uhrančivé Žítkovské bohyne ukázali, že pre Kopanice boli alkoholizmus a násilie na ženách rovnako charakteristickými znakmi ako čarokrásna príroda Bielych Karpát.

Nasleduje typická dedinská svadba, nasťahovanie do spoločného domu a z Elišky sa pozvoľna stáva Hana. Ani predtým nebola nafúkanou slečinkou - možno mestskou intelektuálkou, no dokáže sa prispôsobiť jednoduchému prostrediu a nachádza potešenie vo fyzickej práci i v kontakte so susedkami či miestnou pôrodnou babou a liečiteľkou Luckou Vojničovou. Keď už nemá zmysel zapierať a prezradí jej svoje skutočné povolanie, začne jej dokonca pomáhať a veľa sa od ľudovej ránhojičky naučí.
Popri tom zisťuje, že Joza vôbec nie je "želarský blb" a vyhlásený hromotĺk, ale citlivý muž s nevinnou dušou, ktorý si ju váži a unikátnym úctivým spôsobom ju miluje. Nachádzajú k sebe cestu a hoci ich láska zostane navždy platonická, je zároveň cennejšia i pravdivejšia, než bol kedykoľvek jej milenecký vzťah s vypočítavým Richardom.

Kade idem sama,

samý vršek, jama,

kade idem s milým,

cesta malovaná

Mohla by to byť banálna mravoučná rozprávka ako od mormónov, o zhýralej emancipovanej žene oddávajúcej sa hriechu so ženatým mužom, ktorá nedobrovoľne vymení mestské prostredie plné nečistých zvodov za hypnotickú silu divej prírody, storočia pestované tradície vidieka a bukolicky prostých ľudí, aby sa obrodila.
Mohla by to byť moderná, vojnová verzia príbehu Krásky a Zvieraťa, o odpudivom surovcovi a bojazlivej neveste zapredanej na jeho strašidelné panstvo, postupne zisťujúcej, že silák je nežný muž, a pomaly podliehajúcej jeho láskyplnej starostlivosti.

Mohla... keby to nebolo všetko oveľa zložitejšie, krásne napísané a magicky atmosférické.

Prostota ľudu prechádza často do primitívnosti, morálka má pevné, ale stredoveké pravidlá a príroda môže mať zuby. Naturalizmus sa mieša s romantikou i romancou, krutosti vojny i chudoby si podávajú ruky s krehkou intimitou.

Joza je doslova "čistý jako studánka" a rovnako nevinná je napokon aj ich láska. Niet pochýb o tom, že je hlboká, no nikdy nedospeje k sexuálnemu naplneniu. Čo sa mi na jednej strane zdá smutné, na druhej chápem, že to bol autorský zámer. No nemyslím, že by sa tým čokoľvek v príbehu pokazilo, možno práve naopak. (No je pravda, že by som kľudne vymenila trochu peknej erotiky za Hanino psychedelické zablúdenie pri zbieraní ostružín, ktoré som nepovažovala za nevyhnutné.)

Po Žítkovských bohyniach som sa znova stretla s príbehom z Bielych Karpát a Kopaníc na moravsko-slovenských hraniciach. Je to zvláštne, ako práve toto prostredie inšpiruje diela, v ktorých sa prepletá a splýva tvrdý život a drsné podmienky s mágiou všedného dňa i pátosom.
Zároveň je úžasné, koľko obsahu i výrazu sa Květe Legátovej podarilo vyjadriť v stostranovej novele. Faktom je, že Tučkovej Bohyne majú nepomerne väčší časový rozsah, oveľa širší záber príbehov mnohých postáv a dokonca odlišné posolstvo, no ako čitateľ cítim, že tieto diela sú príbuzné nielen vďaka geografickej oblasti.

Audiokniha

Jozovu Hanuli som si vypočula ako audioknihu a rovnako ako v prípade oboch románov Kateřiny Tučkovej (Žítkovské bohyně, Vyhnání Gerty Schnirch) to bol neuveriteľne intenzívny zážitok. Vďaka krátkosti (4 hodiny 38 minút) som si Legátovú vypočula dvakrát za sebou.
Interpretka Lenka Vlasáková to zvládla na jednotku - na začiatku ma zodvakrát nepríjemne šokoval jej náhly výkrik, ktorý najmä v slúchadlách dokáže poslucháča nadhodiť a režiséri i predčítači by si určitých špecifík načítavania kníh mali byť vedomí (tlmenia príliš expresívneho prejavu)... ale okrem toho a potom už bolo všetko v najlepšom poriadku.
K tomu ešte audioknihu dopĺňajú jednoduché klavírne motívy, krásne ladiace s celkovým duchom diela, a tak jedinou príšernosťou, ktorú tu stretnete, je hneď na začiatku prvej kapitoly katastrofálna zvučka vydavateľstva Audiostory, pripomínajúca televízne relácie z čias socializmu :-)
Zase sa budem opakovať, keď poviem, že takéto audioknihy považujem za drahokamy, ktoré prinášajú číru - v prípade audiokníh dvojitú čitateľskú aj poslucháčsku - rozkoš a literárne orgazmy. Jedným slovom nádhera! Svoj život si bez audiokníh už neviem (nechcem) predstaviť.

Film som videla dávno a pamätám si ho len matne (má však odo mňa 5*). Pri čítaní mi Aňa Geislerová na Elišku pasovala, ale Jozu som si predstavila mohutnejšieho, mladšieho a s mäkšími rysmi tváre, než aké má jeho filmový predstaviteľ György Cserhalmi.

Květa Legátová: Želary - Jozova Hanule (Audiostory, 2015)






Súvisiace:
Kateřina Tučková: Žítkovské bohyně
Kateřina Tučková: Vyhnání Gerty Schnirch (ukážka z knihy)
Agota Kristof: Veľký zošit
John Irving: Pravidla moštárny
Margaret Atwoodová: Příběh služebnice
Dagmar Hilarová: Nemám žiadne meno