Rozhovor pre Istrozin

Odkaz na tento rozhovor nájdete aj na pravej lište blogu v sekcii Napísali o mne. Ale nepredpokladám, že sa tam niekto pozerá ;-) Možno ste však predsa len trochu zvedaví aj na mňa ako človeka, tak vyťahujem z archívu prepis interview z Istrozinu č. 26-27, pre ktorý som ho poskytla na začiatku roku 2010. Jeho obsah vypovedá čo-to o mojej osobe, blogovej histórii, miestnom sci-fi klube, a v neposlednom rade o názoroch, napríklad na poviedkové súťaže.

A že tu niečo smrdí? Ale nieee. Riadim sa predsa heslom: dobré sa chváli samo, preto sa chválim sám ;-)

Aneta "Riddick" Čižmáriková, samozvaná recenzentka a blogerka. Neznáša realitu a preto miluje fantastiku. Okrem toho miluje dobré knihy a drahé parfémy (keby ste ju chceli obdarovať). Od roku 2005, kedy začala písať, vyprodukovala vyše 300 článkov a takmer na všetky je hrdá. Myslí si o sebe, že je vtipná, (n)asertívna, a ešte aspoň raz by chcela navštíviť Island.

Prvýkrát som tvoj nick asi zaregistroval v komentároch na Fantázii Online, neskôr som sa dostal k tvojmu blogu. Blogov o fantastickej literatúre nie je veľa, z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je sranda. Ako si s blogovaním začala a čo ťa pri tom drží?

Ako mnoho ľudí k mnohým veciam som sa k tejto dostala súhrou náhod a následným vývojom. Venovala som sa hodnoteniu a komentovaniu filmov na Česko-Slovenskej filmovej databáze a oslovil ma jeden mladý muž. Vraj či by som nechcela písať knižné recenzie pre jedny lokálne e-noviny, podľa neho na to určite mám ;-) Neviem ako na to prišiel, ale dodalo mi to odvahu a nasadilo chrobáka do hlavy. Nemala som dovtedy žiadne skúsenosti, ale opáčila som a začalo ma to baviť. Písala som pre nich asi rok, no už som začala uvažovať, ako sa zariadiť "pre seba" a dopočula sa o blogoch. Server SMEblog som si vybrala z viacerých dôvodov a až donedávna som nebanovala.
Mimochodom, meno toho vinníka je Ivan Kučera alias Tron. Predtým tiež blogoval, písal hlavne o filmoch a dnes vedie vlastnú filmovú stránku aj píše pre Fantáziu. Pre mňa je to najväčší filmový macher na Slovensku, lebo vie úžasne skladať súvislosti z branže a jeho články sú nadupané.

Keď som začínala písať, fantastike som intenzívnejšie holdovala päť rokov, a tak čoskoro spontánne rozšírila môj repertoár tém. Aj knihy väčšinou recenzujem fantastické. Plus som k tomu pridala reportáže z conov, propagáciu fandomových aktivít, osobností i súťaží. Čitatelia pribúdali a pomaličky si zvykli, že na SMEblogoch je jedna blogerka z tisícov, ktorá hrdo nesie vlajku slovenského fandomu. Viem o jednom čitateľovi, ktorý ma nasledoval na blogspot, ostatní sú asi príliš pohodlní. Máš pravdu, nie je to sranda :-)

A čo ma pri blogovaní drží? Rýchlo ma to začalo baviť, stalo sa drogou. Jedna veľká časť je sebarealizácia, tvorivosť, ku ktorej mám nutkanie už od detstva - a druhá získavanie pochvaly, čiže prachsprosté dvíhanie sebavedomia. Ako sa hovorí, dobré sa chváli samo, preto sa chválim sám. Ono to tak je. Deti chválime aj za hlúposti, aby sme ich motivovali. Ale keď ste raz dospelý, nepochváli vás už nikto. Lenže každý to občas potrebujeme. Pochvala je dôležitý zvyšovač sebavedomia, a keď mi niekto do diskusie k článku napíše, že sa mu páčil, vždy sa nadujem od radosti a pýchy - čím krajšie to napíše, tým viac. Dnes už neviem, čo by som bez tohto koníčka robila. Takže, milí čitatelia a hlavne diskutéri - vy ma držíte nad vodou a robte to ďalej!
Ak sa vám zdá, že preháňam, zamyslite sa. Blogovanie a iné internetové aktivity, pri ktorých ideme s kožou na trh, to je vlastne predvádzanie sa. A má nejaký účel - získať pozornosť i uznanie. Vďaka ére virtuálnych realít sa takto môžu prezentovať aj ľudia, ktorí sú na verejnosti plachí a nepatria medzi sexi salónové levy. Takže pre spoločnosť sú to outsideri, no možno majú svetu alebo aspoň malej komunite čo povedať. Dnes to môžu spraviť prostredníctvom internetu a namiesto pocitov menejcennosti robiť radosť sebe aj iným. Na tom výroku, že všetci máme v sebe kúsok exhibicionistu, predsa len niečo bude.

Kto nevie, prečo si opustila svoj starý blog na sme.sk, si to môže prečítať na tvojom novom Riddicksrealme. Ten je však oveľa temnejší, sarkastickejší a aj keď píšeš o populárnej kultúre, si oveľa cynickejšia ako kedysi. Je to tvoj spôsob uvoľnenia negatívnych emócií alebo čo je pravou príčinou toho, že tam už nenájdeme tak príjemné články ako boli tie o Islande na starom blogu?

A nové články sú nepríjemné? :-) Trošku ťa opravím, na Riddick's Realm som sa už nezmieňovala o mojom odchode zo SMEblogov, nechcela som tam ťahať staré záležitosti. Začiatok sporu som zdokumentovala priamo na starom SMEblogu, čo bol jeden z dôvodov, prečo sa to všetko zvrhlo - zverejnila som, čo sa mi nepáči. Aj keď to oficiálne nie je zakázané, začali ma trestať ako malé dieťa a nakoniec ten konflikt (už v zákulisí) prerástol za hranice mojej hrdosti i zdravého rozumu. Tak som si povedala, že server, ktorý si neváži ľudí, čo mu zadarmo dodávajú kvalitný obsah, si už nezaslúži, aby som to preň robila. Aspoň nie naďalej. Staré články tam zostali a podľa mňa majú stále vysokú hodnotu, ale jednoducho som už nedokázala robiť biznis, v ktorom si jedna strana neuvedomuje, že je to vzťah medzi dvoma obchodnými partnermi a nie medzi pánom a sluhom... Dúfam, že po zverejnení týchto riadkov nezmizne celý blog ;-)

Keď som prešla na googlovský Blogspot, stratila som nárok na automatickú čítanosť a noví čitatelia už nie sú samozrejmosťou. Ale rozhodne mi nechýbajú patologickí rýpalovia z diskusií na SME. Zmena servera bola ako hlboký nádych po vynorení. Opadol zo mňa neurčitý tiesnivý pocit, že musím písať pre vrtkavých ľudí, ktorým sa musím zapáčiť. Takže som sa uvoľnila, a i keď si nemyslím, že by som zásadne zmenila štýl (faktom zostáva, že aj na SME mám hryzavé články), pripúšťam, že tým pádom výraznejšie vyplávali na povrch moje vnútorné povahové vlastnosti. Lebo v skutočnosti som aj cynická, pesimistická a mám drsný zmysel pre humor. Všimne si to málokto, lebo sa viem schuti zabávať a smiať, najmä s ľuďmi, ktorých mám rada. Tie temné stránky si nechávam na doma, takže viac nimi trpí môj priateľ :-) Úplne schovať sa však nedajú a navyše by to bolo pokrytecké, takže či chcem alebo nechcem, presakujú do toho, čo píšem. A keď už máme tú takzvanú demokraciu a internet k tomu, môžem si negatívne emócie ventilovať. Na druhej strane, štipľavé poukazovanie na pokrútené hodnoty našej spoločnosti zastupované načančanými celebriťkami a promiskuitnými miliardármi nepovažujem za také veľké negatívum ;-) Určite nie som jediná, kto si myslí, že súčasná masová "kultúra" valiaca sa z každej strany, má v sebe niečo nezdravé - a považujem za lepšie robiť si z nej krutú srandu na blogu, než bezhlavo nadávať v krčme a prelievať žlč poldecákmi. Ale recenzie kníh píšem s láskou a vášňou, tam si trénujem pozitivizmus. Ide to ľahko, lebo recenzujem, čo čítam a čítam, čo chcem. Viem si dobre vybrať, preto väčšinou knihy chválim.

V Šali organižuješ sci-fi klub. O čom je? Skús aj predstaviť nejakých zaujímavých členov.

Organizujem je asi silné slovo, ale môž byť. Voláme sa SAFA a členovia sú všetci zaujímaví. Ak dobre počítam, je nás osem. Zriedka sa stretneme všetci, ale občas niekto privedie frajerku. Ja som akože "šéfka", potom máme doživotného čestného "precedu" a to je Ivan Aľakša, "da big boss" časopisu Fantázia. Ďalej Bathory (to je muž s prezývkou po metalovej skupine, nie Krvavej grófke), Wowbagger (prezývka geniálna, kto ju nepozná, je na čase zopakovať si Stopárovho sprievodcu), Kučný, Halgi, Lusil a Sigi - dve posledné sú ženy a títo majú prezývky z vlastných mien, ktoré nebudem prezrádzať, lebo sú hanbliví a isto by sa na mňa za to hnevali ;-) Každý z nich je niečím výnimočný. Lusil krásne kreslí a vystavovala na Istrocone, Halgi s Kučným sú amatérski divadelníci a z Wowbaggera bude pán doktor...
Mimochodom, k založeniu nášho klubu a zároveň k Ivanovi sa vzťahuje milá historka. Ivana som poznala len veľmi zbežne, vždy som k nemu vzhliadala ako k elite a bála sa ho hoci aj osloviť. Koncom roka 2006 som bývala v rodnej Šali a ocitli sme sa na rovnakom vianočnom večierku. Nabrala som odvahu a zašla za ním, aby som sa ho spýtala, čo on na to, že by sme v Šali založili sci-fi klub, že som to už trochu premyslela. A on mi povedal: "Super! Tak si založ!" Zaskočilo ma to, ale dal mi svoje požehnanie, a to som potrebovala. Tak som si založila! :-) O pár dní som na blogu uverejnila výzvu, Ivan to zadarmo spropagoval v miestnych novinách a prihlásilo sa zopár ľudí, ktorí aj prišli. Bola som vtedy riadne nervózna! 2. februára 2010 sme oslávili tri roky fungovania, aj keď stále fičíme na neformálnej priateľskej báze. Čiže sa zídeme, sadneme do krčmy a klábosíme. Je nám spolu dobre, lebo si výborne rozumieme.

Nerozmýšľali ste o fanzine?

Jajáj, my sme taký sci-fi klub, že máme problém sa zhodnúť aj na dátume, kedy sa stretneme. Keď sme začínali, boli sme prakticky všetci stabilní Šaľania. To sa však rýchlo pomenilo, a dnes je aj ten skromný počet ôsmych ľudí rozlezený kade-tade. Mám pocit, že čoraz zriedkavejšie posielam hromadný mail zvolávajúci na klub a čoraz zriedkavejšie sa dokážeme dohodnúť na termíne. Navyše sa mi členovia príliš často vyhovárajú na kadejaké "akcie" a oslavy narodenín :-) Sme veľmi voľný klub, takže fanzin nemá asi význam. Hlavne by doňho nemal kto prispievať. Ja si ledva plním dva blogy, ktorých sa ako hlavného koníčka nevzdám a Ivan Aľakša sa žurnalistikou živí, takže jej má nad hlavu - no a nikto iný z našej partie písať nechce. I keď si nemyslím, že by to nedokázali, ale pokiaľ niekto nepíše dobrovoľne, ťažko ho presvedčiť. To nie je niečo, čo sa dá prikázať. Navyše dnes je taká doba, že má každý málo času.

Toto číslo je dosť venované súťažiam. Ako vnímaš ich úlohu v našej fantastike? Nemyslíš si, že pomaly strácajú zmysel?

Určite nie! V žiadnom prípade. Súťaže sú príležitosťou pre začínajúcich autorov, aby si ich všimli čitatelia, a aby si mohli prebrať reakcie na svoje poviedky a zlepšovať sa. Také projekty ako bol kedysi server Fiction Stories, dnes súťaž Ohnivé pero, projekty Istrozinu a rôzne workshopy pre mladých autorov sú podľa mňa cenné. Autori sa tam chcú niečo naučiť, ukázať a zároveň sú konfrontovaní s konkurenciou aj skúsenou porotou. To je dôležité pre sebahodnotenie aj ďalší vývoj. Súťaže sú jednoducho dôležitý schodík medzi písaním "do šuflíka" a verejným uznaním. A samozrejme tiež súvisia s dvíhaním sebavedomia ;-)
Nie vždy ide o špičkovú kvalitu, nebudeme sa tváriť, že každý pisateľ je nový King alebo Gaiman. O to horšie to vyzerá, keď začínajúci autor nedokáže posúdiť kvalitu svojho textu vzhľadom na úroveň či dosah súťaže. Vtedy nezriedka skončí v prestížnej Cene Fantázie hrozná poviedka, ktorá v lepšom prípade mala byť najprv poslaná do Ohnivého pera, ktoré je akousi tvorivou dielňou trénujúcich autorov. Nechcem, aby to znelo nafúkane, ale taká je realita. Mala som s tým osobnú skúsenosť, keď som snaživú mamičku 13 ročného dievčaťa úpenlivo presviedčala, aby neposielala dcérinu poviedku do Ceny Fantázie, lebo konkurencia starších bude nezdolateľná. Ona chcela dcéru povzbudiť tým, že ju prihlási do tej najväčšej súťaže! Poviedka skončila v spodnej časti tabuľky. Pritom v súťaži Keď si vymýšľam, ktorá je vytvorená pre žiakov škôl, by možno zvíťazila. Dvíhanie sebavedomia je teda dvojsečná zbraň. Je dosť ľudí, ktorí chcú písať za každú cenu, aj keď to nevedia, a skutočných talentov zase toľko nie je. A aj od talentovaného autora k etablovanému spisovateľovi je strašne dlhá cesta, nehovoriac už o tom, že na našom malilinkom trhu je obrovský problém sa presadiť - či už v rámci alebo mimo fantastickej komunity. A tak ďalej, a tak ďalej. O tejto téme by sa dalo veľa diskutovať.

Zmenilo porotcovanie v Cene Fantázie tvoj pohľad na poviedky nepísané profesionálmi?

Predtým som sa s amatérskymi poviedkami stretla len na serveri Fiction Stories, to bolo však veľmi dávno. Väčšinou boli hrozné a s radosťou som ich kritizovala. Cena Fantázie - a špeciálne jej porotcovanie, keď som namiesto piatich finálových poviedok mala možnosť čítať všetky - mi ukázala, že existujú aj šikovní autori, o ktorých človek inde "nezakopne". Napríklad bežne nepíšu fantastiku, prezentujú sa iba na svojich stránkach, kam by človek musel najprv zablúdiť, prípadne sa verejne neukazujú nikde. Takí si zaslúžia pozornosť, pochvalu aj ukázanie svetu. No aj Cena Fantázie má svoje pravidlá a aby bolo poviedku vidieť, musí sa prebojovať do finálovej päťky alebo do zborníka. Preto som veľmi privítala projekt e-zborníkov v danom ročníku, keď som dostala šancu ukázať verejnosti ďalších 5 poviedok, ktoré by inak zostali jej očiam skryté.
Napriek tomu, že úprimne musím priznať vysoký počet zlých poviedok aj v Cene Fantázie (to je ten nedostatok sebakritiky), ten skvelý pocit, keď natrafíte na dobrý text, sa nedá vyvážiť. Je to ako objavovanie Ameriky. Keď sa vám zdá, že ste našli človeka s obrovským potenciálom, ktorý raz určite prerazí, a vy mu strašne držíte palce! Nevravím, že je to objektívna realita, ale ten pocit bol milo naivný a optimistický (ale pre mňa bolo celé porotcovanie vzrušujúcim dobrodružstvom). Opäť sa však vracia ten problém, že často sa stretne viacero nepriaznivých faktorov a o dobrom autorovi už nepočuť. Stratí sa, nepresadí, prestane písať...

Nelákalo ťa aj napísať poviedku?

Džízs, len to nie! Teda... ako sa to vezme. Áno, keby som to vedela, rada by som napísala poviedku do Ceny Fantázie, takú, aby sa umiestnila aspoň v polovici tabuľky. Alebo radšej rovno zvíťazila? Každý predsa ide do súťaže s tým, že chce vyhrať. No poslať tam zlú poviedku len preto, že sa mi Cena Fantázie páči, to nie! Na to mám sebakritiky dosť a hanbu z nulového hodnotenia by som asi neprežila. V každom prípade, toto je čisto hypotetická rovina. Bohužiaľ som talent na rozprávanie príbehov nedostala do vienka. Nedokážem vymyslieť zmysluplný príbeh a už vôbec nie pointu. Vynahrádzam si to aspoň tou publicistikou, lebo pre človeka, ktorý príbehy miluje a všade naokolo vidí písačov, je to ťažké postihnutie :-) Ale "komu není zhůry dáno, v apatyce nekoupí". Treba sa s tým zmieriť a realizovať sa inak. Tak píšem o dobrých príbehoch iných ľudí.

Na záver – je ešte niečo vo fantastike, čo by si si rada vyskúšala?

Závidím ľuďom, ktorí boli na Comic Cone v USA. Neviem ako by som to zvládala fyzicky a psychicky, lebo tlačiace sa davy ľudí mi nerobia dobre a mám pocit, že americkej mentalite nerozumiem, ale to by asi tak bol môj sen. Vidieť to obrovské podujatie, stretnúť hviezdy, ktoré sú odtiaľto také vzdialené - a predtým ešte vyhrať jackpot v Lote, aby som si priniesla aj nejaké suveníry. Možno je však lepšie iba snívať, lebo ako sa poznám, k hviezdam by som sa neodvážila, Darth Vader by mi stúpil na nohu, na ulici by ma okradli a na letisku označili za arabskú teroristku...
Rada by som ešte niekedy porotcovala Cenu Fantázie, ale záleží na organizátorovi, či ma ešte niekedy pozve. Samozrejme sú aj iné sny - ale treba vedieť rozlišovať, ktoré sú bližšie k realite a ktoré sú už v krajine nereálnych ilúzií. Napríklad napísať slávny román, ktorý by prerazil za hranice a podobné hlúposti. O tom sníva asi každý.
Hej, a chcela by som sa stať aspoň lokálnou sfelebritou! Mať fanklub, ktorý by sa okolo mňa točil na conoch, pýtal autogramy a pozeral na mňa s úctou. To by bola paráda! :-D

(rozprával sa Martin Králik, Istrozin č. 26-27 vyšiel vo februári 2010)

Súvisiace:

Istrozin - moja obľúbená kniha a postava
Istrozin č. 26-27 na stiahnutie
Rok na blogspote a čo priniesol