Connie Willisová: Kniha posledního soudu

Výborný sci-fi román a povinné čítanie pre fanúšikov cestovania v čase, stredoveku aj pandémie čiernej smrti.



Východiskový bod príbehu: Vianoce roku 2054, Oxford.
Vedci už poznajú princípy cestovania časom, technológia sa používa v prísne regulovaných podmienkach pre potreby historického výskumu. Univerzitní profesori a odborníci uskutočňujú takzvané "zhody" (orig. drop, česky shoz) predmetov prípadne aj ľudí do minulosti, na základe vopred vypočítaných časových a priestorových súradníc. Sieť používaná na časový prenos pracuje takým spôsobom, že automaticky bráni vzniku paradoxov či prenosu nebezpečných vírusov.
Avšak práve o tom vzniknú pochybnosti, keď po "odcestovaní" študentky medievalistiky do roku 1320 v Oxforde súčasnosti vypukne epidémia novej chrípky. Je to náhoda alebo môže mať choroba súvislosť s časovou bránou?

 ***

Mladučkú Kivrin Englovú stredovek fascinuje, a zo všetkého najradšej by navštívila 14. storočie. Podarí sa jej presvedčiť kompetentných, že to určite zvládne. Profesor James Dunworthy je z toho príšerne nervózny, ale pod tlakom Kivrin i zastupujúceho dekana Gilchrista, pre ktorého je tento zhod záležitosťou veľkej prestíže, má vlastne zviazané ruky. Keďže odhováranie nefunguje, snaží sa svoju obľúbenú študentku aspoň čo najlepšie pripraviť.

"...středověk byl plný zabijáků a lupičů."
"Já vím," řekla netrpělivě, "a bacilonosičů a nájezdných rytířů a jiných nebezpečných individuí. Ve středověku nebyli žádní hodní lidé?"
"Ti měli plné ruce práce s upalováním čarodějnic."

Kivrin je poučená, nadupaná vedomosťami, vybavená akýmsi mozgovo-chemickým "prekladačom" aj jazykovým tréningom, má pripravenú historku o svojej osobe i oblečenie čo najvernejšie zodpovedajúce dobe, v zápästiach zabudovaný digitálny záznamník a za sebou všetky možné očkovania, vrátane toho proti čiernemu moru - pretože rok 1320 je podľa Dunworthyho nebezpečne blízko kritickému letopočtu 1348, kedy prenikla na územie Anglicka čierna smrť.

Zhod sa uskutoční a zdá sa, že všetko prebehlo bez problémov. Až pokým sa do krčmy, kde Kivrinin tím zapíja úspech i blížiace sa Vianoce, nevpotáca hlavný počítačový technik a garant správneho naprogramovania zhodu, Badri Chaudhuri. Namiesto aby vysypal aký má problém, vyjadruje sa príliš úsečne a kým sa zrúti na zem, stihne Dunworthymu oznámiť len že "něco je špatně"...

Čoskoro nato Oxford zachváti nový druh chrípky, Badriho stav sa nezlepšuje, pribúdajú ďalší nakazení. Aj Kivrin zaháji svoj pobyt v stredoveku chorobou, i keď o tom nikto v budúcnosti nemá ani potuchy. Zúfalý profesor Dunworthy by ju najradšej stiahol späť, ale sám to nedokáže. Všetky jeho snahy hatí obmedzený byrokrat Gilchrist, a ľudia, ktorí by mohli pomôcť, sú všetci odcestovaní kvôli sviatkom.
Navyše, cestovanie časom je parádička, avšak aj sieť má svoje obmedzenia - nedá sa ňou behať hore-dolu v čase a robiť husárske kúsky so zachraňovaním. Po vykonaní zhodu beží v reálnom čase a vyzdvihnutie cestovateľa sa môže uskutočniť tiež len v reálnom čase, na vopred dohodnutom mieste...

A to sme iba na začiatku príbehu. Rada by som prezradila viac, no nepatrí sa. Hoci z oficiálnej anotácie knihy i mojich ďalších poznámok je jasné, že na ten mor nakoniec tiež dôjde - a bude to najsilnejšia časť knihy.
Čitateľom teda môžem sľúbiť fascinujúci výlet do minulosti, nervy drásajúce napätie, pozvoľnú gradáciu a neustále silnejúci emocionálny náboj.

++Plusy++

Čítala som o čiernej smrti rôzne články aj knihy, jednu tvrdo faktografickú, kde hádam každá veta bola nabitá údajmi. Denník morového roku bol pre zmenu svedectvom takmer-súčasníka veľkého londýnskeho moru zo 17. storočia a takisto šlo o zaujímavé čítanie. Napínavé The Plague tales Ann Bensonovej boli už z oblasti beletrie a tiež tak trochu sci-fi. Ale nič z toho ma neprenieslo do takej bezprostrednej blízkosti umierania a citového vypätia, ako sa to podarilo Knihe posledního soudu Connie Willisovej.

Jej spôsob bol geniálny hneď z dvoch dôvodov. Jednak je natoľko sugestívna, že mňa po emocionálnej stránke načisto vyšťavila, jednak pre súčasného čitateľa našla najúčinnejšiu cestu k stotožneniu sa s obsahom diela práve vďaka sci-fi prvku cestovania v čase. Ponúkne nám stredovek očami súčasnosti respektíve blízkej budúcnosti.
Je to lepšie, než pokúšať sa napodobniť správanie i mentalitu ľudí žijúcich pred storočiami, čo je podľa mňa nemožné a podobné pokusy občas končia trápnosťou. Ale hlavná hrdinka Kivrin pochádza zo sveta, ktorý poznáme a chápeme. Jej súčasná mentalita moderného človeka (spojená s citlivým prístupom k dobovým reáliám) nám sprostredkuje natoľko odlišnú minulosť.

Hlavné postavy si obľúbite určite, no ani celá hŕba vedľajších vás nenechá chladnými. Autorka venuje pomerne bohatý priestor osobám a situáciám, ktoré nie sú pre vývoj deja rozhodujúce, ale dotvárajú atmosféru, pomáhajú zvyšovať napätie (zdržiavaním deja) a prinášajú odľahčujúce čriepky humoru.

Willisová dokázala pekne vyvážiť všetky aspekty príbehu, jedným z dôkazov jej plnej kontroly nad textom je téma smrti - v oboch líniách je prítomná, no kým v Dunworthyho časti má menej osobný, viac moderný ráz, v Kivrininej ju hrdinovia zažívajú z bezprostrednej blízkosti v každej chvíli. Čitateľ ju má na tanieri hneď dvakrát, takže sa nemusí čudovať, ak s ním poriadne zatrasie.

Takto by som s vymenúvaním pozitív diela mohla pokračovať, hádam aj stačí. Stručne zhrnuté, je to taký zaberák na emócie (pozitívne i negatívne), že naň ľahko nezabudnete.

--Mínusy--

Zachytila som v knihe však aj dva hlavné... ehm, problémy, ktoré mi trochu kazili dojem z celého toho "timetravel" sci-fi divadla. Telefóny a vzťah k náboženstvu. Oba sa týkajú roku 2054:

Originál napísala Connie Willisová v roku 1992, čo zase nie je tak dávno. Preto je zvláštne, že v budúcnosti sa vôbec nevyskytujú mobilné telefóny ani iný spôsob okamžitej komunikácie.
Autorka vytvorila víziu budúcnosti, akú by sme možno očakávali od diela písaného v 60. rokoch (a pokiaľ sa mi dobre marí, už vtedy sa spisovatelia SF pasovali s ideami bezdrôtovej či inej okamžitej komunikácie). K dispozícii sú videotelefóny, kde vidíte tvár človeka, ale nemôžete ich nikam presúvať ani cez ne poslať správu. Sieť sa navyše ľahko preťaží a vtedy zmizne najprv príjem obrazu a potom aj celé spojenie. Sú to proste pevné linky s farebným displejom a chabým spojením. Internet takisto neexistuje.
Začiatkom 90. rokov bolo síce masové využitie mobilov v začiatkoch, no ako som sa dočítala, existoval už napríklad GSM štandard, spúšťala sa 2G technológia, vznikali prvé SIMky a rodili sa SMSky. Internet bol síce v plienkach, ale bol.
Ak Connie Willisová zachytila tento vývoj, čítala sci-fi a je taká brilantná, za akú ju všetci považujú (určite je), potom jediný spôsob, ako niečo takéto môžeme v románe z roku 1992 ospravedlniť, je autorský zámer. Dôsledky tejto voľby sú jasné, vďaka nim vznikajú komplikácie v deji, ktoré robia divy najmä s nervami čitateľa. Mne však napriek tomuto ospravedlneniu zostávala na jazyku pachuť technicky neuveriteľne zaostalej budúcnosti.

Prečo sa tým vôbec zaoberám? Poviete si, veď len preto, že nemajú mobily, smsky a www to ešte nemusí byť zlá kniha (je to perfektná kniha!). Vypichujem túto tému, lebo ma neskutočne jedovalo neustále pobehovanie postáv kvôli telefónom, ich stráženie, volanie, vytáčanie čísel (spamäti, ako v americkom filme), nemožnosť akéhokoľvek spojenia s dôležitými osobami v momentoch, kedy záleží prinajhoršom aj na živote a smrti... Telefóny, byrokracia a zopár zabednených idiotov, to boli chvíle, ktoré ma rozpaľovali do biela!
Okrem jasného zámeru, ktorý takto pomáhal gradovať a rozvíjať zápletku, je možno za tým všetkým iba Willisovej zmysel pre rafinovaný humor, ktorý spomínal Martin Šust v jej medailóne - a musím s ním súhlasiť, že aj v takomto vážnom príbehu boli chvíle, ktoré ma prinútili sa usmievať. Mne s ním teda pripravila veľa horúcich chvíľok, keď som mala strašnú chuť niekomu rozmlátiť hubu - najlepšie prvým blbým videotelefónom, ktorý by bol poruke. Byť v danej chvíli na danom mieste, málokto z nás by to neurobil. Škoda, že pán Dunworthy bol taký inteligentný džentlmen.

Druhá vec, ktorú pripisujem autorskému zámeru, je vzťah obyvateľov roku 2054 k náboženstvu. Z jeho opisu je zrejmé, že tiež podlieha historickému vývoju, a tak máme v budúcnosti kresťanstvo rozdelené na ešte viac nových odnoží a s ekumenickou praxou... Ale predsa by som vo Veľkej Británii konca 21. storočia, tobôž v kolíske vzdelanosti a sídle ich najstaršej univerzity, očakávala chladnejší vzťah k viere i viac ateistov.
Namiesto toho v Oxforde neustále vyzváňajú zvony (silný spájajúci motív tiahnúci sa celým románom, takže ďalší zámer), fanatická Američanka cituje Bibliu, vedecké kapacity ctia tradície a navštevujú bohoslužby, a tak ďalej. Ale keďže je symbolika kresťanstva a jeho rituálov v tomto románe viacvrstvová a silno významová, nie je možné ju od neho oddeliť, a opäť musím autorke aj tento potenciálny anachronizmus odpustiť.

[kazateľ] "Jak mohl Bůh seslat svého jediného Syna, své předrahé dítě, do takového nebezpečí? Odpovědí je láska. Láska."
"Nebo nekompetentnost," zamumlal Dunworthy.
...
Bůh nevěděl, kde jeho syn je, pomyslel si Dunworthy. Seslal svého jediného syna do tohoto světa a něco se pokazilo s přesným určením souřadnic, někdo vypnul síť, takže se k němu nemohl dostat a oni ho uvěznili, na hlavu mu posadili trnovou korunu a přibili ho na kříž.

Pokiaľ ide o faktografiu čierneho moru, v knihe sa opakovali informácie, ktoré mi príliš nesedeli s tým, čo mám naštudované alebo s tým, čo nájdeme v encyklopédiách (štatistika mŕtvych, časové údaje o prieniku moru, a p.), ale nakoniec som sa rozhodla nerobiť si z toho ťažkú hlavu. Koniec-koncov nie je podstatné, kde autorka nabrala údaje a ja tiež nie som historik. Zo spomenutých chýb ma táto trápila najmenej.

Podstatné je, že aj tie detaily, ktoré ma rozčuľovali, ma hnevali preto, že som Knihu posledního soudu intenzívne prežívala. Dej mi čoraz viac rval nervy, hýbal sa príliš pomaly, zasraný Gilchrist mi pil krv, fanatičku Gaddsonovú by som s chuťou inzultovala, o Kivrin som sa bála a dokonca som si obľúbila pubertálneho synovca jednej doktorky, šesťročnú Agnes zo stredoveku a... farára!
Výsledok? Bola to neskutočná pecka!
Prečítajte si ju čím skôr, ak teda máte chuť. Lebo aj správne načasovanie môže byť dôležité.

To už se stalo, zarazila se Kivrin. Rozsudek už byl vynesen a lord Guillaume se vrátil domů a odhlalil Gawyna a Eliwys. Rosemund už byla vydána siru Bloetovi. A Agnes vyrostla a provdala se a zemřela při porodu, na otravu krve, choleru nebol zápal plic. Všichni už umřeli, pomyslela si a nedokázala tomu uvěřit. Všichni jsou už víc než sedm set let mrtví.

Connie Willisová: Kniha posledního soudu (Triton, 2012)





Ešte trochu doplňujúcich informácií z oficiálnej anotácie:
Román patří bez přehánění mezi nejvýznamnější žánrové práce dvacátého století. Studentka historie je na své cestě do minulosti omylem poslána do doby morových ran roku 1348. Zatímco se dívka snaží přežít, aniž by se sama mohla vrátit do budoucnosti, profesor Dunworthy musí bojovat s rychle se šířící smrtelnou epidemií chřipky i s tupou byrokracií, aby měl vůbec šanci svou žákyni zachránit. Obě časové linie i přes propast času prozrazují, jak je lidská povaha navzdory civilizačnímu pokroku v podstatě stále stejná. Kromě řady domácích cen v USA se knize dostalo rovněž národních ocenění pro nejlepší žánrový román Německa, Španělska a Itálie.


Súvisiace:
Pojednanie o čiernej smrti, 1. časť
Pojednanie o čiernej smrti, 2. časť
Daniel Defoe: Denník morového roku
Čarodějnice, hvězdlháři a zlatodějové
rubrika História