Roberto Bolaño: Nazi literature in the Americas

Nacistická literatúra v Amerike (či Amerikách), toť provokatívne lákavý názov, ktorý určite zaujme zvedavého knihomila. Čo však od neho očakávať?


V prvom rade: je to súbor fiktívnych životopisov fiktívnych spisovateľov.
V druhom rade: je to satira. Možno evokuje najrôznejšie podozrenia o škodlivosti obsahu, ale netreba sa obávať. Nejde o propagáciu nacizmu (hoci nemôžme vylúčiť, že by ju tam niekto našiel).
V treťom rade: je to sci-fi. Do akej miery, rozsahu, hĺbky a tak vôbec spĺňa žánrové požiadavky, to je diskutabilné - povedzme, že je to minimálne slipstream.
Neodškriepiteľným sci-fi prvkom sú dátumy úmrtí niektorých autorov, umiestnené do budúcnosti. Kniha je v tomto zmysle napísaná ešte po nich, niekedy za polovicou 21. storočia (najvyšší dátum úmrtia je 2040).

Keď človek začne uvažovať nad detailami, otvárajú sa rôzne možnosti. Niekedy sa mi zdalo, že Bolaño ma prizval k hre, pri ktorej mi len zhruba načrtol pravidlá, ostatné je na mne. Medzery v geopolitických a historických súvislostiach Južnej Ameriky mi rozhodne nepomohli a vyumelkovaná angličtina už vôbec nie. Ani mi nenapadlo, že tento titul vyšiel v roku 2011 po česky, no už je neskoro.
No aby som to nepreháňala, ani jedna z komplikácií nebola taká zásadná, aby mi zabránila vychutnať si autorovu iróniu na adresu (pod)priemerných, neobyčajných alebo načisto bizarných postavičiek juho i severoamerickej literárnej scény.

Viacvrstvová satira si berie na mušku široký rámec literárnej problematiky - nafúkaných básnikov, švacnuté legendy opojené vlastnou slávou, tupých výtržníkov s básnickým črevom, neuznaných excentrikov, prechválených epigónov či rovno plagiátorov, a tak ďalej - a napokon samotný obsah i forma Nazi literature in the Americas poukazuje aj na nabubrelé pseudointelektuálstvo literárnej kritiky a spisby. Jednoducho, strieľa si ako z autorov "vysokej" literatúry, tak z ich kritikov.

Autor v autorovi Bolañovi píše o hviezdach nacistickej literatúry akoby boli stredom (alternatívneho) vesmíru. Rozoberá ich životné osudy, sujety ich epických diel, významy tých lyrických. Zamýšľa sa nad posolstvami básnických zbierok, osudmi i súkromím ich pisateľov. Tvári sa pri tom veľmi seriózne. Je to také interleguánsky snobské až je to strašne smiešne.

Bolaño sa jednoducho rozhodol, že to dá vyžrať všetkým, ktorí sa ocitli na piedestále nezaslúžene (z ľubovoľného dôvodu), aj tým, ktorí im pochlebujú. (Možno si chcel vyrovnať účty s kolegami, na ktorých podobné rysy videl.)
Ak som natrafila na osobný medailón, v ktorom nie-a-nie nájsť očividný výsmech, nebola som si istá, či ide o zámernú výnimku z pravidla alebo mi len niečo uniklo. Predpokladám, že to druhé.

Dojmy rozmenené na drobné

Jednými z najvtipnejších spisovateľských rodín bol klan Mendiluceovcov, patrónov umenia, predstavený hneď na začiatku knihy. Zapísali sa mi do pamäte najmä tým, že v rámci všetkých svojich literárnych počinov a aktivít ktorási vdova dedička dala v záhrade haciendy postaviť a kompletne zariadiť izbu, ktorú do detailov opísal Edgar Allan Poe vo svojej eseji Filozofia nábytku. Tak vznikla jej verná replika. Podrobné opisy boli také fascinujúco absurdné, až som uvažovala, že by som tú izbu chcela vidieť. Edelmira Mendiluceová o tom samozrejme nezabudla napísať knihu!

Pobavil ma aj slávny literát, ktorý písal 600 a viacstranové filozofické traktáty... v podstate o hovne.

Plagiátor Max Mirabalais chcel byť za každú cenu slávny, preto podojil všetky možnosti, ktoré na mu v živote naskytli. Bol žurnalistom, poetom i spevákom. Občas sa mu darilo pýšiť cudzím perím, inokedy bol odhalený ako vykrádač, zahanbovaný i zosmiešňovaný, no nikdy nedovolil realite, aby ho obrala o ilúziu vlastnej úžasnosti.

Daniela de Montecristo sa do encyklopédie dostala ani nie tak vďaka svojmu jedinému dielu ako skôr pre svoju krásu a historky, ktoré o nej kolovali - okrem iných aj tá, že mala na ľavej polke zadku vytetovanú svastiku.

Taký Carlos Ramírez Hoffman je príkladom nebezpečného monštra - pilota, ktorý síce písal poéziu dymom na oblohu, ale bol maniakom vraždiacim mladé ženy. Aj v jeho profile je prítomný Bolañov výsmech, no černejší a cynickejší.

Oveľa neškodnejší Argentino "Fatso" Schiaffino bol zase krásnou ukážkou totálne nekompetentnej celebrity, ktorú pozývali do diskusií, hoci nerozumel témam - hlavne, že bol v kurze. Najpamätnejším humorným momentom bola pre mňa jeho fotografia s Ku Klux Klanom, kde on jediný nie je zahalený, pretože práve griluje a kuklou si utiera spotený zátylok :-)

***

Hoci wiki heslo Roberta Bolaña sa zatiaľ nikto neobťažoval preložiť do slovenčiny ani češtiny (zato do poľštiny, maďarčiny aj ukrajinčiny áno), už pred čítaním Nazi literature som mala nejasný pocit, že každý správny interleguán jeho meno pozná a neradno vstupovať do ich spoločnosti bez toho, aby zažalo v mozgu aspoň malé svetielko. (Alebo by sme si mali všetci kúpiť tú múdru knihu Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali a tváriť sa podľa toho.)
Písal poéziu a nejaké romány, prirovnávali ho k J.L. Borgesovi, dostal ceny. V češtine mu vyšli 4 knihy, z ktorých najznámejšie sú 2666 a Divocí detektivové. Rovnaké zárezy v podobe slávy a ocenení majú aj iní spisovatelia, avšak Bolaño v päťdesiatke zomrel. Čím nijako neznižujem jeho zásluhy, ale viete ako to chodí. Rada by som si však od neho prečítala ešte niečo. Niekedy v budúcnosti.

Roberto Bolaño: Nazi literature in the Americas (Picador, 2010)







Súvisiace:
Paul Guterman a Joe Colohnatt: Vražda jako společenská událost
Louis de Berniéres: Seňor Vivo a drogový baron
Stephen King: 11.22.63