Juraj Červenák: Zlato Arkony

"Bohovia ma už dávno nikam neposielajú. Skôr ja ich. Hádaj kam."

Bola raz jedna Arkona, na ostrove Rujana, dakde v severovýchodnom cípe dnešného Nemecka. Arkone vládli žreci, ktorí skrze svätyňu nahonobili mnoho zlata a cenností. I zažiadalo sa vládcovi susedného hradiska Dolgoživovi ich imania, no keď sa veľkňaz Pravoslav nepoddal, vyvolal Dolgoživ čarami démonické vojsko. Bielovlasí aelfi s hadími očami však neboli stvorení poslúchať, navyše majú vlastného pána. Hromadenie ich moci ide ruka v ruke s pustošením krajiny a rozpínavosťou. Pravoslav vysiela signál doďaleka, aby povolal na pomoc čarodejníkov na obranu obliehanej Arkony.
Černokňažník Rogan počúvne volanie a prichádza do Štetína aj s verným vlčím pomocníkom Goryvladom.

Upír z činžáku

Odkedy som sa zoznámila s Jakubom Vandrovcom, stal sa Andrzej Pilipiuk jedným z mojich obľúbených autorov humoristickej fantastiky, po ktorom rada siahnem, ak si chcem zlepšiť náladu alebo si odpočinúť pri zábavnom čítaní.

V rodnom Poľsku je to vraj známy grafoman, no jeho fanúšikovia to oceňujú. Zo série o Jakubovi Vandrovcovi som už prečítala 6 kníh, a pokiaľ bude Andrzej písať, neplánujem skončiť s čítaním. Vydavateľstvo Laser-books s jeho produkciou drží krok a najnovšieho českého prekladu sme sa dočkali tento rok na jeseň.

Samko Tále, Cena Fantázie 2012 a Ľuboš Kostelný

reportáž z Bibliotéky 2012

Audiokniha o cintoríne

Knihu o cintoríne som čítala ešte kedysi dávno. Neviem ako dávno, ale dosť. Kúpila som si ju, lebo bola slávna a slovenská. Vtedy som si kupovala menej kníh ako teraz, takže som si mohla dovoliť spontánne podliehať módnym trendom. Kúpila som si napr. aj Silný pocit čistoty od Michala Hvoreckého, i keď nevravím, že to bol úplný omyl. A iné.

Harry Harrison: Kladivo a kříž

Žil raz jeden mladík, koncom 9. storočia na severevýchode dnešnej Británie. Bol nenávideným nevlastným synom nemilosrdného otca a pomenovali ho ako psa.
Volal sa Shef a hrozilo mu otroctvo so železným obojkom na krku, namiesto toho sa na konci prvej knihy stal najznámejšou osobnosťou na západ od Britského mora.
No k prežitiu a úspechu ho viedla strastiplná, životu nebezpečná cesta...

Finálové poviedky Ceny Fantázie 2012

Júj, už je to sedem rokov, čo sledujem Cenu Fantázie? Veru áno... rituál čítania a hodnotenia finálových poviedok praktikujem už od roku 2006. Rok 2012 je pre Cenu Fantázie navyše jubilejný, desiaty. Keby som vedela písať poviedky, už len preto sa doňho zapojím :-)

Lenona Štiblaríková: Šťastlivec

Všetci máme predstavu, kto je šťastlivec. Je to ten prekliaty bastard, ktorému sa vždy darí na čo siahne a ešte aj veci, v ktorých má spočiatku zdanlivú smolu, nakoniec dobre vypália. Hovorí sa im ľudia narodení pod šťastnou hviezdou a ich hlavný problém je, že to nie sme my.

Presne taký je Maxim Markus Alexandri. Tesne predtým, ako sa má oženiť, ho unesú mimozemšťania. Na prvý pohľad smola, lebo tú scénu, keď sa prebudí napojený na sondy vo vani plnej slizu, by mu závidel aj agent Mulder. Lenže to je iba začiatok...

Ako zvrhnúť vládu v banánovej republike

"Stálo to třicet milionů životů, aby byl Hitler zabit. Žoldnéř by to mohl udělat jednou kulkou, která by stála méně než šilink."

Cena Karla Čapka 2012

mikropoviedky mojimi očami

Vo februári 2012 som opäť dostala e-mail s ponukou zapojiť sa do hodnotenia Ceny Karla Čapka a tentoraz som sa rozhodla a prihlásila.
22. 9. na festivale Parcon prebehlo vyhlasovanie víťazov a práca organizátorov i porotcov bola zavŕšená. V nasledujúcom článku sa pozriem na to, ako moje krátke poznámky k poviedkam - čiže môj vkus - korešpodnujú s konečným výsledkom.

Moje prvé mémy - pocta Jánovi Žižkovi

V sobotu, 22. septembra 2012 bol všetkými milovaný conový fotograf Janko Žižka ocenený za "najvýraznejšiu aktivitu" ("posledného obdobia" v jeho prípade neplatí) cenou Ludvík, ktorú udeľuje Česko-slovenský Fandom.

K svojmu blahoželaniu si dovolím pripojiť osobný virtuálny darček, ktorým mu zložím poctu.

Bonjour, madame Paris (časť druhá)

pokračovanie osobného cestopisu

Okrem cestovania, bývania a jedenia sme pochopiteľne chodili aj po pamiatkach. Môj drahý mi s nadšením sľuboval, ako mi ukáže všetko zaujímavé, čo on pred X rokmi pochodil na dvojmesačnom pobyte. Akurát si neuvedomil, že my na to máme cakumprásk len asi 5 dní. Moje chromé nohy zaťažené nadváhou rázne protestovali, ale keďže nevedia samé rozprávať, večné pindanie vychádzajúce z úst sa stretávalo len s podráždenými reakciami, že permanentne frflem. Každý večer sa robili bombastické plány na niekoľkokilometrové púte mestom a mne sa vopred ježili vlasy. Ale nakoniec som to prežila (o vlások), i keď sme nestihli neviemkoľko záhrad a povestné Versailles. No čo, aspoň máme motiváciu sa vrátiť ;-)