Google+ Riddick's Realm: Kacír, ateista a dobrodruh

26 júla 2011

Kacír, ateista a dobrodruh


Taliansky učenec Giordano Bruno sa po strastiplnej životnej púti ocitá v máji 1583 v Anglicku, kde vládne kráľovná Alžbeta I. po boku protikatolíckej paranoje. Ako filozof má šťastie na vplyvných priateľov a ako účastník kráľovskej návštevy sa dostane na univerzitu v Oxforde, kde má vybojovať slovný duel v otázkach fungovania vesmíru.



Diskusia dopadne neslávne a podobným smerom sa čoskoro poberie aj celá návšteva univerzitného mestečka, lebo dôjde k prvej vražde...
A nebude posledná. Zakrátko sa ukáže, že na akademickej pôde nie je všetko s kostolným riadom a pod povrchom bublú smrtonosné vášne. Príčinou je tak ako mnohokrát v histórii ľudstva náboženstvo.

OBSAH A MYŠLIENKA

Morálnym posolstvom Parrisovej Kacíra môže byť riešenie otázky, či kedykoľvek malo a dodnes má zmysel násilie v mene náboženských ideí, či už vyznávajú iného boha, alebo sa dokonca líšia iba hlavou cirkvi a variáciami na niektoré dogmy.
Lenže kto chce psa biť, palicu si nájde. Tak to bohužiaľ vždy bolo a bude. Možno však aj populárny román, explicitne demonštrujúci následky nezmyselných rozkolov, pomôže váhajúcim či nevyhraneným v uvedomení, že násile v mene Boha alebo bohov je rovnako hlúpe ako vojna v mene mieru.

Môžete ho však ignorovať a čítať len ako kriminálku so záhadou. V románe pobadáte nielen stopy Dana Browna a Mena ruže (pričom Bruno si strihne trošku schizofrenickú dvojrolu Viliama z Baskervillu i novica Adsa ;-), ale možno vám niektoré scény pripomenú film Purpurové rieky, knižného detektíva Marka Didia Falca a v závere aj divoké eskapády Angeliky du Plessis-Belliére :-) A to som hromadu dobrodružných románov a trilerov nečítala a nevidela.
Najmä záverečnú časť ("Oxford showdown") považujem za prepálenú, pripomínala mi skrumáž klaunov pred koncom vystúpenia v manéži cirkusu.
A to niekomu vadí, že Harry Potter šesťkrát unikol Voldemortovi...
Nechýba dokonca ani predvádzanie sa zloduchov v štýle "čoskoro zomrieš, tak ti teraz vysvetlím svoje diabolské činy a plány".

Profil mladej autorky, vlastným menom Stephanie Merritt (*1974), ktorá zatiaľ napísala len zopár románov (prvý jej vyniesol cenu pre debutujúcich autorov) naznačuje, že nepíše z vypočítavosti, ale z ozajstného autorského tlaku, hoci určite ovplyvneného renomovanými historickými detektívkami jej predchodcov. Ani s tým písaním to vôbec nie je zlé, šikovne buduje atmosféru, štylistiku i románovú formu má zvládnutú vynikajúco... len keby sa vyhla tej prekliatej ich-forme. Opakované zážitky s ňou ma už tak vykoľajili, že som sa potrebovala vypísať.

POSTAVY

Ale nechajme to. Napriek tomu, že to bol opäť depresívne ťažkopádny zážitok s ich-formou, ktorému k tej pseudo-historickej atmosfére najviac napomáhal slovenský preklad (o tom neskôr), oceňujem veľkú dávku zdravého realizmu reprezentovaného Giordanom Brunom, jeho priateľom Sidneym a najviac Walsinghamom, ktorý sa už pohybuje v rovine cynizmu.
Hlavná postava Bruna však z praktických dôvodov nemohla byť prezentovaná ako úplne chladný realista. Musela sa mu pripísať aj veľká dávka romantizmu a idealizmu, inak by nemohol robiť všetky tie blbosti, ktoré ho viackrát privedú na pokraj smrti a zároveň mu skrz riskovanie života pomáhajú vyriešiť zločin.
I keď sa Parrisová veľmi snažila stvoriť uveriteľné postavy, dodať im iskru a bravúrne zvládla charakterizáciu prostredníctvom skladačky dialógov, postrehov i opisu, nestačilo to, aby som si dokázala ktorúkoľvek z nich si obľúbiť, nedajbože sa dokonca s nejakým hrdinom stotožniť. Nakoniec sa mi najzaujímavejší javili tí, ktorí dostali najmenej priestoru - triezvy Philip Sidney a štátnický Walsingham.

Čo však najviac v mojich očiach podkopávalo autenticitu celého konceptu, bol samotný Bruno a jeho názory. Spisovateľka si očividne Brunov životopis podrobne naštudovala a z poznatkov vyťažila maximum.
Tak som si detaily o významnej historickej osobnosti osviežila tiež. Jeho myšlienky boli na svoju dobu nepochybne revolučné, trúfalé i vizionárske.
No napriek teóriám o nekonečnosti vesmíru a panteizme, napriek jeho narastajúcemu odporu voči katolíckej cirkvi a konečnom osude upáleného kacíra mi mnoho slov, ktoré mu Parrisová vložila do úst, jednoducho neštimuje. Sú tak moderné, radikálne ateistické až pohŕdavé, že ani dnes, o štyri storočia neskôr, vám u veriacich neprejdú. Skúste sa tak vyjadrovať pred kresťanom a okamžite vám predpovie posmrtné ohne pekelné. Skúste sa tak vyjadrovať verejne v našej naoko sekulárnej spoločnosti, a budete obvinení z nerešpektovania náboženstva, hrubosti, diskriminácie a ktovie čoho ďalšieho:

"Prišiel som na to, že kalvinisti iba vymenili jeden slepý dogmatizmus za druhý." (s. 26)
"V skutočnosti sa však nepovažujem ani za katolíka, ani za protestanta, lebo obe definície sú na môj vkus priúzke. Verím v pravdu, ktorá ich presahuje." (s. 27)
"Som nepriateľom Ríma, vaše lordstvo, tak ako som nepriateľom všetkých, ktorí určujú človeku, v čo má veriť, a potom ho popravia, ak čo i len slovkom zapochybuje." (s. 30)
"...od úteku z kláštora som, či už z úcty alebo poverčivosti, telo Kristovo neprijal, ale vzhľadom na to, že sa za mnou tlačili veriaci, celí hŕ do toho, aby si mohli pred kňazom kľaknúť a otvoriť ústa ako vtáčence, musel som vykročiť z radu, čo mohlo vyvolať značné podozrenie." (s. 263)

Nečudujem sa, že ho cirkev prenasledovala za herézu. Za hociktorý z týchto výrokov by človeka s najväčšou pasiou upálili na hranici (čo nakoniec aj spravili). Áno, uvedomujem si, že tu sme v románe, no predstavme si na chvíľu, že imituje realitu minulosti.
V niektorých momentoch sú Brunove myšlienky a výroky natoľko presiaknuté hnevom voči viere, až som čakala, kedy v ďalšej vete vyhlási, že ak Boh naozaj existuje, je to strašný bastard. To by však bol smrteľný úder všetkej snahe o "historický" román. Už takto som mala veľký problém akceptovať, že sa ktokoľvek v 16. storočí mohol takto vyjadriť nahlas (väčšina si netrúfla tak ani premýšľať).

Nie je až také podstatné, čo si myslíte, len to nesmiete povedať takto na rovinu. História dokazuje, že v nej bolo oveľa viac ateistov, než je cirkvi milé, no vždy to robili nenápadne a boli obdarení tolerantným zázemím, mocou alebo ochranou mecenášov. Bohužiaľ, Bruna na konci nemal kto ochrániť.
Ak však autorka toto všetko vytiahla z jeho diel a má na to podklady, tak sa hlboko ospravedlňujem a začnem Bruna označovať ako prvého hrdého ateistu :-) Dovtedy si zachovám zdravé pochybnosti a knižného Giordana budem považovať len za silne zromantizovanú postavu. Čo je samozrejme tiež úplne v poriadku, lebo nikto nevraví, že to nie je fikcia.
Ale tu už sa začínam pohybovať v kruhu, takže je načase vystúpiť.
Dodám iba, že rovnaká nepravdepodobnosť v správaní sa objavuje u dekanovej dcéry Sophie, slobodomyseľnej mladej dámy so sklonmi k vážnemu rebelantstvu, vzhľadom na svoj vek, postavenie a dobu. Nie som puritán, no možno ma na nej odpudzoval kontrast medzi inteligenciou a zaslepenosťou. Ach, tie hormóny...

PREKLAD

Zo staromilského prekladu Kacíra som pre vás vybrala tie najchutnejšie kúsky:
otrčchvost, garazda, kepienok, nenazdajky, badkať, voľkať, uvzatý, ľahtikársky, okáliť, mrdnúť...

Všetky slová okrem otrčchvosta sa nachádzajú v 4. doplnenom a upravenom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 2003. Platné teda sú, o tom sa s nikým nehádam (ani neprítomnosť otrčchvosta  neznamená, že neplatí, len v krátkom slovníku nie je). Vlastne si ani neviem predstaviť, že by jazykovedci z Ústavu Ľudovíta Štúra dovolili z oficiálnej slovnej zásoby vyradiť slovo, ktoré sa nepoužíva menej ako 100 rokov ;-)

Slovenské vydanie Kacíra je v takom archaickom duchu, že rúca všetky hranice súčasného výraziva. Pohár pretiekol a aj kritik rezignuje. S týmto sa už jednoducho nedá bojovať.
Ale viete čo? Tentokrát netreba.

Aby ste videli, že nie som taká tvrdohlavá bosorka, tak v tomto konkrétnom prípade bol zastaraný preklad na mieste. Nielen to, on dokonca pomáhal dielu dotvárať historizujúcu atmosféru. Možno sa na nej nakoniec podieľa väčšou mierou, než samotný originál. No musím povedať, že občas som toho mala akurát dosť.
Len vrodená lenivosť mi zabránila nasadiť si vyšívaný čepiec, zabaliť sa do čierneho vlniaka a ísť vo všetkej počestnosti na večernú pobožnosť ;-)
Aj keď som nečítala, v hlave sa mi spontánne zjavovali slová, na ktoré som aj zabudla, že ich mám v slovnej zásobe. Bol to zvláštny i príjemný pocit.
Pikoška - pri narazení na príslovku nenazdajky a meno Miroslav Kopecký znalcovi zarezonuje podobne postihnutý preklad sci-fi hororu Priechod tiež od vydavateľstva Ikar, o ktorý sa postaral iný Kopecký, Milan. Mám silné podozrenie, že sú páni v úzkom rodinnom vzťahu a ich postoj ku konzervovaniu ľubozvučnej štúrovčiny vyrastá z totožných koreňov. V opačnom prípade by to bola zázračná zhoda náhod.
UPDATE: v komentároch sa zjavila poznámka, že vraj pri mene šlo zo strany vydavateľstva o chybu a prekladateľom je skutočne Milan Kopecký :-)

VERDIKT

Dúfam, že vás môj pohľad príliš neznechutil, lebo nechcem Kacíra vyslovene haniť. Je to čítavá knižka čerpajúca zo stále atraktívnych tém, až na tú prvú osobu jednotného čísla je svižná a napínavá. Odporúčam čitateľom, ktorí majú radi historické detektívky, popularizujúce lekcie z dejín, trošku drsné krimi romány... a pochmúrne počasie.
Nelámem nad ním palicu, ale mohol byť o polovicu kratší. Stačilo by to.

A ja by som si mala dať pauzu od recenzných výtlačkov, aspoň tých, ktoré nie sú celkom mojou kávou, lebo sa obávam, že rozporuplný vzťah k týmto bestsellerom môže vplývať na výsledný dojem a hodnotenie. Pritom po zážitkoch s young adult fantasy a sci-fi som sa na Kacíra tak tešila... ale nevydalo, skončil bohužiaľ v kategórii literárny fastfood. Rovnako rýchlo ako ho prečítate, tak naň aj zabudnete.

Ak by náhodou Giordano Bruno bol prvým "detektívom z minulosti", s ktorým ste sa stretli (teda netušíte kto je Ellis Petersová či Lindsay Davisová), má veľkú šancu očariť vás. Ale musíte mať veľmi triezvy vzťah ku kresťanstvu a k cirkvi, aby ste prehltli jeho radikálne názory. V opačnom prípade odporúčam skúsiť Petersovej Cadfaela, to je stredoveký mních ;-)





S. J. Parrisová: Kacír (Ikar, 2011)






Súvisiace:

26 komentárov:

  1. Máš svojský pohľad na vec, dobre sa to (tvoje) číta. Vystihla si presne všetky klady a zápory knihy a pridala si tú svoju esenciu. :)

    Škoda len, že tá tvoja stránka je taká čierna (moja dávna pripomienka platí :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. díky za pochvalu :-)
    nuž a čierna... je vlastne tmavosivá :-) prispôsobila som si ju svojim očiam (veď ja na nej strávim najviac času), ktoré sú citlivé na priveľa bielej, lebo mi ťahá oči (na počítači tomu prispôsobujem všetko čo sa dá). ale viem, že sú chvíle, keď mi aj to bledé písmo (toto nie je biele, ale bledosivé;-) tancuje pred očami.
    no a časom som si tak zvykla, že to považujem za súčasť imidžu blogu. takže ma to mrzí, ale asi to tak už zostane... ale nie je problém si text vykopírovať, niekam prehodiť a prečítať tam. prípadne predtým označiť CTRL+A a prehodiť na čierne písmo. alebo to chvíľku vydržať, veď to trvá prečítať iba pár minút :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. otrcchvost, to bude moje slovo tyzdna :D. a co to znamena? exhibicionista? :DDD

    OdpovedaťOdstrániť
  4. áno, niečo také. nafúkanec, predvádzajúci sa snob :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Keď recenziu, tak od Anet Čižmárikovej. :) Triezvy pohľad, bravúrne preskenované postavy, humor. A napriek tomu ponechaná voľba čítaj, ak chceš, nechaj, ak máš v knižnici niečo lepšie. Anet je echtovná bosorka myšlienok a nebojím sa, že by slovu, echtovná, nerozumel pán prekladateľ. :)
    Mimochodom, Tvoju čiernu stránku chápem ako symbol. Biele na čiernom.:)
    Silvi Bystričanová

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Silvi, nerobíš ty v marketingu? To heslo beriem! Koľko chceš za prevedenie kopyrajtu? ;-D

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Plne so Silviou súhlasím a keby Ťa na*ratí prekladatelia chcely upáliť, hlásim sa do požiarnej hliadky. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Anet, som nezištná, nechcem nič. :)) Snáď len ... nepíš recenziu na moju knihu, keď ju dopíšem. :))To by som zhorela, aj keby sa Mroks snažil ako Chuck Norris. :))
    Silvi B.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. otrčchvost. Otrčchvost. Otrčchvost. Musím si to hovoriť stále dokola. OMG už sa neviem dočkať, kedy to niekomu špľechnem do tváre :))) Ty... ty... otrčchost :D lool to je úžasné :)

    ako inak, recenzia pútavá a skvelá, ani chvíľu si ma nenudila. Plne súhlasím s ostatnými :)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Ak by to niekoho zaujímalo, Ikar Milanovi v tiráži, nevedno prečo, pozmenil meno. Takže prekladal to ten istý Milan Kopecký čo prekladal Priechod.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. FAKT??? :-D
    Tak to je teda pecka! Badabingo :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  12. A ja mam taky dojem, ze Harry Potter unikol Voldemortovi len patkrat :-)

    Inak skvela recenzia, aj ked viem, ze tuto knihu asi citat nebuem, lebo to nie je zrovna nieco po com by som siahal, ale ten clovek mieni a ten hore meni... :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  13. päťkrát? no ja som to odvodila od častí... musíme to zrekapitulovať:
    1. Voldemort v Quirrellovi.
    2. Voldemort ako Tom Riddle + bazilisk.
    3. tam sa riešil Sirius - tuším tam nebol Voldemort :-)
    4. Voldemort na cintoríne.
    5. veľký showdown na ministerstve, súboj o veštbu, tuším tam nebol.
    6. zomiera Dumbledore, sú tam smrťožrúti, Voldemort je či nie je?
    - nesmieme zabudnúť, že mu unikol keď mal 1 rok a jeho rodičia pri tom zomreli.
    + by sme mohli prirátať aj záverčné víťazstvo, ale povedzme, že tam priamo neunikol, ale ho porazil...
    Koľko je to spolu? 4? Pomôžte mi niekto zaspomínať :-) Číslo potom opravím :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  14. v 5 bol voldy, prišiel úplne na konci a Harryho posadol :) v 6diely nebol ;)
    a unikol mu aj na začiatku Darov smrti, keď ho sťahovali z domu

    OdpovedaťOdstrániť
  15. takže ak zarátame tieto dve, tak sme zase na 6?

    OdpovedaťOdstrániť
  16. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  17. No sedmicku som nezaratal, to je pravda :)

    Tak sme sa dostali na cislo 6!
    Zas som o nieco mudrejsi

    OdpovedaťOdstrániť
  18. a ja som zase mala šťastie s odhadom :-D
    ale vravím, ak sa dostaneme na iné číslo, nemám problém sa opraviť :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  19. myslim, ze mame to spravne cislo :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  20. Mne vychádza trochu iné číslo:
    1. Harry keď mal rok- vtedy mu urobil jazvu
    2. Quirrell v Kameni mudrcov
    3. Ako Riddle v Tajomnej komnate- bazilišok
    4. Na cintoríne keď zabil Cedrica
    5. Na ministerstve vo Fénixovom ráde- vtedy s ním bojoval Dumbledore
    6. Pri presune do Brloha v Daroch smrti
    7. Keď Voldemort "zabil " Harryho v Daroch smrti- vtedy zničil horcrux v Harrym, ale Harry prežil
    8. ???? porážka Voldemorta v záverečnom súboji- toto neviem či rátať ako únik.

    KAMILA :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  21. Tie posledne dva sa asi nerataju, kedze v tom siedmom pokuse sa mu postavil vedome s tym, ze ide zomriet, ale nestalo sa tak, pretoze on zabil ten kus svojej duse, ktora bola v Harrym (v ostatnych, nevedel, ze bude mat s nim do cinenia)

    5 je tiez otazne, ale tam ho posadol a Harryho porazil, teda mu unikol...

    A jeho definitivnu porazku by som neratal ako unik

    A to potom by sme museli ratat aj to ako mu unikol z Godrikovej uzlabiny, nie? (aj ked s nim nebojovali, iba utiekli)

    Ale tak to je len moj nazaor, niekto sa nato moze pozerat inak :D

    OdpovedaťOdstrániť
  22. Godric's Hollow! na to som zabudla!

    OdpovedaťOdstrániť
  23. Ja som rátala len "priame strety" s Voldym, ale potom je to naozaj otázne, lebo by sa tam ešte dalo zarátať aj to ako unikli z domu otca Luny Lowegoodovej v Daroch smrti alebo z domu Malfoyovcoch, keď ich zachránil Dobby :-D lebo v oboch prípadoch šiel po nich, ale mu len utiekli a nestretli sa s ním. Uf, je to dosť zložité, kto by to povedal, hlavne keď to mám stokrát prečítané :-DD

    OdpovedaťOdstrániť
  24. ja by som povedala, že počítajme iba tie, kde po nich išiel on a nie len smrťožrúti. k Lovegoodovcom prišli iba smrťožrúti skontrolovať. Malfoyovcov by sme tiež mohli zarátať, tam ho Bellatrix privolala... a v Godrics Hollow bol Nagini, čo je vlastne Voldyho horcrux, takže ho tiež môžeme rátať ako Voldyho - okrem toho myslím, že aj tam sa dostavil tesne na poslednú chvíľu Voldy osobne :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  25. Nagini je ona, nie ON, neviem preco to vo filme zmenili...

    NO U Luninho otca rozhodne nie, Godric Hollow nie, lebo s Voldym nebojovali iba utiekli (ano dostavil sa tam, este ho zazreli, ked vyskocili z okna a on nasiel vtedy Grindevaldovu fotku...

    U Malfoyovcov nie, pretoze zas nedoslo k priamemu stretu a on prisiel az po ich uteku, takze aj toto je mimo...

    Tych unikov je dokopy 6 s tym, ze vynechame poslednu knihu, lebo zasalieme...


    Takto by som to uzatvoril :-) ak sa nikto nenahneva :D

    OdpovedaťOdstrániť
  26. zosalieme*

    PS: sorry za chyby, ale je neskoro :(

    OdpovedaťOdstrániť

Zanechajte komentár, ak sa vám ráči. Budem rada a takmer určite odpoviem. Ak ste slušní a zvládnete to, podpíšte sa svojim cteným menom či obľúbenou prezývkou ;-)

UPOZORNENIE! Blogger má niekedy s pridávaním komentárov problémy. Ak nepatríte medzi šťastlivcov, prispievajte anonymne a podpíšte sa. Tí, ktorí sa spoliehate na prihlásenie cez Google účet, si pre istotu každý komentár dočasne skopírujte (ako ja;-).