Árni Thórarinsson: Čas čarodějnice

(Ne)klasická islandská detektívka.


V ktorej sa zoznámime s novinárom Einarom, jeho kolegami a postupne s kopou ďalších obyvateľov severoislandského Akureyri a okolia. Einar bol do Akureyri tak trochu vyhnaný, keď jeho denník fúzoval a nastal čas na organizačné zmeny, inak povedané vnútropolitické tančeky.
Do čela spravodajstva zasadol malicherný Trausti a Einar spolu s bývalým šéfom Ásbjörnom dostali za úlohu etablovať Popoludňajší spravodaj na severe štátu.
Einarovi to ani príliš nevadí, až na chvíle, kedy mu Trausti cez telefón rozkazuje a keď mu chýba 15-ročná dcéra Gunnsa žijúca s matkou v hlavnom meste... ale inak jeho islandskej náture vôbec neprekáža byť sám v cudzom meste.

To je pre Islanďanov pomerne typické. Možno preto, že v malej krajine, kde takmer každý každého pozná a všetci si tykajú, je ťažké byť naozaj sám. A ten hlbší pocit osamelosti, ten sa zdá, že zvládajú ľadoví severania nepomerne ľahšie, než my ostatní. Na to človeka vycvičí neustála prítomnosť divokej nevyspytateľnej prírody, ktorá sa s ľudským útlocitom nikdy nemaznala. Zároveň sú pre Islanďanov typické depresie aj samovraždy, ale to nie je Einarov prípad - veď sa práve úspešne lieči z alkoholizmu.

Okrem toho je Einar žurnalista inklinujúci k bulvárnym metódam. Ironicky sa síce prezýva reykjavíckou hyenou, ale to je skôr narážka na vnímanie obyvateľov zo severu. Vzťah medzi Akureyri a Reykjavíkom má podobné črty ako vzťah Bratislavy a Košíc. Akureyrčania majú pocit, že ich Reykjavíčania považujú za zapadákov, tak im to vracajú a považujú ich za snobov. To je asi všadeprítomná rivalita :-)
Ale netreba zapierať a Einar sa ani nehanbí za to, že je pri tvorení svojich reportáží zvedavý, vie byť zdravo drzý, veľa sa vypytuje a pátra na vlastnú päsť. Zároveň dodržiava dané sľuby, to je však podmienka úspešnej novinárskej kariéry aj u nás.

Schválne sa venujem Einarovi, lebo Čas čarodejnice je hádam viac o ňom ako o zločine. Silno pripomína pilotnú časť plánovanej série, keď sa podrobne profilujú hlavné postavy. Einar má svoju sériu, a hoci je táto epizóda až štvrtá v poradí, obstojí aj samostatne.

Kniha má dlhý rozjazd, na to sa pripravte. K vražde napokon dôjde na neuveriteľnej 91. strane, v čase, keď už začínate rozmýšľať "veď na záložke knihy sa vlastne o vražde nepísalo, čo ak tam žiadna nebude?" alebo "čo ak sa budeme až do konca knihy capkať v sociálno-ekologickom apeli?"
To zase nie.
Naopak, keď sa s knihou zžijete, zistíte, že čítate s potešením, aj keď sa tam ľudia nevraždia hlava-nehlava (i keď o spoločenské problémy nie je núdza).
Thórarinsson rozpráva tak... nenútene, plynule, že si ani nevšimnete, ako ste prečítali polovicu knihy. Hoci nejaké to riešenie zločinu sa aj v troch štvrtinách zdá byť v nedohľadne a skôr sa to celé komplikuje. Nuž, ale tak sa predsa píšu detektívky...

Samozrejme aj na to rozlúštenie zločinu dôjde, a ak už máte skúsenosti s islandskou školou, možno vás rozuzlenie dokonca sklame ako mňa. Ak ste zelenáč, pripravte sa na menší šok.
Povedzme, že v klasickej tradícii detektívok a kriminálok sme už zvyknutí na určité nepísané pravidlá. Obvykle vraždia ľudia z vášne či pomsty, gangstri zo zloby, v škandinávskej krimi aj psychopati, lebo sú psychopati... hádam len ten Islanďan je schopný porušiť všetky tabu a vybrať si tú najzriedkavejšiu možnosť. Iní by možno nemali dosť odvahy. V každom prípade, aj keď si vytipujete zopár kandidátov na vraha, bude to prekvapenie.

Len príjemná detektívka?

Spomenula som sociálno-ekologický apel a malo to svoj dôvod. Keď som si knihu kupovala, zaujal ma text na záložke a bola to práve táto majstrovsky napísaná anotácia, ktorá ma ku knihe prilákala, aby mi po štyroch rokoch od vydania prekladu a ôsmich po vzniku originálu priniesla rozčarovanie, pretože sa ukázalo, že je to celkom normálny krimi román z ďalekého severu:

Kromě originální zápletky přináší tato kniha také ironickou reflexi současné islandské společnosti. Mimo jiné se dotýká otázky (ne)závislosti médií, rasismu a vylidňování venkova. Thórarinsson zde vystihuje zmatenost doby, ve které člověk dovoluje těžkému průmyslu ničit panenskou krajinu, aby vzápětí stavěl umělé přírodní ráje. Hlavním tématem Času čarodějnice je ovšem problematika moci a touhy ovládnout druhé, pomocí níž Thórarinsson odhaluje výstižné paralely mezi historií a nepřehlednou současností.

Nechcem nijako zľahčovať sociálny podtón, ktorý sa v knihe nachádza, len mám proste pocit, akoby tento text hovoril o inom diele, než som čítala. Áno, všetky tie veci tam sú - plus dôležité témy drogovej závislosti i násilia, na ktoré autor anotácie zabudol - a môžete sa nad nimi zamýšľať, čo vám hlavička ráči. Ale nevytvárajme falošný dojem, že Čas čarodejnice je nejaká hlboká spoločenská sonda kričiaca do sveta o alarmujúcich zmenách na Islande 21. storočia...
S kľudným svedomím však dodám, že práve ako nenápadná súčasť celého príbehu je vykreslenie spoločenských zmien, neduhov i znakov pridanou hodnotou poukazujúcou na kvalitu autora.

Možno mi k úplnému porozumeniu chýba islandská národnosť, nesledovala som politické udalosti v roku 2008, keď to tam vrelo, alebo som knihu nechala príliš dlho ležať.
Nech je to čokoľvek, poukazovanie na alarmujúce spoločenské zmeny so mnou nepohlo do takej miery ako naznačovala anotácia. Na rozdiel od Islanďanov sú Slováci vycepovaní a zžití s korupciou i mocichtivosťou od kolísky, po nástupe turbokapitalizmu ani nevraviac. No aj u nás sa spoločenské neduhy odrážajú v (krimi) literatúre - je to oukej, patrí to tam... a vzdialené národy im nemusia rozumieť.

Autor a jeho štýl

Pokiaľ ide o štýl autora, je to typicky islandské písanie. Nováčikom by som ho charakterizovala ako strohé, vecné, popisné a prešpikované dialógmi. Znie to možno sucho, ale čudovali by ste sa - zľavenie z prílišnej emotívnosti má na čitateľa blahodárny vplyv. Namiesto rozoberania vnútorného sveta postáv a pitvania ich psyché, dostáva jednoduché podnety, ktoré však bez problémov dekóduje.
Výsledkom je šetrenie priestoru bez ochudobnenia o pozadie - všetko tam je, len si to nájdete sami za tou viditeľnou fasádou Islanďanov a ich briskných dialógov.
Aj spomínanú Thórarinssonovu iróniu samozrejme oceňujem, napokon, bol to v prvom rade jeho príjemný štýl písania, ktorý v knihe tešil najviac.

Že bol Árni Thórarinsson dlhé roky žurnalistom, na to sa ani nemusíte pozerať na internet, je to celkom očividné z jeho znalosti novinárskej praxe. Narodil sa v roku 1950, píše od konca deväťdesiatych rokov, navyše má zárezy aj ako prekladateľ, publicista a televízny scenárista. Patrí k najznámejším autorom na Islande a u nás by sa možno uživili aj ďalšie Einarove príbehy, no Čas čarodejnice je zatiaľ jediným dielom, ktoré máte možnosť si prečítať v češtine. V čase, keď u nás vyšiel a boom severských kriminálok ešte zďaleka nedosiahol svoj vrchol, k jeho vydaniu určite prispela nominácia na domácu knihu roka 2005.

Mimochodom, Čas čarodejnice vznikol v roku 2011 ako miniséria (k čomu asi dopomohli autorove televízne zásluhy), a to dokonca pod taktovkou slávneho režiséra Fridrika Thóra Fridrikssona, ale u nás v telke ju ťažko uvidíme. Tu máte aspoň trailer.

Nebojte sa islandčiny

Keď vidíte v textoch z Islandu písmená Đ, ð alebo Þ, þ (také krivé P), čítajte ich ako anglické th. Tvrdosť čítania si odvodíte intuitívne, to prvé dajte viac do d.
Spolu písané ae - æ sa číta aj (ai). A ešte nesmiete zabudnúť, že islandské dlhé á sa číta au, ó ako ou a é ako ej... Napr. áno po islandsky sa píše já a číta jau. Ako stručná príručka výslovnosti to stačí, aby sa vám príjemne čítalo a mali ste dobrý pocit, že ste macher. Netreba zachádzať do podrobností - to by sme sa dostali až k tomu, že v islandčine sa skoro všetko číta inak ako sa to píše a niektoré zvuky je takmer nemožné opísať. Aspoňže ten Reykjavík sa číta Reykjavík.
Pre záujemcov podrobnejšie tu, prípadne tabuľka.

Árni Thórarinsson: Čas čarodějnice (Argo, 2009)






Súvisiace:
Viktor Arnar Ingólfsson: Záhada ostrova Flatey
Arnaldur Indriđason: Hrob v ledovci
Arnaldur Indriđason: Mrazivá noc
Peter May: Skála
Stieg Larsson: Muži, kteří nenávidí ženy (Milénium 1)
Stieg Larsson: Milénium 2 a 3