Letné čítanie 2015

Uplynulé leto sa v živote Riddick nieslo v znamení nielen publicistickej neplodnosti, ale aj celkovej mizérie v spojení s úplne prozaickými starosťami, takže ho s čistým svedomím môžem nazvať skurvené. Na druhej strane, ako neprialo môjmu písaniu, tak výnimočne prialo čítaniu :-)

Aby som si trochu vynahradila, že ku všetkým tým príjemným knihám nevznikli aspoň štandardné recenzie, skúsim ich napchať do jedného článku a stručne zhrnúť, čo ma na nich bavilo. Bude napísaný voľným štýlom, tak ako mi budú myšlienky prúdiť (či blúdiť) hlavou.

Pri rekapitulácii sa ukázalo, že zoznam autorov, ktorí su zaslúžia zmienku (od niektorých som prečítala viac kníh), je celkom slušný:

Alessandro Baricco
Peter Tremayne
Suzanne Collinsová
Imogen Edwards-Jonesová
Theodore Sturgeon
Joe Hill
China Miéville
Terry Pratchett
Stephen King
Lilian Jackson Braun
Stephen Fry

Na Alessandra Baricca ma namotali v našom Knižnom klube v Petržalke. V marci som si prečítala Hodváb, ktorého príbeh som už videla sfilmovaný, v júni nasledovali Emauzy - poetický až magický a často lyrický príbeh o dospievaní tvrdo katolícky vychovávaných talianskych chlapcov, ktorých zrenie výrazne ovplyvní osobnosť charizmatickej dievčiny z dobre situovanej rodiny.
Napriek tomu, že z Baricca ani po tomto zážitku nekakám kocky, bola to svojím spôsobom fascinujúca kniha - akoby ste zmiešali dohromady Malenu, Kino Raj a tomu ešte primixovali Léola. V budúcnosti mám v pláne Pána Gwyna a možno aj pár ďalších. U Baricca je veľkou výhodou, že jeho knihy sú naozaj maličké a krátke (tuším aj kratšie než od Amélie Nothombovej ;-).

Peter Tremayne je asi málo známe meno, milovníci historických detektívok ho už možno stretli. Tak ako Ellis Petersová mala svojho brata Cadfaela, tak Tremayne má sestru Fidelmu, keltskú mníšku z počiatkov kresťanstva na "ostrovoch" a zároveň írsku právničku. Jej príbehy sa odohrávajú v siedmom storočí a hneď v tom prvom s názvom Rozhřešení vraždou sa na pozadí stredovekej kláštornej atmosféry (ktorú som si tak obľúbila u Cadfaela), rozohrá dráma s vraždami a veľkým cirkevným sporom v štýle Mena ruže, aj keď v skromnejšom prevedení. V priebehu leta som sa síce k ďalšej časti Fidelminých zážitkov nedostala, no niekedy sa k nej rada vrátim.

Celé tie roky, odkedy sú Hry o život (Hunger games, Hladové hry) od Suzanne Collinsovej obrovský hit, som sa nedokopala k ich prečítaniu. Ale napokon som si ich vypočula ako trojdielnu audioknihu. Dokonca mám pripravený velikánsky článok, len sa mi zdá, že v ňom stále nie je všetko (napr. nejaké rámcové vyjadrenie vlastného názoru). No ak mi už nič nenapadne, vypustím ho v poslednej aktualizovanej podobe, lebo už leziem na nervy sama sebe :-) Ležať v archíve ho nenechám, na to ma stál priveľa času i energie.

Imogen Edwards-Jonesová, úplne neznáme meno, s ktorým som sa stretla prvý a určite aj posledný raz, ma ako čitateľa obohatila o takmer dokumentárne zachytenie zážitkov z hotelového biznisu s názvom Hotel Babylon aneb Nechcete raději zůstat doma? Som osôbka zvedavá a tak ma baví objavovať zákulisie rôznych profesií. Otvorená výpoveď o tom, ako to funguje v najluxusnejších hoteloch bola zaujímavá aj zábavná. Veľmi rada by som o tejto knihe napísala viac a pridala pár ukážok.

Theodore Sturgeon a jeho legendárne Snící drahokamy si ku mne našli cestu po dlhej dobe, keď mi ich opakovane odporúčal kamarát Miloš. Nebola som sklamaná, no aj tak som svoje dojmy nedokázala nijako zmysluplne opísať. Niektoré myšlienky ma ohromili a hlavný hrdina je dojemný, no asi súhlasím s názorom Damona Knighta, že druhá polovica románu je slabšia, než doslova uhrančivý začiatok. Okrem tohto útleho debutu vyšli v češtine od Sturgeona len ďalšie dve knihy - súborná zbierka a jeho najslávnejší román Víc než člověk. Raz by som si ho určite mala prečítať.

Ktorý fanúšik Stephena Kinga nezatúžil vyskúšať, ako píše syn slávneho otca Joe Hill? Dlho som sa chystala na Rohy, aby som si ich prečítala predtým, než bude mať premiéru (a potom už len kým si pozriem) film s Danielom Radcliffom v hlavnej úlohe. Tak dlho, až som si nakoniec prečítala ako prvú Černou krabici :-) A fajnová duchárčina je to, milí zlatí. Taká celkom minimalistická, vystačí si s hŕstkou postáv (dohromady tuším 5 živých a jeden mrtvák), ale Joe sa jednoznačne potatil a píše mu to jedna báseň. Vynikajúco buduje atmosféru, vykresľuje charaktery aj stupňuje napätie. Rohy ležia vedľa nočného stolíka a ten film som ešte stále nevidela, ale keď budem mať zase chuť na niečo mrazivé, už viem, že okrem ocka si bez obáv vychutnám aj synátora.

S Chinom Miévillom som tak strašne pozadu, až to nie je slušné, vzhľadom na to, že ho už roky prezentujem ako svojho milovaného spisovateľa... Trošku ma aj traumatizuje, lebo tie dlhé pauzy medzi jeho knihami vo mne vzbudzujú pocit, že tej nasledujúcej už nebudem rozumieť, a že to spojenie, ktoré sme si vytvorili pri trilógii z Bas-Lagu, sa definitívne pretrhne a bude koniec nášho vzťahu. Po dlhočiznej pauze som sa konečne odhodlala na Ambasadov, ktorý čitatelia prijali trochu kontroverzne, to som zachytila už dávnejšie... Potvrdilo sa, že román mal zase poriadne dlhý rozbeh a šlo to ťažko. Už na začiatku čítanie trpelo pauzami, aj nejaké drobnosti som zabúdala, ale napokon sa mi podarilo to, čo pri čítaní Miévilla považujem za nevyhnutné - vnoriť sa do príbehu :-) Stále je to starý dobrý a náročný China, s originálnymi nápadmi, až škandalózne intelektuálne nakombinovanými medzi sebou... a stále je to poriadna výzva, ktorá mi však prináša uspokojenie. Hoci si myslím, že nechápem ani polovicu toho, čo tam autor dal :-D

Terry Pratchett bol toto leto môj miláčik, moja záchrana. Keď bolo všetko naprd, poskytoval mi útechu. Terryho si dopriavam pravidelne a priebežne, no teraz som to robila plánovane. Ak prirátam aj koniec mája, "dala" som za leto 6 jeho kníh. Dve z toho boli audioknihy (Maškaráda a Šňupec), Folklor Zeměplochy som len dorážala, lebo bol rozčítaný asi dva roky (podľa chuti po pár stranách pred spaním). Mimoriadne ma bavili aj nerománové kompilácie Kuchařka Stařenky Oggové a To nejlepší ze Zeměplošských diářů a ročenek 1998-2007. Na internete sa mi ešte podarilo zohnať Zeměplošský almanach, ten mám akurát príležitostne rozčítaný :-)


Stephen King je podobný prípad ako sir Terry, tuším na ňom začínam byť závislá. Alebo už som. Chvalabohu, že obaja toho napísali tak veľa, rezerva je stále dostatočná. V tejto letnej rekapitulácii by ani nemusel byť, lebo som v auguste prečítala len notoricky známy Řbitov zvířátek, ale... schválne k tomu prirátam ešte septembrovú Dolores Claiborne v originále v audiu, pretože jednak bola Dolores ge-ni-á-lna a spôsobovala mi návaly čitateľskej rozkoše, druhak sa mi v oboch knihách zafixovali dva citáty, ktoré mi z konkrétnych dôvodov intenzívne rezonujú a opakovane sa vynárajú v hlave.

Zo Řbitova zvířátek je to výrok "Půda mužského srdce je kamenitá, chlap si na ní pěstuje co umí." Schválne jemne parafrázujem, lebo toto je podoba, ktorá sa mi vryla do pamäti a inšpirovala ma k mnohým kontempláciám.
Dolores Claiborne označujem ako "ženskú kingovku" alebo kategóriu kingoviek o ženách, z ktorej som si už dávno chcela niečo prečítať (okrem Dolores ešte Rose Madder a vdova Lisey). Príbeh aj štýl ma totálne dostali, mohla by som pieť chvály na ďalší odstavec, ale som z tej knihy stále taká unesená, že vás nebudem obťažovať jalovými výlevmi. Tento výrok je ešte viac vytrhnutý z kontextu než predchádzajúci, ale v knihe nádherne nadväzuje na rozprávanie o ľudských osudoch, za ktoré Kinga tak zbožňujem: "...one thing I've learned in my life is that stupid reasons make stupid marriages" ("jednu vec ma život naučil, a to že z hlúpych dôvodov vznikajú hlúpe manželstvá"). Ponechám bez komentára :-)

Lilian Jackson Braun a jej jednoduché oddychové detektívky s novinárom Quilleranom, to bola ďalšia moja psychohygiena :-) V čase, keď som mala plnú hlavu komplikácií a ledva som bola schopná inej zábavky, než "riešiť" v hlave dookola tie isté veci, siahla som po Kočce, která uměla číst pozpátku. Bol to taký skvelý a rýchlo odsýpajúci relax, že som okamžite pokračovala na Kočku, která okusovala ušák. Nádhera! Hoci sa to čítalo až príliš rýchlo, aj tých zopár večerov strávených s týmito knihami namiesto mučivých myšlienok mi prinieslo dočasnú úľavu, a za to som Lilian Jackson Braunovej vďačná. Teraz mi to nevychádza, ale vrátim sa k nej :-)

Stephen Fry jednoznačne patrí k zaujímavým britským celebritám, hoci priemerný divák pravdepodobne jeho existenciu vôbec neregistruje. Ale ja nie som priemerný divák ;-) Mám od neho román Making history, no k tomu som s ešte nedostala - tak som si dopriala audioknihu Moab is my washpot, načítanú samotným autorom. Je to autobiografia, ktorú písal tuším tesne pred štyridsiatkou. Zachytáva v nej prvých 18 rokov svojho búrlivého života.
Stephen Fry, okrem toho, že je skvelý herec, humorista a otvorený gej, je aj mimoriadne inteligentný a má pamäť ako slon. Samozrejme, že najviac zo všetkého ma v opise jeho životných dobrodružstiev zaujímali podrobnosti o tom, ako objavil a prežíval svoju homosexualitu :-) Napriek alebo vďaka tomu, že ja som čistý heterák (navyše založením niečo, čo sa asi volá liberál), tieto veci ma proste fascinujú, nemôžem si pomôcť. Keď sa prehrýzol k dospievaniu na typickej chlapčenskej škole, nakoniec som sa dočkala. Ale bola to len čerešnička na celej chutnej torte, z ktorej som dozvedela mnoho iných vecí - o druhej polovici 20. storočia vo Veľkej Británii, vzdelávacom systéme, a tak ďalej. Fanúšikom tohto charizmatického herca so zlomeným nosom určite odporúčam :-)

Toľko zhrnutie prečítaného, nabudúce sa už určite stretneme pri sólo recenzii alebo tom mega-článku o Hunger games ;-)


ilustračný obrázok v perexe som pod heslom "evil sun" našla na stránke Tattoo Times a trochu upravila