66+6 hororů ve sto slovech

Na Slavcone 2014 som sa zúčastnila krstu jednej maličkej zbierky maličkých poviedok, hneď som si jednu aj kúpila a nechala podpísať - zostavovateľom Honzom Vojtíškom a autormi Ivanom Kučerom a Markom E. Pochom, lebo tých dvoch poznám osobne.

Ponúkam vám subjektívny pohľad na obsah zbierky a tri z obľúbených dielok.



Wikipedia vraví, že drabble je extrémne krátka literárna forma, skladajúca sa presne zo sto slov, pričom tento počet nie nutne zahŕňa aj názov. Existujú aj dvojité a trojité drabble, no podľa zadania to môže byť aj iné špecifické číslo. V drabble sa často usporadúvajú súťaže, napríklad na určitú tému. Podstatou je napísať niečo zmysluplné na veľmi obmedzenom priestore.
Pripomínam to preto, že Robert Cichowlas v prológu k tejto zbierke hovorí práve o drabble - hoci ako som si všimla, niektoré poviedky na prvý pohľad kritériá drabble nespĺňajú - minimálne tie od Josefa Blažka. Niežeby to bolo dôležité.

No a pokiaľ ide o spoločnú tému tohto česko-slovensko-poľského trojboja drabble, je jasná už z názvu. Na necelých sto stranách sa zrazili milovníci hororu, a musím uznať, že si to poriadne užili. Krv, vnútornosti, psychopati, zombíci, upíri, duchovia mŕtvych aj jeden smrtiaci vírus...

Teraz zoznam autorov:

Martin Štefko
Robert Cichowlas
Martin Skuřok
Mark E. Pocha
Ivana Prajerová
Josef Blažek
Ivan Kučera
Honza Vojtíšek

Ako to so zbierkami býva, nepáčili sa mi všetky kúsky do jedného, no to je normálne. Zato sa to bohovsky rýchlo čítalo, prvýkrát som knižnočku zmákla ešte v tú istú slavconovú noc pred spaním. A keď som si pri druhom čítaní začala lepiť krikľavo ružové papieriky k tým najzaujímavejším drabble, dostala som sa na číslo 13.
Pritom jeden papierik som použila na celé dielo Josefa Blažka, to jest 6 mikropoviedok z prostredia knižnice. Tá najkratšia má vlastne iba jednu vetu:

Knihovna, Úterý
Ano, mám speciální kurz sebaobrany, kde tě naučí zabít čtenáře záložkou do knihy, je-li to nutné.

Ťažko sa vysvetľuje, akú hodnotu a hĺbku má táto jediná poznámka, ak ste niekedy boli knihovníkom alebo aspoň empatickým čitateľom (ak ste zároveň fanúšikom Riddicka a spomeniete si na zabíjanie uškom z plecháča, Blažkov kurz sebaobrany je priceless!:-). Autor má skvelý zmysel pre čierny humor, a aj vo zvyšných piatich textoch si umne ventiloval typicky knihovnícke frustrácie. Z tejto série by som kľudne čítala celoročnú kroniku.

Každý z autorov sa predviedol silnejšími aj slabšími prácami, favorita som si vyberala veľmi ťažko. Martin Štefko sa mi zdal najviac hororovo zvrátený (v dobrom), u Martina Skuřoka upúta zameranie na motívy spojené so sexualitou.
Pri stretnutí s poviedkami Ivana Kučeru si čitateľ rýchlo všimne, že tento autor miluje zvieratá, netvory a atavistický strach z neznáma. No najviac sa mi od neho páčila Pravda:

Odmala mu hovorili, že je blázon. Zatvorili ho a potom pustili. Vstúpila doňho zlosť. Šíril ju ďalej. Hovorili mu Nočný prízrak. Striedal mestá. Z polície si robil blázna, hoci ním bol aj on.
Skláňal sa v uličke. Obďaleč ležala dýka. Hrabal sa vo vnútornostiach obete. Ruky mal do jej brucha strčené až po lakte. Keď cítil horúčavu sálajúcu z čriev, postavil sa mu. Počul Boha, ktorý mu hovoril, že má dar. Musí ho využiť k hľadaniu pravdy. Do smetiakov hádzal črevá, pľúca, srdce. Vytiahol baterku a posvietil dovnútra.
Zasa ju nenašiel.

Mark E. Pocha ma bohužiaľ sklamal - po skúsenostiach s jeho facebookovými statusmi, do ktorých bol onehdy schopný napísať miniatúrne hororové črty, strašidelné i komické zároveň - sú 3 príspevky v zbierke 66+6 naozaj veľmi skromnou ukážkou jeho potenciálu, pričom tá posledná, s námetom nebezpečnej injekčnej striekačky na sedadle v kine, bola vyslovene slabá. Nezapôsobila na mňa ako cynický odkaz na klasický mestský mýtus (čím možno mala byť), len ako mikropoviedka písaná nasilu. Akoby v tejto zbierke chcel byť, ale šetril si dobré námety na iné projekty.

Ak aj poviem, že Robert Cichowlas a Ivana Prajerová mi najmenej pasovali (Slováka E.Pochu vyraďme pre neplodnosť), znamená to len toľko, že v celkovom dojme prevážili tuctové alebo nepochopené poviedky nad tými páčivými. Povedané moderným jazykom, v pomere wtf vs. ftw malo vyššie skóre to prvé.

Naopak najväčším obľúbencom (najviac zásahov do ftw) sa pre mňa stal Honza Vojtíšek, lebo ma dostal vtipnými pointami. Ako poslednú ukážku som si vybrala práve jeho drabble, ktoré odznelo aj na krste. Je to veľmi dobre zapamätateľná scéna, ktorá okrem čierneho humoru poteší aj morálnym presahom, proste dobrým pocitom z chladne servírovanej pomsty:

Školení
Vtrhli dovnitř, sotva jsem pootevřel dveře. Než jsem se nadál, přivázali mě ke křeslu. Dva stáli, třetí klečel přede mnou. Z otvoru v kukle mu trčela cigareta. Něco vytáhl z kapsy. Zablýskl zapalovač, o chvíli později od prskavky odlétly první jiskry. Jěště jsem byl oslepen její září, když mi ji vrazil do paže. Zahodil ji. Cigaretu típl o druhou ruku.
"Abys poznal rozdíl mezi cigaretou a prskavkou, až se budeš zase snažit doktorovi nakecat, že se tvůj syn popálil prskavkou," ozval se hlas.
"Příště ti ukážeme, jak vypadá uklouznutí ve sprše," zaznělo z druhé strany. A byli pryč.

Čo dodať na záver? Ak ste fanúšikovia hororu a domácej scény, rozhodne si zbieročku zaobstarajte. Nielenže si príjemne počítate - pred spaním v posteli alebo hoci na záchode - ale podporíte aj našu hororovú omladinu. Ako sa dozviete z autorských medailónov v závere knihy, najstarší sa narodil v roku 1978 a najmladšia v 1995. Ďalšia pôvabná mladá Slovenka, Lucia Kroneislová, sa postarala o obálku a ilustrácie.

66+6 hororů ve sto slovech (Nová Forma, 2014)






P.S.: K pôvodu drabble, ktorý súvisí aj s mne draho milovanou skupinou Monty Python, odporúčam hneď druhý odsek wiki hesla.

Súvisiace:
Martin Moudrý, Mark E. Pocha: A bude hůř! - sbírka splatterových povídek
Farby strachu - antológia slovenského hororu
Dušan D. Fabian: Odbila trinásta hodina
Neželané dedičstvo po neobľúbenom strýkovi